Cirkev a svet: Kresťanov v bývalých kolóniách obklopujú moslimovia aj animisti

Výmena skúseností medzi biskupmi, medzináboženský dialóg či miesto laikov v Cirkvi – to sú len niektoré z hlavných priorít a výziev pre Cirkev v štyroch západoafrických krajinách, ktorých biskupi od 15. do 22. februára vykonávajú svoju úradnú návštevu ad limina apostolorum vo Vatikáne. Ide o biskupov Senegalu, Mauretánie, Kapverdských ostrovov a Guiney-Bissau, združených v jednej spoločnej biskupskej konferencii. Hoci sa tieto krajiny od seba v mnohom líšia a majú svoje vlastné charakteristiky, spájajú ich aj niektoré spoločné skúsenosti, či už historické alebo misijné. Zatiaľ čo Senegal a Mauretánia, bývalé francúzske kolónie, sú islamskými krajinami a katolícka cirkev je v nich menšinou, na Kapverdoch, ktoré v minulosti patrili Portugalsku, tvoria prevažnú väčšinu obyvateľstva katolícki veriaci. Portugalskou kolóniou bola aj Guinea-Bissau, kde polovica obyvateľstva praktizuje tradičné africké náboženstvá, islamskí veriaci majú 45-percentné a katolícki iba 5-percentné zastúpenie.

Francúzska kolónia Senegal

Prvý kontakt medzi európskym svetom a územím dnešného Senegalu sa datuje do roku 1444, keď sa na jeho pobreží vylodili portugalskí moreplavci. V 17. až 19. storočí bola táto oblasť miestom obchodu s otrokmi a ich vývozu do Ameriky. V druhej polovici 18. storočia krajinu kolonizovalo Francúzsko. Od roku 1960 je Senegal nezávislou republikou.

Prvý apoštolský vikariát na tomto území bol zriadený v roku 1863. Dnes má Senegal sedem diecéz. Najväčšiu z nich, diecézu Dakaru, vedie arcibiskup Théodore Adrien Sarr. Jeho predchodca, kardinál Hyacinthe Thiandoum, ktorý zomrel pred dvoma rokmi vo veku 83 rokov, bol výraznou osobnosťou senegalskej cirkvi. Ako jedného z veľkých svedkov Kristovej lásky na africkom kontinente ho spomína vo svojej knihe „Vsťante – poďme!“ i Ján Pavol II. Kardinál Thiandoum patril k tridsiatim biskupom z Afriky, ktorí boli účastníkmi II. Vatikánskeho koncilu. Vo svojej krajine neúnavne pracoval na upevňovaní viery v kresťanských komunitách a osobitne sa usiloval o dialóg s islamskými veriacimi, za čo ho niektorí volali aj „kardinál moslimov“. V krajine, kde sa hlási 90 percent z vyše dvanástich miliónov obyvateľov k islamu, a kde žije iba malá, ale dynamická katolícka komunita, je medzináboženský dialóg stálou výzvou. Podobne je to aj v Mauretánii s viac ako dvoma miliónmi obyvateľov prevažne islamskej viery, kde existuje iba jedna katolícka diecéza – diecéza hlavného mesta Nouakchott. Ako uviedol jej biskup Martin Happe pre agentúru Fides, „určiť presný počet katolíkov v Mauretánii je ťažké, pohybuje sa v rozpätí medzi 5- až 6-tisíc, v rôznych obdobiach sa mení, pretože je medzi nimi mnoho cudzincov – Európanov alebo Afričanov, pochádzajúcich z okolitých krajín. Najväčšiu skupinu z nich predstavujú prisťahovalci z Guiney-Bissau, ktorí v Mauretánii pracujú.“ V Mauretánii platí zákaz prozelytizmu, teda obracania moslimov na inú vieru. „Tento zákaz je dôvodom, prečo cirkev v Mauretánii nemôže otvoriť katolícke školy“, vysvetľuje biskup Happe a zároveň dodáva: „Môžeme mať iba škôlky, a tie navštevujú aj deti moslimských rodičov.“ Katolícka cirkev v Mauretánii má však svoje knižnice a kultúrne centrá, ktoré, ako hovorí biskup Happe, „navštevujú všetci“. Cirkev je tiež aktívna v oblasti charity a v pomoci prisťahovalcom i domácemu obyvateľstvu. „Snažíme sa byť ľudskou tvárou Krista v prostredí, kde kresťania predstavujú menšinu a kde i medzi samotnými moslimami existuje vnútorné rozdelenie, a to medzi arabskými Mauretáncami a moslimami, ktorí pochádzajú zo subsaharskej Afriky,“ tvrdí Martin Happe, katolícky biskup Mauretánie, jednej z tých africkým krajín, ktorých obyvateľstvo sužuje problém chudoby a hladu – dôsledok neúrody, spôsobenej dlhými obdobiami sucha ako aj inváziou kobyliek pred dvoma rokmi.

Portugalské kolónie Guinea Bissau a Kapverdy

Ďalšie dve spomínané krajiny patria k portugalsky hovoriacej Afrike. Do Guiney-Bissau prišli prví misionári – portugalskí františkáni – v 17. storočí. Dnes má krajina dve katolícke diecézy. Tunajšia malá katolícka komunita sa aktívne zapája do pomoci spoločnosti, dlhodobo postihnutej hospodárskou krízou, ale i krízou zdravotníctva, ktorú koncom 90-ych rokov 20. storočia zosilnila epidémia cholery. Katolícka cirkev v Guinee-Bissau spravuje niekoľko zdravotníckych centier. Skupiny dorovoľníkov v spolupráci s farnosťami práve v období epidémie cholery rozvážali lieky v krajine a starali sa o nakazených.

Kapverdy, v originále Cabo Verde – zelený mys – je súostrovie, ktoré v roku 1460 objavili portugalskí moreplavci. Prvá diecéza na tejto pôde – Santiago di Cabo Verde, bola zriadená v roku 1553. Viedli ju najprv diecézni kňazi z Portugalska, neskôr jezuitskí pátri, kapucíni a augustiniáni. Prvý kňazský seminár na Kapverdoch založili v roku 1570. Pôsobenie katolíckych kňazov a rehoľníkov na ostrovoch prerušila portugalská revolúcia v roku 1910, ktorá so sebou priniesla zrušenie všetkých náboženských kongregácií a zatvorenie seminára. Náboženský život na Kapverdoch tým veľmi utrpel, mnohé farnosti ostali bez kňazov. Až nové ústavy v krajine, najprv v roku 1929, ale najmä v roku 1940, umožnili obnovenie cirkevného života. Dnes majú Kapverdy s necelým pol miliónom obyvateľov dve diecézy.

Katolícke Kapverdy osídlili až prisťahovalci

Ako si vysvetliť fakt, že tam na rozdiel od susedných, prevažne islamských krajín, žije viac ako 90 percent katolíkov? Opýtali sme sa našej kolegyne, ktorá pochádza z tejto krajiny, Maríe Dulce Aranjo, ktorá viac ako 10 rokov pracuje v portugalskej jazykovaj redakcii Vatikánskeho rozhlasu:

„Kapverdy, predtým, ako ich objavili Portugalci, neboli obývané, a tak sa ich obyvateľstvo formovalo postupne, najprv z prisťahovalcov, najmä z Portugalska a Talianska, ktorí sem priniesli katolícku vieru. Dnešné obyvateľstvo týchto desiatich ostrovov tvoria teda ich potomkovia a miestna africká populácia.“

Keďže územie Kapverd v minulosti sužovali suchá a neúroda, veľký počet jej obyvateľov emigroval do zahraničia. Ako nám povedala María Dulce Aranjo, najväčšia zahraničná komunita Kapverdčanov žije v USA, počtom je porovnateľná s obyvateľstvom celých ostrovov, menšie komunity emigrantov žijú aj v niektorých afrických a európskych krajinách. Zaujímalo nás, či dnes existujú rozdiely medzi katolíckymi komunitami v pôvodnej krajine a diasporou v zahraničí?

„Ťažko povedať, lebo všetci sú ovplyvnení kultúrou krajín, v ktorých žijú. Keď som sa nedávno rozprávala som s našimi biskupmi, ktorí sú teraz na návšteve ad Limina vo Vatikáne, povedali mi, že na Kapverdoch je v súčasnosti napr. problém odkresťančovania. Krajina zaznamenala značný rozvoj v ekonomickej či sociálnej oblasti, dosť sa orientuje na západný svet, čo so sebou prinieslo individualizmus a materializmus. Naopak, náboženstvu sa pripisuje čoraz menšia hodnota. Na druhej strane, biskupi mi vraveli aj to, že mnohé kapverské emigrantské komunity v diasporách v zahraničí cítia potrebu evanjelizácie a žiadajú ich, aby im poslali kňazov a misionárov, čo je však veľký problém, pretože oni sami dnes na Kapverdoch trpia nedostatkom kňazov.“

Africká cirkev čelí návratu k zvykom

Ako sme už informovali v dnešnom spravodajstve, členov spoločnej biskupskej konferencie Senegalu, Mauretánie, Kapverdských ostrovov a Guiney-Bissau dnes na osobných audienciách prijal Svätý Otec. Vo svojom príhovore sa o. i. dotkol aj „lákadiel“, voči ktorým nie je africká spoločnosť odolná a ktoré nie sú zlučiteľné s vierou a skutkami kresťanov. Úlohou biskupov a kňazov je čeliť týmto vplyvom prezentovaním živej tváre evanjelia. Napriek rozdielom v spoločenskej a náboženskej situácii, majú tieto štyri krajiny podľa Benedikta XVI. jedno spoločné: a to nevyhnutnú potrebu upevniť svoju kresťanskú identitu, ktorú ohrozuje nielen súčasná sekularizácia, ale aj sklon odbočiť z cesty návratom ku zvykom pochádzajúcim z minulosti:

„Návrat istých praktík tradičného náboženstva, ktorý niekedy konštatujete u kresťanov, musí nabádať k hľadaniu vhodných prostriedkov na oživenie a posilnenie viery svetlom evanjelia, a na upevnenie teologických základov vašich jednotlivých cirkví. ... Prijať krst v sebe nevyhnutne zahŕňa zanechať starý spôsob života a zvyky s ním spojené, ale pokrstený sa zároveň nesmie izolovať od svojho ľudu ani od svojej rodiny.“

Pápež tiež vyzdvihol potrebu formácie, založenej na Katechizme Katolíckej cirkvi, ako aj podporu sociálneho rozvoja. V tejto súvislosti však upozornil, že kresťanstvo sa nemá zamieňať so sociálnou službou, pretože je i službou duchovnou. Na záver Benedikt XVI. povzbudil biskupov k spolupráci s moslimským obyvateľstvom, ktorá by prispela ku konkrétnej realizácii skutočného dobra ľudí a spoločnosti.

(RV, 130206, mv)