Posolstvo Benedikta XVI. na pôstne obdobie 2006

Drahí bratia a sestry,
Pôstne obdobie je osobitne vhodným casom na vnútorné putovanie k tomu, ktorý je pramenom milosrdenstva. Je to putovanie, pocas ktorého nás on sám sprevádza na ceste cez púšt našej biedy a dáva nám silu na ceste k hlbokej velkonocnej radosti. Boh sa o nás stará a posilnuje nás aj v „tmavej doline“ – o ktorej hovorí žalmista (Ž 23, 4) – , ked nám pokušitel našepkáva, aby sme odhodili odvahu alebo sa klamne spoliehali na dielo našich rúk. Áno, i dnes Pán pocuje volanie zástupov, ktoré sú hladné po radosti, pokoji a láske. Cítia sa opustené, ako v každej epoche. Avšak Boh nedovolí, aby temnota hrôzy neobmedzene vládla uprostred zúfalej biedy, opustenosti, násilia a hladu, ktoré bez rozdielu postihujú starých, dospelých i deti. Ako napísal môj milovaný predchodca Ján Pavol II., v skutocnosti jestvuje „Božia miera vymedzená zlu“ a najmä je tu jeho milosrdenstvo (Pamät a identita, s. 24 a nasl.). To všetko ma priviedlo k tomu, aby som za motto tohto posolstva vybral evanjeliový text: „Ked [Ježiš] videl zástupy, zlutoval sa nad nimi“ (Mt 9, 36). V jeho svetle sa totiž chcem zamýšlat nad otázkou, o ktorej sa v dnešných casoch vela diskutuje, a tou je otázka rozvoja.
I dnes sa Kristus s pohnutím pozerá na ludí a národy. Hladí na nich s vedomím, že v Božom pláne sú povolaní na spásu. Ježiš pozná prekážky, ktoré bránia tomuto plánu, súcití so zástupmi a rozhodne sa bránit svoje ovecky pred vlkmi aj za cenu vlastného života. Týmto pohladom objíma jednotlivcov i zástupy a všetkých odovzdáva Otcovi, pricom seba samého ponúka ako zmiernu obetu.
Vo svetle tejto velkonocnej pravdy Cirkev vie, že ak chce napomôct celkový rozvoj, musí pripodobnit svoj pohlad Ježišovmu. Odpoved na materiálne a sociálne podmienky ludí nemôže byt totiž v žiadnom prípade odtrhnutá od splnenia hlbokých túžob ich srdca. To je v našej dobe velkých zmien potrebné zdôraznit o to viac, o co silnejšie pocitujeme živú a naliehavú zodpovednost za chudobných vo svete. Už môj ctený predchodca Pavol VI. oznacil zaostávajúci rozvoj za spreneveru ludskosti. V encyklike Populorum progressio uviedol, že prícinou tohto zaostávania je „hmotný nedostatok tých, ktorí nemajú ani životné minimum, a mravný nedostatok tých, ktorých oklieštuje sebectvo, (...) zotrocujúce štruktúry, nech už majú svoj pôvod v zneužívaní vlastníctva alebo v zneužívaní moci, vo vykoristovaní pracujúcich alebo v nespravodlivých transakciách“ (21). Ako liek proti tomuto zlu odporucil nielen „rastúcu úctu k dôstojnosti blížneho, smerovanie k duchu chudoby, spoluprácu na spolocnom dobre, úsilie o mier“, ale aj „uznávanie najvyšších hodnôt a Boha, ktorý je ich zdrojom a cielom“ (tamže). V tomto zmysle neváhal zdôraznit, že prvoradá je „viera, Boží dar prijatý dobrou vôlou cloveka, a jednota v Kristovej láske“ (tamže). Ježišov pohlad nám teda ponúka pravú nápln na „úplný humanizmus“, ktorý podla Pavla VI. spocíva v „integrálnom rozvoji každého cloveka a všetkých ludí“ (tamže, 42). Preto najdôležitejší príspevok Cirkvi k rozvoju ludí a národov nespocíva v poskytnutí materiálnych prostriedkov alebo technických riešení, ale v ohlasovaní Kristovej pravdy, ktorá vychováva svedomie a ucí o pravej hodnote cloveka i jeho práce, pricom napomáha budovanie kultúry, a prináša odpovede na všetky opravdivé otázky cloveka.
Zoci-voci desivým výzvam chudoby sú mnohí ludia vo svojej lahostajnosti a uzavretosti vo vlastnom egoizme v neospravedlnitelnom protiklade ku Kristovmu pohladu. Pôsty a almužny, ktoré spolu s modlitbou odporúca Cirkev najmä v Pôstnom období, sú vhodným spôsobom, ako sa zjednotit s Kristovým pohladom. Príklady svätých a mnohé skúsenosti z misií, ktoré charakterizujú dejiny Cirkvi, sú cenným poukázaním na to, ako sa dá podporit rozvoj. Aj dnes, v období globálnej závislosti, možno konštatovat, že darovanie sa druhému cloveku, ktoré je prejavom lásky, nemôže nahradit žiadny ekonomický, sociálny ani politický projekt. Kto koná podla takejto logiky evanjelia, prežíva vieru ako priatelstvo s Bohom, ktorý sa stal clovekom, a tak ako on sa ujíma materiálnych a duchovných potrieb blížneho. Pritom na neho hladí ako na nesmierne tajomstvo, hodné bezhranicnej starostlivosti a pozornosti. Vie, že kto nedáva Boha, dáva príliš málo, ako povedala blahoslavená Matka Terézia z Kalkaty: „Najväcšou biedou národov je, že nepoznajú Krista.“ Preto im treba umožnit nájst Boha v milosrdnej tvári Krista; bez tejto perspektívy sa spolocenstvo národov nebuduje na pevnom základe.
Vdaka mužom a ženám poslušným Duchu Svätému vzniklo v Cirkvi vela diel založených na láske k blížnemu. Napomohli tak rozvoj nemocníc, univerzít, odborných škôl, malých podnikov. Založili tieto diela preto, lebo sa nechali inšpirovat evanjeliovým posolstvom; ovela skôr ako ostatné spolocenské inštitúcie dokázali, že majú skutocný záujem o cloveka. Tieto iniciatívy aj v súcasnosti ukazujú cestu, ktorá môže viest svet ku globalizácii zameranej na skutocné dobro cloveka a tak smerujúcej k pravému pokoju. Cirkev, súcitiaca so zástupmi podobne ako Ježiš, považuje aj dnes za svoju najvlastnejšiu úlohu požadovat od zodpovedných v politike i od tých, ktorí majú na starosti ekonomiku a financie, aby napomáhali rozvoj rešpektujúci dôstojnost každého cloveka. Dôležitým skúšobným kamenom tohto úsilia je opravdivá náboženská sloboda – nielen ako možnost ohlasovat a slávit Kristove tajomstvá, ale aj ako slobodný priestor na spolocné budovanie sveta založeného na láske k blížnemu. Takémuto úsiliu slúži aj zohladnenie ústrednej úlohy, akú zohrávajú pravé náboženské hodnoty v živote ludí, ked ide o odpoved na ich najhlbšie otázky a o etickú zodpovednost na osobnej i spolocenskej úrovni. Na základe tohto kritéria sa krestania ucia múdro posudzovat aj vládne programy.
Nemôžeme zatvárat oci pred chybami, ktorých sa v dejinách dopustili mnohí nazývajúci sa Ježišovými uceníkmi. Nezriedka sa pritom pod tarchou vážnych problémov domnievali, že najskôr treba zlepšit svet a až potom mysliet na nebo. Pod velkým tlakom vzniká totiž pokušenie mysliet si, že clovek musí najskôr zmenit vonkajšie štruktúry. V dôsledku toho sa u niektorých krestanstvo zmenilo na moralizovanie a viera bola nahradená cinnostou. Môj predchodca Ján Pavol II., blahej pamäti, správne poznamenal: „Pokušenie dneška je redukovat krestanstvo na cisto ludskú múdrost, akoby náuku dobrého života. V silne sekularizovanom svete nastalo aj postupné sekularizovanie spásy, v mene ktorej sa síce bojuje v prospech cloveka, ale cloveka polovicatého, a redukovaného len na horizontálnu dimenziu. My však vieme, že Ježiš prišiel, aby nám priniesol integrálnu spásu“ (Redemptoris missio, 11).
Práve k takejto spáse nás chce viest Pôstne obdobie so zretelom na Kristovo vítazstvo nad všetkým zlom, ktoré dolieha na ludstvo. V obrátení sa na božského Ucitela, v navrátení sa k nemu, v okúsení jeho milosrdenstva vo sviatosti zmierenia objavíme pohlad, ktorý je obrátený do nášho vnútra a skúma ho. On môže znovu pomôct zástupom i každému jednému z nás. Dáva novú dôveru všetkým, ktorí sa neuzatvárajú v skepticizme, a umožnuje im zahliadnut záblesk vecnej blaženosti. Pán nikdy nedopustí, aby nám chýbalo žiarivé svedectvo jeho lásky, najmä nie vtedy, ked sa zdá, že prevláda zloba. Márii, ktorá je „živým pramenom nádeje“ (Dante Alighieri, Raj, XXXIII, 12), zverujem naše pôstne putovanie, aby nás viedla k svojmu Synovi. Zverujem jej najmä zástupy tých, ktorí ešte i dnes trpia hladom a volajú po pomoci, opore a pochopení. S týmito citmi posielam všetkým svoje osobitné apoštolské požehnanie.
Vo Vatikáne 29. septembra 2005BENEDIKT XVI.