Generálna audiencia: Voľba dvanástich apoštolov

Vatikán: (15. marca, RV) Pravidelná generálna audiencia sa dnes konala na Námestí svätého Petra. Zúčastnilo sa na nej približne 30-tisíc pútnikov z 25 krajín. Svätý Otec vo svojej katechéze hovoril o vzťahu Ježiša k Cirkvi a voľbe dvanástich apoštolov.

Drahí bratia a sestry, po katechézach o žalmoch a hymnoch ranných chvál a vešpier, by som chcel nasledujúce stredajšie stretnutia venovať tajomstvu vzťahu medzi Kristom a Cirkvou, počínajúc skúsenosťou apoštolov vo svetle úlohy, ktorá im bola zverená. Cirkev bola postavená na základoch apoštolov, ako komunita viery, nádeje a lásky.

Prostredníctvom apoštolov vystupujeme k samému Ježišovi. Cirkev sa začala vytvárať, keď niekoľkí Galilejskí rybári stretli Ježiša, nechali sa získať jeho pohľadom, jeho hlasom, jeho láskyplným a silným pozvaním: „Nasledujte ma, urobím z vás rybárov ľudí!“ (Mk 1,17; Mt 4,19). Môj milovaný predchodca Ján Pavol II. pozval Cirkev, na začiatku tretieho tisícročia, aby kontemplovala Ježišovu tvár (por. Novo millennio ineunte, 16).

V katechézach, ktoré dnes začíname chcem sledovať práve tento smer a ukázať, že svetlo tejto tváre sa odráža na tvári Cirkvi (por. Lumen gentium, 1), napriek obmedzeniam a tieňom našej krehkej a hriešnej ľudskosti. Po Márii, ktorá je čistým odrazom Kristovho svetla, sú tu Apoštoli s ich slovom a svedectvom, ktorí nám odovzdávajú Kristovu pravdu. Ich misia nie je ojedinelá, ale je umiestnená vo vnútri tajomstva spoločenstva, ktoré v sebe zahrňuje celý Boží ľud a realizuje sa po etapách, od starej po novú zmluvu.

V tejto súvislosti musíme povedať, že Ježišovo posolstvo zostáva nepochopené, ak ho oddelíme od kontextu viery a nádeje vyvoleného ľudu: ako Ján Krstiteľ, tak aj Ježiš sa obracia predovšetkým k Izraelu (por. Mt 15,24), aby vykonal žatvu eschatologického času, ktorý prišiel s jeho osobou.

Ako kázanie Jána Krstiteľa, rovnako aj Ježišovo kázanie je zároveň povolaním milosti a znamením protirečenia a súdu nad celým Božím ľudom. Ježiš už od prvej chvíle svojej spásonosnej činnosti má v úmysle zhromaždiť Boží ľud. Aj keď jeho kázanie je neustálou výzvou k osobnému obráteniu, v skutočnosti sa zameriava na vytvorenie Božieho ľudu, ktorý má zhromaždiť a spasiť.

Preto individualistická interpretácia ohlasovania, že Ježiš je Kráľovstvom, ktorú predstavil Adolf von Harnack vo svojich prednáškach o Podstate kresťanstva je unilaterálna a bez základu: „Božie kráľovstvo prichádza, pretože prichádza v jednotlivých ľuďoch a nachádza vstup do ich duše a oni ho prijímajú. Božie kráľovstvo je Božou vládou, ale je to vláda svätého Boha v jednotlivých srdciach“ (Lezione terza, 100s).

V skutočnosti tento individualizmus je typické moderné zdôraznenie: v perspektíve biblickej tradície a v horizonte hebraizmu, do ktorého je zasadené Ježišovo dielo so všetkou jeho novosťou, sa stáva jasným, že poslanie Syna, ktorý sa stal človekom má komunitný cieľ, pretože chce zjednotiť eschatologický Boží ľud.

Jasným znamením Ježišovho úmyslu zhromaždiť spoločenstvo zmluvy, aby sa v ňom ukázalo naplnenie Otcovho prísľubu je povolanie dvanástich: „Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov. Ustanovil teda dvanástich... „ (Mk 3,13-16; por. Mt 10,1-4; Lk 6,12-16)

Na mieste premenenia - „vrchu“ - Ježiš s iniciatívou, ktorá ukazuje na absolútne vedomie a determináciu, povoláva dvanástich, aby s ním boli svedkami a ohlasovateľmi príchodu Božieho kráľovstva. O historickosti tohto povolania nie sú pochybnosti. Nie iba z dôvodu mnohých potvrdení, ale aj pre jednoduchý fakt a to, že medzi nimi sa objavuje meno Judáša, apoštola ktorý zradí. Toto meno mohlo vyvolať ťažkosti v rodiacej sa komunite.

Počet dvanástich, ktorý sa jasne odvoláva na dvanásť kmeňov Izraela, odhaľuje význam prorocko-symbolických skutkov, ktoré v sebe zahŕňa nová inštitúcia. Izrael s nádejou očakával obnovenie tradície dvanástich kmeňov, ako znamenie príchodu eschatologického času. Ježiš výberom dvanástich, ich uvedením do spoločenstva života s ním a že sa stali účastnými na jeho ohlasovaní príchodu kráľovstva v slovách a skutkoch (por. Mk 6,7-13; Mt 10,5-8; Lk 9,1-6; Lk 6,13), hovorí, že prišiel čas v ktorom sa uskutočnia Božie sľuby.

Dvanásti, svojou existenciou – keďže sú rôzneho pôvodu – sa stávajú výzvou celému Izraelu, aby sa obrátil a zhromaždil sa pod novou zmluvou, ktorá je plným a dokonalým zavŕšením tej starej. Keď im pred svojim utrpením počas večere zveril úlohu sláviť jeho pamiatku, ukázal, že chce preniesť na celé spoločenstvo v osobách jeho predstavených poslanie byť v histórii znamením a nástrojom eschatologického zhromaždenia, ktoré sa v ňom začalo.

V tomto svetle chápeme ako im Vzkriesený - vyliatím Ducha Svätého – udelil moc odpúšťať hriechy (por. Jn 20,23). Dvanásti apoštoli sú tak najzreteľnejším znamením Ježišovej vôle ohľadom existencie a poslania jeho Cirkvi, zárukou, že medzi Kristom a Cirkvou neexistuje protirečenie. A už vôbec nie je zlúčiteľný s Kristovým úmyslom slogan, ktorý bol v móde pred niekoľkými rokmi: „Ježiš áno, Cirkev nie“. Medzi Božím Synom, ktorý sa stal človekom a jeho Cirkvou je hlboké, neoddeliteľné a tajomné pokračovanie, v ktorého sile je Kristus dnes prítomný vo svojom ľude a osobitne v tých, ktorí sú nástupcami apoštolov.

- lm -