Cirkev a svet: Cirkev v Myanmare

Minulý týždeň Svätý Otec zriadil niekoľko nových diecéz v rôznych častiach sveta. Patrí medzi ne i diecéza Pekhon v Myanmare, najväčšom štáte juhovýchodnej Ázie, ktorý sa rozprestiera pri pobreží Bengálskeho zálivu v Indickom oceáne. Susedí okrem iného s Laosom, o ktorom sme hovorili minulý pondelok. Podobne ako v Laose, i v Myanmare žijú kresťania v zložitých podmienkach.
 
Na území diecézy Pekhon v stredo-východnej časti krajiny žije približne 450 tisíc obyvateľov, z toho viac ako 37 tisíc katolíkov. Nová diecéza je súčasťou arcidiecézy Taunggyi. Jej prvým biskupom sa stal Mons. Peter Hla a jej katedrálnym chrámom bude farský kostol Najsvätejšieho Srdca v Pekhone.
 
Myanmar alebo aj Mjanmarsko, či Mjanmarský zväz, je súčasný oficiálny názov bývalej Barmy. Zaviedla ho vojenská junta, ktorá sa dostala k moci v roku 1988.
 
Niekdajšie Barmské kráľovstvo v 19. storočí postupne kolonizovala Veľká Británia. Počas druhej svetovej vojny Barmu okupovalo Japonsko, ktoré jej v auguste 1943 poskytlo formálnu nezávislosť, zakrátko sa jej územie znova stalo súčasťou britského impéria. Nezávislosť od britskej nadvlády vyhlásila krajina v roku 1948 pod názvom Barmský zväz.
 
Po vojenskom prevrate začiatkom šesťdesiatych rokov sa k moci dostal generál
U Nei Win, ktorý vyhlásil program „barmskej cesty socializmu“. Jeho režim uvrhol krajinu do chudoby a vyvolal masové demonštrácie v osemdesiatych rokoch, ktoré vyústili do demokratického povstania. To však potlačila už spomínaná vojenská junta, ktorá vládne v krajine dodnes.
 
V roku 1990 sa po dlhom čase uskutočnili prvé slobodné voľby v krajine, v ktorých zvíťazila opozičná strana s názvom Národná liga za demokraciu. Vojenská junta sa však odmietla vzdať moci a uväznila vedúcu predstaviteľku strany Dó Aung Shan Suu Tij. Táto disidentka, nositeľka Nobelovej ceny mieru za rok 1991, väznená v rokoch 1989 až 1995 a opäť v rokoch 2000 až 2002, je podľa informácie agentúry KNA už opäť v domácej väzbe. V Myanmare naďalej pretrváva porušovanie ľudských a občianskych práv, nie sú tam povolené nijaké organizované hnutia, národnostné a náboženské menšiny sú vystavené diskriminácii. Predstavitelia vojenského režimu terorizujú príslušníkov etnických menšín, posielajú ich na nútené práce, konfiškujú ich pozemky a ničia ich príbytky.
 
„Krajina tisícich pagôd“ či „krajina zlata a drahokamov“, ako kedysi opísal Barmu slávny cestovateľ Marco Polo, dnes, žiaľ, patrí k ekonomicky najzaostalejším štátom sveta a považuje sa za jedno z najväčších nelegálnych centier výroby omamných látok. Myanmar okrem toho patrí medzi krajiny, ktoré minulý rok postihla ničivá vlna Tsunami.
 
Myanmar je krajinou desiatok rôznych národností. Najpočetnejšiu skupinu predstavujú Barmčania, k etnickým menšinám patria napríklad Šanovia, Karenovia, Rakhinci či Kačjinovia, ako aj Číňania či Indovia.
 
Najrozšírenejším a zároveň jediným privilegovaným náboženstvom v krajine je budhizmus, ktorý vyznáva približne 87 percent z vyše 50 miliónov obyvateľov. Kresťania patria k menšinovým cirkvám a predstavujú asi 4 percentá populácie. Katolícka cirkev, ku ktorej sa hlási 1, 3 percenta obyvateľstva, je v krajine prítomná od polovice 19. storočia. Svätá Stolica zriadila na pôde bývalej Barmy tri arcidiecézy – najstaršou je arcidiecéza hlavného mesta Rangún. V jednotlivých diecézach, ktorých počet sa v polovici decembra tohto roku zvýšil na desať, žije dokopy asi 600 tisíc katolíkov.
 
V troch seminároch v Myanmare študuje v tomto čase 300 kandidátov na kňazstvo. V krajine pôsobí aj 20 rehoľných rádov, ktoré ročne prijmú v priemere 10 novicov. Počet nových povolaní je vzhľadom na nízke percentuálne zastúpenie katolíckej cirkvi v tejto krajine veľmi vysoký. Na poskytnutie vzdelania pre viac záujemcov o štúdium teológie chýbajú kapacity.
 
Ako príslušníci jednej z menšinových cirkví sú tunajší kresťania diskriminovaní a kontrolovaní vládou, uviedol v rozhovore pre tlačovú agentúru KNA v júli tohto roku arcibiskup Rangúnu, salezián Karol Maung Bo. Podľa neho predstavitelia menšinových náboženstiev v Myanmare, medzi ktoré okrem kresťanstva patrí aj islam, stále nemajú zaručenú slobodu. Kresťania nemôžu stavať nové chrámy a povolenie na opravu starých získavajú len veľmi ťažko. Aktivity katolíckej cirkvi sú pod drobnohľadom vlády. Tá pravidelne vyžaduje údaje napríklad o tom, odkiaľ a akým spôsobom cirkev získava finančné prostriedky, ktoré sú väčšinou príspevkami od cirkví z iných krajín.
 
Popri všetkých obmedzeniach zo strany vlády, tvrdí arcibiskup Bo, je situácia kresťanov v Myanmare predsa len o čosi lepšia v porovnaní s kresťanskými menšinami v okolitých krajinách ako Čína, Laos alebo Vietnam. Menovanie katolíckych biskupov, vzdelávanie seminaristov, vysviacky kňazov či prijímanie do noviciátu tu nepodliehajú kontrole štátu.
 
Svätá stolica sa už niekoľko rokov pokúša nadviazať oficiálne kontakty s vládou v Rangúne. Vojenská junta ich však odmieta zo strachu, že by Vatikán od nej požadoval nejaké ústupky, napríklad čo sa týka dodržiavania ľudských práv.
 
Arcibiskup Rangúnu na druhej strane vyzdvihol dobré vzťahy medzi katolíkmi a prestaviteľmi iných kresťanských cirkví, prítomných v Myanmare, o ktorých svedčia spoločné sociálne aktivity, napríklad projekty v oblasti zdravotníctva, zamerané najmä na boj proti AIDS a drogám.
 
Myanmarskí kresťania udržiavajú takisto priateľské vzťahy s miestnymi moslimami, čo však vojenská vláda sleduje s nedôverou a upodozrievaním, že tieto kontakty sú namierené proti nej. I preto je pre kresťanov v Myanmare ťažké nadviazať oficiálny dialóg s buhdistami. Avšak v bežnom živote, na úrovni diecéz a farností, dodáva arcibiskup Bo, sa darí rozvíjať dobré vzťahy s obyvateľmi, ktorí vyznávajú väčšinové náboženstvo, napríklad s budhistickými mníchmi. Podľa neho znakom pravého medzináboženského dialógu v Myanmare boli aj hromadné spoločné modlitby v Myanmare za Jána Pavla II. po jeho smrti v apríli tohto roka. Arcibiskup Rangúnu vyzdvihol tiež aktivity tamojšej ekumenickej kresťanskej skupiny, ktorá plní úlohu sprostredkovateľa medzi utláčanými etnickými menšinami a miestnou vládou. Zatiaľ posledné, takto sprostredkované rozhovory medzi oboma stranami, sa uskutočnili v júni tohto roka v Rangúne.
 
Konflikty medzi predstaviteľmi vojenského režimu v Myanmare a miestnymi etnickými menšinami, z ktorých mnohí sú kresťania, nemožno chápať ako prenasledovanie pre vieru, ich príčiny sú skôr politického či ekonomického charakteru, uviedol ďalej arcibiskup Bo. V tejto súvislosti poukázal i na ďalší pálčivý problém, a to obchod s drogami, do ktorého sú zapojení i príslušníci týchto menšín. Okrem toho medzi týmito skupinami obyvateľstva – najmä v oblastiach na hranici s Thajskom, pôsobia aj evangelikálne sekty, finančne podporované zo zahraničia, ktoré svojimi aktivitami spôsobujú nepokoj.
 
Napriek svojej neľahkej situácii si myanmarskí katolíci uchovávajú živú a hlbokú vieru. Za jedno z jej svedectiev možno pokladať napríklad vysokú účasť na Eucharistickom kongrese, ktorý sa konal v diecéze Rangún vo februári tohto roka. Išlo o II. Eucharistický kongres v tejto krajine, prvý sa konal v roku 1956 v hlavnom meste Rangúne. Dejisko tohtoročného kongresu, mariánsku svätyňu v Nyaunglebin, vtedy navštívilo viac ako 80 tisíc veriacich. Na modlitbách, katechézach a liturgických slávnostiach v rôznych jazykoch domorodého obyvateľstva sa zúčastnili pútnici zo všetkých diecéz krajiny, medzi ktorými bolo i mnoho mladých ľudí a rodín s deťmi. Vyvrcholením podujatia bola eucharistická poklona, ktorú viedol apoštolský nuncius pre Thajsko, Kambodžu a Singapur a zároveň apoštolský delegát pre Myanmar, arcibiskup Salvatore Pennacchio, ktorý prítomným predniesol posolstvo Jána Pavla II.. Podľa informácií agentúry Fides sa na adorácii zúčastnilo aj mnoho nekatolíkov a nekresťanov, ktorí sa zaujímajú o kresťanskú vieru a uctievajú Lurdskú Pannu Máriu, ktorej je zasvätené i spomínané mariánske pútnické miesto Nyaunglebin.
 
(RV, Fides, KNA, 191205, mv)