Homília Benedikta XVI. počas polnočnej svätej omše

Vatikán: Liturgická oslava Božieho narodenia vo Vatikáne sa začala podobne ako všade vo svete polnočnou svätou omšou, ktorú Benedikt XVI. slúžil v bazilike sv. Petra. Vo svojej homílii Svätý Otec povedal:

Drahí bratia a sestry,
“Pán mi povedal: Ty si môj syn, jasom ťa dnes splodil“. Týmito slovami druhého žalmu začína Cirkev sláviť omšu vianočného bdenia, ktorou slávime narodenie nášho Vykupiteľa Ježiša Krista v Betlehemskej maštali. Kedysi bol citovaný žalm súčasťou korunovačných rituálov judejských kráľov. Členovia izraelského národa, na základe svojho vyvolenia, vnímali sami seba zvlášť intenzívne ako Božích, Bohom adoptovaných synov. Keďže kráľ v sebe tento národ zosobňoval, jeho intronizáciu prežívali jako slávnostný akt adopcie zo strany Boha, v rámci ktorého sa kráľ nejakým spôsobom stával súčasťou tajomstva samotného Boha. Počas betlehemskej noci tieto slová, ktoré boli viac výrazom nádeje ako prítomnej skutočnosti, nadobudli nový a nečakaný zmysel. Dieťatko v jasliach je naozaj Boží Syn. Boh nie je večná osamelosť, ale kolobeh lásky vo vzájomnom sebadarovaní a znovudarovaní, On je Otec, Syn a Duch Svätý.

A ešte viac: v Ježišovi Kristovi, Božom Synovi, sa stal človekom. Jemu hovorí Otec: “Ty si môj Syn ”. Večné Božie „dnes“ vstúpilo do prchavých „dneškov“ sveta a prenáša naše prechodné „dnes“ do večného Božieho „dnes“. Boh je taký veľký, že sa vie učiniť nepatrným. Boh je taký mocný, že sa vie učiniť krehkým a ísť nám v ústrety ako bezbranné dieťa, aby sme ho my mohli milovať. Boh je taký dobrotivý, že sa zrieka svojho Božského jasu a zostupuje do maštale, aby sme ho tam mohli nájsť a aby sa tak jeho dobrota dotkla i nás, aby nás prenikla a cez nás ďalej pôsobila. Toto sú Vianoce: “Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil“. Boh sa stal jedným z nás, aby sme my mohli byť s ním a stali sa jemu podobnými. Jako znamenie si vyvolil dieťa v jasliach: on je jednoducho taký. Týmto sa ho učíme spoznávať. Z tej dnešnej žiare čosi dopadá na každé dieťa, čosi z blízkosti Boha, ktorého musíme milovať a ktorému sa musíme podriadiť – každému dieťaťu, aj tomu ešte nenarodenému.

Počúvajme ďalšie slovo z liturgie tejto svätej noci, tentokrát z Knihy proroka Izaijáša: “Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo“. Výraz „svetlo“ preniká celou liturgiou tejto svätej omše. Znovu sa spomína v úryvku z listu svätého Pavla Títovi: “zjavila sa milosť” (2,11). Vyjadrenie “zjavila sa“ pochádza z gréčtiny a v tomto kontexte znamená to isté ako hebrejské “zažiarilo svetlo ”: “zjavenie” – “epifánia”, teda prielom Božieho svetla do sveta plného temnôt a nevyriešených problémov. A nakoniec, Evanjelium hovorí o pastieroch, ako sa im zjavila Božiam sláva “ožiarila ich Pánova sláva” (Lk 2,9). Kde sa objaví Božia sláva, tam sa do sveta rozlieva svetlo“. Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy”, - hovorí nám sv. Ján (1 Jn 1,5). Svetlo je prameňom života.

Svetlo však znamená predovšetkým poznanie, znamená pravdu ako protiklad voči temnotám lži a nevedomosti. Tak nám svetlo dáva žiť, ukazujúc nám cestu. Ale potom, keďže svetlo aj zohrieva, znamená tiež lásku. Kde je láska, tam sa svet napĺňa svetlom; kde panuje nenávisť, tam svet zostáva v tme. Áno, v betlehemskej maštali sa zjavilo veľké, svetom očakávané svetlo. V Dieťatku ležiacom v maštali Boh ukazuje svoju slávu – slávu lásky, čo ako dar dáva seba samu a ktorá nás pokoruje, aby nás viedla po ceste lásky. Betlehemské svetlo nikdy nezhaslo. Cez dlhé storočia zasahovalo mužov i ženy, “ožiarilo ich svetlo”. Kde vyklíčila viera v toto dieťa, tam vykvitla aj dobročinná láska – láskavosť voči blížnym, ochotná pozornosť voči slabým i trpiacim, tiež milosť odpustenia. Počnúc Betlehemom preniká storočiami brázda svetla, lásky a pravdy. Ak hľadíme na svätých – od Pavla a Augustína až po svätého Františka a svätého Dominika, od Františka Xaverského a Terézie Avilskej po Matku Terezu z Kalkaty – vnímame tento prúd lásky, cestu svetla, ktoré vždy a znovu vzplanie v Betlehemskom tajomstve, kde sa Boh učinil dieťaťom. Proti násiliu tohoto sveta stavia Boh toto dieťa, jeho dobrotu a pozýva i nás toto dieťa nasledovať.

Spolu s vianočným stromom nám naši rakúski priatelia priniesli aj plamienok, zapálený priamo v Betleheme, aby nám tak zvestovali: skutočným tajomstvom Vianoc je vnútorný jas, pochádzajúci od tohoto dieťaťa. Otvorme sa pre takéto vnútorné svetlo, nech v našom srdci vzplanie plamienok Božej dobroty; zanesme svetu všetci toto svetlo - prostredníctvom našej lásky! Nedovoľme, aby tento žiarivý plameň vyhasol v mrazivých prúdoch našich čias! Chráňme ho verne a učiňme ho darom pre druhých! Počas tejto noci, hľadiac smerom k Betlehemu, sa chceme zvášť intenzívne modliť za miesto narodenia nášho Spasiteľa i za ľudí, čo tam žijú a trpia. Chceme sa modliť za mier vo Svätej zemi: vzhliadni, Pane, na túto oblasť sveta, ktorá ti je, ako tvoja vlasť, taká drahá! Daj, nech tam zažiari tvoje svetlo! Daj, nech tam zavládne pokoj a mier!

Pojmom „pokoj“ sme prišli tretiemu motívu liturgie tejto svätej noci. Dieťa, ohlásené prorokom Izaijášom, on sám nazýva “Kniežaťom pokoja”. O jeho kráľovstve sa hovorí: “Jeho pokoj nebude mať konca”. Pastierom sa v Evanjeliu ohlasuje “sláva Bohu na výsostiach“, a na zemi …”. Kedysi sa ďalej čítalo: “… ľuďom dobrej vôle”; no v novom preklade sa hovorí: “… ľuďom, ktorých on miluje”. Čo znamená táto zmena? Už viac neplatí „dobrá vôľa“? Položme otázku správnejšie: Ktorí sú to ľudia, ktorých Boh miluje, a prečo ich miluje? Je Boh azda zaujatý? Miluje azda iba niektorých a iných ponecháva samých na seba? Evanjelium na tieto otázky odpovedá poukazom na niektoré konkrétne, Bohom milované osoby. Sú tu jednotlivci – Mária, Jozef, Alžbeta, Zachariáš, Simeon, Anna a podobne. Ale sú tu aj skupiny osôb: pastieri i mudrci od Východu, takzvaní králi. Zastavme sa v túto noc pri pastieroch. Čo sú to za ľudia? V ich prostredí to boli osoby podceňované; pokladali ich za nedôveryhodných a pri súdoch ich neprijímali ako svedkov. Ale kto to boli v skutočnosti? Iste nie veľkí svätci, ak tým myslíme osoby hrdinsky čnostné. Boli to ľudia jednoduchí. Evanjelium zdôrazňuje jednu ich charakteristiku, ktorá bude mať – podľa Ježišovych slov – dôležitú úlohu: boli to osoby bdejúce. Predovšetkým v zmysle vonkajšom: v noci bdeli blizko svojich oviec. Ale platí to aj v hlbšom význame: boli otvorení Božiemu slovu. Nežili do seba uzavretým životom; mali otvorené srdce. Nejakým spôsobom, kdesi v hĺbke ho očakávali. Ich bdelosť vyjadrovala pohotovú ochotu – ochotu počúvať, ochotu vydať sa na cestu; vyjadrovala očakávanie svetla, ukazujúceho smer ďalšej cesty. A to je práve ono, čo Boha zaujíma. Miluje všetkých, lebo všetci sú jeho tvormi. Ale niektoré osoby sa duchovne uzavreli; jeho láska u nich nenachádza nijaký prístup. Sú presvedčení, že Boha nepotrebujú; nechcú ho. Sú aj iní, možno morálne rovnako úbohí a hriešni, čo ich ale aspoň trápi. Oni Boha očakávajú. Vedia prahnúť po jeho láskavosti, aj keď o nej nemajú presnú predstavu. Do ich otvorenej, čakajúcej duše môže Boží lúč preniknúť, a s ním i jeho pokoj. Boh hľadá ľudí, ochotných niesť a odovzdávať jeho pokoj. Prosme ho, aby naše srdce nanašiel uzavreté. Snažme sa byť schopnými jeho pokoj aktívne roznášať – najmä v našej dobe.

Medzi kresťanmi nadobudlo slovo pokoj celkom zvláštny význam: stalo sa menom, označujúcim Eucharistiu, v ktorej je Kristov pokoj prítomný. Prostredníctvom všetkých lokalít, kde sa slávi Eucharistia, vzniká sieť pokoja, pokrývajúca celý svet. Komunity, zhromaždené okolo Eucharistie vytvárajú kráľovstvo pokoja široké ako svet. Keď slávime Eucharistiu, nachádzame sa v Betleheme, v „dome chleba”. Kristus sa nám daruje a daruje nám svoj pokoj. Dáva nám ho, aby sme nosili svetlo pokoja v našom vnútri a odovzdávali ho aj druhým; aby sme sa stali strojcami pokoja a tak prispeli k pokoju vo svete. Preto sa modlime: Pane, naplň svoje prislúbenia! Daj, nech tam, kde panuje nesvornosť, zrodí sa pokoj! Daj, nech sa zrodí láska tam, kde vládne nenávisť! Daj, nech zažiari svetlo tam, kde panujú temnoty! Učiň nás nositeľmi tvojho pokoja! Amen. (RV, 251205, jh, ls)