Generálna audiencia: Benedikt XVI. ukončil rozjímania nad žalmami Magnifikatom

Vatikán: Dnešný program Benedikta XVI. sa začal v Bazilike svätého Petra stretnutím s talianskymi študentmi a rehoľnou rodinou Bratov svätého Jána z Francúzska. Približne 6 tisíc prítomných študentov Svätý Otec krátko pozdravil a vyzval ich, aby prijali do svojho života Božiu lásku a tak sa stali vernými svedkami evanjelia.

Členov kongregácie svätého Jána, ktorí prišli do Ríma pri príležitosti 30. výročia založenia svojho inštitútu, zase povzbudil, aby sa s pomocou Panny Márie stávali svätejšími.

Po modlitbe Otče náš a požehnaní sa pápež presunul do auly Pavla VI., kde naňho čakalo asi 9 tisíc pútnikov. Svätý Otec vo svojom príhovore komentoval Máriin chválospev Magnifikát. Ukončil ním cyklus katechéz venovaných žalmom a chválospevom z Liturgie hodín, ktoré začal ešte Ján Pavol II. v roku 2001.

Velebí
moja duša Pána
a môj duch jasá
v Bohu, mojom Spasiteľovi,

lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.
Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,
lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný,
a sväté je jeho meno
a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie
s tými, čo sa ho boja.

Ukázal silu svojho ramena,
rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.
Mocnárov zosadil z trónov
a povýšil ponížených.
Hladných nakŕmil dobrotami
a bohatých prepustil naprázdno.

Ujal sa Izraela, svojho služobníka,
lebo pamätá na svoje milosrdenstvo,
ako sľúbil našim otcom,
Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.

Drahí bratia a sestry!
Vo výklade žalmov sme prišli na koniec dlhej cesty, ktorú pred rokmi začal môj milovaný predchodca, nezabudnuteľný Ján Pavol II. On vo svojich katechézach túžil predstaviť všetky žalmy a chválospevy, ktoré tvoria liturgiu chvál a vešpier. V tejto chvíli sme prišli na záver tejto púte, ktorá je podobná prechádzke v kvitnúcej záhrade chvál, zvolaní, modlitieb a kontemplácie. Nechajme teraz priestor chválospevu, ktorý uzatvára každé slávenie vešpier, Magnifikatu (Lk 1, 46-55).

Ide o chválospev, ktorý odhaľuje duchovnosť biblických anawim, teda tých veriacich, ktorí samých seba považovali za „chudobných“ nielen odpútanosťou od uctievania bohatstva a moci, ale aj hlbokou poníženosťou srdca, očisteného od každého pokušenia pýchy a otvoreného Božej spásonosnej milosti. Celý Magnifikat je poznačený touto „poníženosťou“ – v gréčtine tapeinosis -, ktorá označuje konkrétnu situáciu poníženosti a chudoby.

Prvým hnutím mariánskeho chválospevu (por. Lk 1,46-50) je istý hlas, ktorý sa dvíha k nebu, aby dosiahol Pána. Môžeme si všimnúť stálu ozvenu prvej osoby: „Moja duša... môj duch... môj Spasiteľ... budú ma blahoslaviť... veľké veci mi urobil...“ Dušou modlitby je teda oslava Božej milosti, ktorá vstúpila do Máriinho srdca a života, aby sa tak stala Matkou Pána.

Jej modlitba obsahuje chválu, poďakovanie, vďačnú radosť. Toto osobné svedectvo však nie je ojedinelým, pretože Panna Mária si uvedomuje, že má úlohu, ktorú musí uskutočniť pre ľudstvo, a jej osud sa zapája do histórie spásy: „Jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja“ (v.50).

A práve v tomto bode sa uskutočňuje druhé poetické a duchovné hnutie Magnifikatu (por. v. 51-55). Stáva sa viac chórovým, akoby sa k Máriinmu hlasu pripojila celá komunita veriacich, ktorí oslavujú prekvapujúce Božie rozhodnutia. V gréckom origináli Lukášovho evanjelia máme sedem slovies v aoriste – minulom čase, označujúcich rovnaký počet skutkov, ktoré Pán neustále koná v histórii: „Ukázal silu... rozptýlil povýšených... zosadil mocnárov... povýšil ponížených... hladných nakŕmil... bohatých prepustil naprázdno... ujal sa Izraela“.

V týchto siedmych Božích skutkoch sa jasne prejavuje „štýl“, ktorým sa Pán dejín inšpiruje vo svojom konaní: on sa stavia na stranu posledných. Jeho plán je často skrytý v neprehľadnom teréne ľudských osudov, kde vidíme víťaziť „pyšných, mocných a bohatých“. Napriek tomu jeho sila sa nakoniec ukáže, aby predstavila skutočných Bohom vyvolených: „Tých, ktorí sa ho boja“, verných jeho slovu; „ponížených, hladných, Izraela jeho služobníka“, čiže komunitu Božieho ľudu, ktorý, ako Mária, je zložený z „chudobných“, čistých a jednoduchých srdcom. A práve toto „malé stádo“ sa nemusí báť, pretože Otcovi sa páčilo dať mu svoje kráľovstvo (por. Lk 12,32).

Sústreďme sa teraz na slová, ktoré vo svojom komentári Magnifikatu uvádza svätý Ambróz: „Nech v každom z nás Máriina duša chváli Pána, nech v každom z nás Máriin duch plesá v Bohu; ak podľa tela je iba jediná Kristova Matka, podľa viery všetky duše plodia Krista; každá z nich totiž v sebe prijíma Božie slovo... Máriina duša chváli Pána a jej duch plesá v Bohu, pretože, zasvätená dušou a duchom Otcovi a Synovi, adoruje s nábožnou láskou jediného Boha, od ktorého pochádza všetko, a jediného Pána v ktorom existujú všetky veci“ (Esposizione del Vangelo secondo Luca, 2,26-27: SAEMO, XI., Milano-Roma 1978, s. 169).

(RV, 150206, lm)