Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 4. januára 2006

Vatikán: Ako každú stredu aj dnes sa konala pravidelná generálna audiencia. Zúčastnilo sa jej 15 tisíc pútnikov z deviatich krajín. Z dôvodu vysokého počtu účastníkov jedna časť veriacich si vypočula katechézu Svätého Otca v Bazilike svätého Petra. Benedikt XVI. v dnešnom príhovore komentoval chválospev z Listu Kolosanom: „Kristus, prvorodený zo všetkého stvorenia a prvorodený z mŕtvych“.


S radosťou vzdávajme vďaky Bohu Otcovi, *
ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle.
On nás vytrhol z moci tmy *
a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna,
v ktorom máme vykúpenie, *
odpustenie hriechov.
On je obraz neviditeľného Boha, *
prvorodený zo všetkého stvorenia,
lebo v ňom bolo stvorené všetko †
na nebi a na zemi, *
viditeľné i neviditeľné,
tróny aj panstvá, *
kniežatstvá aj mocnosti.
Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. †
On je pred všetkým *
a všetko v ňom spočíva.
On je hlavou tela, Cirkvi. †
On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, *
aby on mal vo všetkom prvenstvo.
Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť *
a aby skrze neho zmieril všetko so sebou,
keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj *
všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi.
(Kol 1, 12-20)


Drahí bratia a sestry!
Počas tejto prvej audiencie v novom roku budeme spoločne rozjímať nad slávnym Kristologickým chválospevom, ktorý obsahuje List Kolosanom. On je akoby slávnostnou vstupnou bránou do tohto bohatého Pavlovho listu. Chválospev nad ktorým budeme meditovať charakterizujú slová poďakovania (por. v. 3.12-14). Tieto výrazy nám pomáhajú vytvoriť duchovnú atmosféru, aby sme dobre prežili prvé dni roku 2006 ako aj dlhé putovanie počas celého nového roka (por. v. 15-20).


Chvála vystupuje k „Bohu, Otcovi nášho Pána Ježiša Krista“ (v.3), ktorý je zdrojom spásy opísanej negatívnym spôsobom ako „vytrhnutie z moci tmy“ (v.13), teda ako „vykúpenie, a odpustenie hriechov“ (v.14). Spása je potom predstavená aj kladne ako „účasť na podiele svätých vo svetle“ (v.12) a ako vstup „do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (v.13).


V tomto bode sa nám otvára veľký a bohatý chválospev, v ktorého strede je Kristus a ktorý vyzdvihuje prvenstvo a dielo pri stvorení a v histórii spásy (por. v. 15-20). Chválospev má teda dve časti. V prvej je predstavený prvorodený všetkého stvorenia, Kristus, „prvorodený zo všetkého stvorenia“ (v.15). On je skutočne „obrazom neviditeľného Boha“. Tento výraz je naplnený energiou, ktorú má „ikona“ v kultúre Východu: nezdôrazňuje sa tu podoba, ale hlboká dôvernosť s predstavenou osobou.


Kristus nám viditeľným spôsobom predkladá „neviditeľného Boha“, prostredníctvom spoločnej prirodzenosti, ktorá ich spája. Kristus pre svoju vysokú dôstojnosť predchádza „všetky stvorenia“, nie iba z dôvodu svojej večnosti, ale aj a predovšetkým svojim stvoriteľským a prozreteľnostným dielom: „lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné... a všetko v ňom spočíva“ (v. 16-17). Dokonca oni boli stvorené „pre neho“ (v.16).


Druhej časti dominuje postava Krista, Spasiteľa v histórii spásy. Jeho dielo sa prejavuje predovšetkým v tom, že „On je hlavou tela, Cirkvi“ (v.18): to je spásonosný horizont v ktorom sa plne prejavuje oslobodenie a vykúpenie, živé spoločenstvo, ktoré spája hlavu a členov tela, teda Krista a kresťanov. Apoštolov pohľad smeruje k poslednému cieľu, ku ktorému nás vedie história: Kristus je „počiatok, prvorodený z mŕtvych“, je to on, kto otvára brány večného života a tak nás vytrháva z moci smrti a tmy.


To je tá „pleroma“, teda „plnosť“ života a milosti, ktorá je v samom Kristovi a ktorá nám bola odovzdaná a darovaná (por. v.19). Touto životnou prítomnosťou, ktorá nás robí účastnými na božskosti sme vnútorne premenení, zmierení, upokojení: to je tá harmónia vykúpeného bytia v ktorom je Boh „všetko vo všetkých“ (1 Kor 15, 28).


Náš kontemplatívny pohľad teraz venujeme tomuto veľkému tajomstvu vykúpenia prostredníctvom slov svätého Proklosa z Konštantinopolu, ktorý zomrel v roku 446. On vo svojej prvej homílii o Márii Božej Matke, predstavuje tajomstvo Vykúpenia ako dôsledok Vtelenia. Boh, pripomína biskup, sa stal človekom, aby nás spasil a tak nás vytrhol z moci tmy a priviedol nás do kráľovstva milovaného Syna, ako to pripomína chválospev z Listu Kolosanom. „Ten kto nás vykúpil, nie je iba človekom – poznamenáva Proklos – pretože celý ľudský rod bol zotročený hriechom, ale nie je ani Bohom bez ľudskej prirodzenosti: mal totiž telo. Ak by si nebol obliekol mňa samého, nebol by ma spasil. Keď vstúpil do lona Panny Márie, obliekol sa do šiat odsúdenca. Tu prišlo k strašnému obchodu, dal ducha a zobral si telo“ (8: Testi mariani del primo millennio, I., Roma 1988, s. 561). Nachádzame sa teda pred Božím dielom. On uskutočnil vykúpenie práve preto, že bol aj človekom. On je súčasne Božím Synom, Spasiteľom, ale aj našim bratom a práve tým, že je nám podobný na nás vylieva božský dar.


(RV, 040106, lm)