Austrália: Čo robí Katolícka cirkev pre chorých ľudí, zvlášť chorých duševne?
To je otázka pre biskupov z Austrálie, Pacifiku, Novej Guiney a celého sveta, ktorí
od štvrtku slávia v austrálskom Adelaide 14. svetový deň chorých. Miestny arcibiskup
Philip Edward Wilson hovorí, že táto udalosť ukazuje skutočnú starostlivosť Cirkvi
o ľudí a ich potreby. Je zároveň príležitosťou na skúsenosť univerzálnej Cirkvi, lebo
Svetový deň chorých inicioval Ján Pavol II. a Benedikt XVI. ho aktívne podporuje.
O tom, ako udalosť v Adelaide vyzdvihne vážnosť problému duševného zdravia arcibiskup
Edward Wilson v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas uviedol:
Problém duševného
zdravia a osobnej harmónie je čoraz naliehavejší a mňa samého veľmi zaujíma aj ako
duchovného pastiera, aj ako spoluobčana, ktorý sa spolu s ďalšími usiluje poskytnúť
správnu podporu ľuďom, čo duševne trpia, ako aj ich rodinám a známym. Preto na naše
podujatie prídu ľudia z celej krajiny, aby nám sprostredkovali skúsenosti a svedectvá
o práci so psychicky chorými a o výzvach, ktoré pred touto prácou stoja v súčasnosti.
Čo
Cirkev už robí a čo ešte má urobiť na tomto poli?
Vezmime si za príklad
Austráliu. Katolícka cirkev je tu zapojená do mnohých programov a ľudia vo farnostiach
robia mnoho pre to, aby pomohli tým, ktorí sa boria takýmito ťažkosťami. Dosiahli
sme však určitý bod, keď spoločnosť ako celok hodnotí vývoj v oblasti duševného zdravia
a konštatuje, že na tomto poli treba pracovať viac a lepšie. Vlády sa stavajú k tejto
otázke veľmi vážne a myslím si, že Cirkev má veľkú zodpovednosť pri dvíhaní verejného
povedomia a povzbudzovaní ľudí do uvažovania o tom, čo môžu urobiť ako spoločenstvo.
Verím, že skúsenosti, akou je napríklad táto oslava Svetového dňa chorých, môžu viesť
vo vnútrocirkevnom živote k praktickým výsledkom. Napríklad v našej diecéze chcem
zriadiť podpornú sieť pre ľudí, ktorí trpia psychickými problémami, ako aj pre ich
rodiny. Mnohí cítia izoláciu a často sa ocitajú v krízach práve vtedy, keď bežné služby
nie sú k dispozícii. Veď kto je poruke uprostred noci, keď prichádzajú ťaživé stavy?
Preto by bolo dobré mať miesta, kde možno vyhľadať pomoc, a ľudí, ktorí budú s trpiacimi
veľmi ľudským spôsobom.
Zdá sa však, že duševné choroby ešte stále sprevádzajú
fámy a ignorancia...
To je pravda. Ľudia si myslia, že mať psychické problémy
znamená, že chorý má na rováši niečo nemorálne alebo jednoducho niečo nie je v poriadku.
Samozrejme, nič nie je ďalej od pravdy ako toto. Dnes žijeme vo svete, keď možno na
tieto problémy odpovedať a chorým pomôcť. Sám poznám mnohých, ktorí trpia napríklad
depresiami. Zdá sa im, že zo zlej situácie niet cesty von. No postupne, vďaka pomoci
profesionálnej medicíny a správnej starostlivosti, sa stávajú schopnými problémy prekonať.
Potrebujú však pritom podporu bežných ľudí všade, kde sa ocitnú. Zo strany Cirkvi
je zároveň dôležité sprostredkovať im pomoc, ktorú dostávame od Pána.
Jednou
z najväčších starostí psychiatrov je klesajúci vek chorých. Samovraždy dnes napríklad
patria medzi vážne príčiny smrti mladých ľudí. Ako sa k tomu stavia Cirkev?
Áno,
jedny z najväčších starostí naozaj vyvoláva to, že ľudia nečakajú so psychickými problémami,
kým dovŕšia 20 rokov. Aj deti podliehajú depresiám – no myslím si, že dokážeme tieto
problémy čoraz lepšie rozpoznať a liečiť. Stále však potrebujeme robiť pre to viac.
Zdá sa mi, že mnohé ťažkosti spojené so samovraždami mladých sa točia okolo špecifického
mládežníckeho životného štýlu. Nová skupina problémov sa pritom vyvíja ako dôsledok
užívania drog. Preto opakujem: musíme rozvíjať svoje vedomosti, správne uchopiť problém
a dokázať to vysvetliť ľuďom. Potom treba vyvinúť účinné stratégie, ktorými Cirkev
podporí služby poskytované vládami.