Dnešná, 3. pôstna nedeľa v liturgickom kalendári gréckokatolíckej cirkvi nesie meno
Krížupoklonná. Na záver dnešnej utierne, bol k verejnej úcte na celý nasledujúci
týždeň vyložený kríž. Úcta ku svätému krížu má v dejinách cirkvi dlhú tradíciu. Vonkajšia,
verejná úcta sv. Krížu nebola možná v čase prenasledovania. Avšak po získaní slobody
Milánskym ediktom mohli kresťania už aj verejne prejavovať úkony svojej viery. Cisár
Konštantín, pripisujúci svoje víťazstvá práve znaku kríža, ktorý podľa vnuknutia umiestnil
na svoje zástavy, sa rozhodol postaviť na mieste Kristovho utrpenia, na Golgote kresťanský
chrám. Roku 326 prišla do Jeruzalema jeho matka Helena. Na jej príkaz bol zbúraný
Venušin chrám, aby tak bol obnovený prístup ku Kristovmu hrobu. Je známe, že v Palestíne
za Kristových čias bolo zvykom zahrabávať nástroje popravy. Pri odkrytí Golgoty sa
poblíž miesta exekúcie podarilo nájsť aj jamu s troma krížmi a ceduľu s nápisom, spomínaným
v evanjeliu. Ktorý z troch krížov ale patril Kristovi, to sa zo samotného nálezu
nedalo jednoznačne určiť. Jeruzalemský patriarcha Makarios sa vtedy s veľkou vierou
rozhodol, žiadať si na rozriešenie tejto otázky viditeľné znamenie Božie. Prikázal
aby nájdené pozostatky týchto troch krížov boli jeden po druhom priložené k telu istej
ťažko chorej ženy. Po priložení tretieho kríža sa stav chorej náhle zlepšil a bola
okamžite uzdravená - na základe toho Makarios a všetci prítomní usúdili, že práve
tento kríž je tou vzácnou pamiatkou na ktorej priniesol Kristus svoju vykupiteľskú
obetu. Zaiste, že nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť
ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makarios sa aj s krížom odobral na Golgotu, kde
bol kríž znovu vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Keď o deväť rokov neskôr, roku 335
bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova bazilika Vzkriesenia na mieste
Kristovho hrobu, nasledujúci deň, 14. septembra sa slávil sviatok.
O úcte
ku sv. Krížu a k miestam Kristovho utrpenia sa dozvedáme aj z najstaršej patristickej
literatúry. Zo známych katechéz sv. Cyrila Jeruzalemského vieme, že obľúbeným miestom
jeho príhovorov a poučení bola práve Golgota. Tu sv. Cyril, povzbudzoval svojich poslucháčov,
ale aj dnešných čitateľov jeho katechéz ku vrúcnemu vzťahu ku Kristovmu krížu:
“Vezmi
zbrane a bojuj za víťazstvo Kristovho kríža, proti každému, kto je jeho nepriateľom,
potom ho vyzdvihni ako víťaznú trofej, nad všetkých, ktorí nepriateľsky napádali vieru
v neho. Keď musíš diskutovať o Kristovom kríži s neveriacimi, ešte prv ako ústami,
zvestuj ho svojou rukou. Urob ňou znak Kristovho kríža a privedieš tvojho protivníka
k zmæknutiu. (...)
Považuj teda kríž sa pevný základ
všetkých ostatných článkov viery. Nezraď nikdy vieru v ukrižovanie: ak by si zradil,
mnohí by ťa usvedčili o opaku (...) Ako svedkov kríža, spolu s dvanástimi apoštolmi
tu máš aj celú zem a celý svet, ktorý už verí v Ukrižovaného. Aj samotná tvoja prítomnosť
ti vydáva svedectvo o sile Ukrižovaného. Kto ťa vlastne pohol k tomu, aby si dnes
prišiel tu? Akí vojaci ťa prinútili prísť na toto zhromaždenie a akými reťazami ťa
zviazali? Vari ťa tu priviedol súdny výrok? Nie, ale všetkých vás tu zhromaždil kríž
- táto víťazná trofej Krista, našej spásy.”
Doplňujúci a výrečný doklad
úcty k posvätným miestam a zvlášť ku Kristovmu krížu je aj jeden zo vzácnych historických
prameňov opisujúcich liturgické obrady v Jeruzaleme, spis pútničky Etérie z francúzskej
Akvitánie, ktorá navštívila Jeruzalem roku 386. Pri správe o veľkonočných obradoch
uvádza aj akým spôsobom vzdávali veriaci úctu Kristovmu krížu.
“Posviackou
sa volajú dni, keď chrám pod menom Martýrium na Golgote a kostol Vzkriesenia (Anastasis)
postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Posvätenie týchto dvoch chrámov sa
slávi čo najveľkolepejšie, lebo v ten deň objavili Pánov kríž. ... Tieto slávnosti
trvajú týždeň. (...)
Na veľký Piatok o ôsmej hodine
ráno veriaci, čo strávili noc v Getsemanskej záhrade a už vyšli v procesii na Kalváriu,
any počuli čítať pašie a biskupovu kázeň, zhromažďujú sa všetci pred kaplnkou kríža.
Biskup si sadá na katedru. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom. Prinesú veľký strieborný,
pozlátený relikviár, vyberú z neho kríž a nápis, ktorý položia na stôl. Biskup drží
oboma rukami konce vzácneho dreva; pri jeho boku z oboch strán diakoni držia prísnu
stráž, zatiaľ čo veriaci s katechumenmi predstupujú po jednom, uklonia sa, pobozkajú
kríž a sa vzďaľujú. Každý sa môže dotknúť kríža a nápisu čelom a očami a hneď sa vzdialiť.
Nikto nesmie po nich siahnuť rukou.”
Ako teda vidíme, už od 4. storočia
v Jeruzaleme existovala tradícia týždennej úcty sv. krížu po 14 septembri, ktorá je
dnes typická pre východnú cirkev, i vzdanie úcty krížu zaradené do Veľkopiatočnej
liturgie, ako je to zvykom v západnom obrade.
História pozostatkov sv. Kríža
mala aj naďalej pohnuté osudy. Časť pozostatkov bola krátko po nájdení poslaná do
Ríma, kde boli uložené v bazilike sv. Kríža. V rokoch 614-630 sa relikvie sv. Kríža
nachádzali v Perzii, kam ich odniesol perzský kráľ Chozroes keď dobyl a vyplienil
Jeruzalem Jeho nástupca kráľ Kovrad Široe bol nútený podpísať mierovú zmluvu s byzantským
cisárom Herakliom, a jednou z jej bodov bolo aj vrátenie relikvie sv. Kríža.
Roku
630 bola sv. Kríž vrátený do Jeruzalema, cisár Heraklius ho chcel osobne zaniesť späť
na Golgotu. Keď sa však nesúc relikviu priblížil k posvätným miestam, akoby ho zadržiavala
akási neviditeľná sila, takže sa nemohol pohnúť. Vtedy k nemu pristúpil patriarcha
Zachariáš hovoriac: “Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne
zaodiaty. Ty máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty
ideš obutý a on tu kráčal bosý”. Vtedy sa cisár zobliekol z kráľovských šiat, zobul
sa a takto v prostom rúchu a naboso vyniesol kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený
k verejnej úcte nábožných veriacich.
Ten istý cisár Heraklios však o niekoľko
rokov nato prikázal preniesť pozostatky sv kríža do Konštantinopolu, pretože Jeruzalem
už ohrozovali Arabi, šíriaci islam. Nie je možné detailne ďalej sledovať osudy jednotlivých
častí pozostatkov sv. Kríža a nakoniec to nie je ani samo osebe najdôležitejšie.
Veď
hoci drevo Kristovho kríža je zaiste vzácnou pamiatkou a relikviou, pri vzdávaní úcty
každému krížu, klaniame sa v prvom rade samému Kristovi, ktorý podľa slov sv. Pavla
“uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko
povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa nameno Ježiš zohlo každé
koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: “Ježiš Kristus je
Pán!” na slávu Boha Otca. (Fil 2, 8-11)