Svet mladých: Kríza otcovstva z pohľadu pátra Jozefa Augustyna
Milí mladí priatelia, dnešný svet žije veľmi rýchlo. Denne v ňom dochádza k zmenám,
ktoré nie sme schopní postrehnúť a uvedomiť si ich. Mnohé zmeny sa prejavia až po
rokoch, keď naplno vyplávajú na povrch prostredníctvom správania spoločnosti. To,
čo kedysi bolo isté a pevné, je v súčasnosti spochybnené. Tieto zmeny sa dotýkajú
všetkých častí ľudského spoločenstva, no najviac asi rodiny. So zmenami prichádzajú
krízy, krízy identity. V jednej z takýchto kríz sa dnes nachádza aj muž, či otec rodiny.
Prednedávnom
vyšla na slovenskom knižnom trhu kniha od poľského jezuitu Jozefa Augustyna s názvom:
„Otcovstvo“. Autor sa v nej venuje práve kríze otcovstva a jeho predchádzaniu.
Pátra Augustyna oslovil počas jeho nedávnej návštevy na Slovensku náš spolupracovník,
jezuita Jozef Šofranko, ktorý sa s ním rozprával práve na tému krízy otcovstva.
Otče
v jednej zo svojich kníh sa venujete kríze otcovstva v našej spoločnosti. Čo to vlastne
je a aké sú jej príčiny?
"V súčasnosti sa hovorí o kríze otcovstva,
či kríze mužskej identity. Je to spojené s istou krízou prítomnosti muža v civilizácii.
Veľmi hlboké spoločenské zmeny otriasli obrazom muža, ktorý o ňom dovtedy existoval.
V minulosti vo veľkej miere bola identita muža ohraničená aj spoločenstvom. V spoločenstve
bolo známe, že otec je hlavou rodiny, že on zarába na živobytie celej rodiny. Samozrejme
musíme si uvedomiť, že muži ešte na začiatku 19. a 20. storočia zarábali toľko, že
mohli uživiť niekoľko detí a zabezpečiť pokojný chod celého domu. Ženy nemuseli pracovať.
Hlboké zmeny, ktoré nastúpili v 20. storočí, predovšetkým po II. svetovej vojne spôsobili,
že spoločenský obraz muža sa zmenil. A muž stratil isté privilegované postavenie,
ktoré dovtedy mal. Aj keď bol muž slabý, napriek tomu, keď sa oženil bolo to spoločenstvo,
ktoré mu zaručovalo jeho identitu ako muža, ako otca.“
Zmeny, ku ktorým
prišlo v spoločnosti za uplynulých 50 rokov, sú veľmi hlboké. Sami si to môžeme všimnúť
na našich rodinách. Napríklad v regiónoch, z ktorých muži odchádzajú za prácou. Po
viacerých rokoch takýchto týždňoviek často zistíme, že takýto otec či manžel je už
vlastne iným človekom. Jozef Augustyn uvádza dve príčiny tejto krízy:
„Po
zmenách prišlo k tomu, že muž si musí sám vybojovať vlastnú autoritu, ako v spoločenstve,
tak aj v rodine. Kvôli tomu veľa mužov akoby zablúdilo a preto sa tiež hovorí o spoločenstve
bez otcov. To je ale iba jedna z príčin krízy, druhá pravdepodobne oveľa hlbšia je
spochybnenie náboženstva, spochybnenie Boha ako Otca. Pri základoch ľudského otcovstva
je totiž Božie Otcovstvo. Boh robí človeka mužom, Boh robí človeka ženou, Boh je základom
medziľudských vzťahov. Poľský mysliteľ Leszek Kolakowski povedal, že pretrhnutie pút
s Bohom spôsobilo, že boli spochybnené medziľudské väzby. Samozrejme vtedy, keď sa
pretrhne spojenie s Bohom zostanú zničené predovšetkým väzby medzi mužom a ženou a
to podľa mňa je základnou príčinou krízy otcovstva. Ide tu teda o pretrhnutie spojenia
s Bohom čo znamená pretrhnutie pút s veľkou kultúrnou a náboženskou tradíciou. O prerušenie
spojenia s istým spôsobom myslenia, istou predstavou rodiny, manželstva, ženskosti,
mužskosti. A celé nešťastie spočíva v tom, že skúšame vymyslieť od základu všetko:
kto je muž, kto je žena a to je, povedal by som až šialené skúšať všetko vymyslieť
od začiatku. Ako môžeme odvrhnúť niekoľko tisícročnú tradíciu? Celú židovsko-kresťanskú
tradíciu, ktorá zápasila s problémom mužskej a ženskej identity. Túto tému si vo svojom
učení osvojil aj Ján Pavol II., pretože zničenie rodiny, zničenie manželstva, to je
jednoducho koniec človeka.“
Príčiny krízy otcovstva, ktoré pomenoval páter
Augustyn, sa musia prejaviť nielen v živote samého muža, ale aj v rodine, v ktorej
žije. To všetko sa prenáša do medziľudských vzťahov a spôsobu riešenia konfliktov:
„Kríza
otcovstva sa prejavuje každodenne. Ide často o emocionálnu dezorientáciu, ktorú spôsobujú
rôzne strachy, obavy s ktorými muž nevie čo má urobiť. Prejavom krízy je tiež istá
bezradnosť voči ženám, veľa mužov sa totiž bojí žien. Boja sa, že žena ich ovládne
a tak ovládne ich slobodu, že žena oslabí ich mužskosť. Z jednej strany je to strach
pred ženou, a na druhej strane tohto strachu je hrubosť ženy a jej predstava muža
ako neohrozeného chlapa, ktorý berie ženu silou. Môžeme to vidieť v reklamách, ktoré
predstavujú mužov, ktorí sú chladní, nikdy o nič neprosia, len berú silou. A to je
prejav mužskej krízy. Ak sa muž správa takým spôsobom, a všetko berie silou, alebo
bezradne so strachom uteká od ženy, tak si vieme predstaviť akým bude otcom? Muž,
ktorý sa bojí ženy, bude sa báť aj rodičovstva, zodpovednosti za deti. Preto bude
utekať napríklad do práce, budovať kariéru, zarábať čoraz viac peňazí, jednoducho
bude utekať z vlastného domu. Vo vlastnom dome bude iba hosťom, dom bude pre neho
iba spálňou.“
Muži sa potom často uchyľujú k sile, rozkazovaniu, čo môže
viesť k vnútorným zraneniam nielen manželky, ale predovšetkým synov:
„Z
druhej strany, keď muž používa násilie, teda silu, všetko bude musieť byť tak ako
si to želá on, deti sa nebudú môcť ozvať a z toho sa neskôr vyvinie boj medzi otcom
a deťmi, osobitne synmi. Keď otec zápasí so svojim synom a chce si ho podriadiť, syna
to veľmi zraňuje. Keď sa pozeráme na dnešnú mládež a úprimne s ňou rozprávame, veľakrát
počujeme, že nie sú spokojní so svojim vzťahom k otcovi. Často sa cítia zranení. Prejavom
krízy otca je často aj neschopnosť viesť dialóg, rozprávať sa. Rivalita medzi synom
a otcom je prirodzená, pretože mladý muž chce dokázať svoju silu, svoju mužskosť a
snaží sa zvíťaziť nad otcom, nie je to ale zápas na život a na smrť, syn nechce otca
zničiť, alebo pokoriť, lebo intuitívne vie, že to je jeho otec, že on ako keby z neho
vzišiel, ale chce si pri otcovi dokázať mužskú silu. A otec by mu to mal dovoliť,
nebáť sa, že syn bude lepší ako jeho otec. Ale ak muž má v sebe veľa obáv zo svojej
vlastnej identity, keď sa bojí prehier, tak potom s dorastajúcim synom jedná veľmi
vážne a neprijíma túto vzájomnú hru, ale berie syna ako rivala, či protivníka a všetky
pokusy o akýsi lepší dialóg sa končia násilím, odsúvaním ho na okraj, či ponižovaním.
Veľmi veľa otcov dnes ponižuje svojich synov. To, že sa syn chová neslušne, že odvráva,
je samozrejmou vecou, pretože aj on sa učí žiť. Deti a hlavne synovia skúšajú a hľadajú
hranice pokiaľ môžu zájsť, čo si môžu dovoliť. Otec by mal pokojným a zároveň vyrovnaným
spôsobom ukázať, že existuje hranica a zareagovať by mal iba vtedy, keď syn prekročí
hranicu, nie keď sa k tej hranici blíži, každý má právo prísť k tej hranici, ale neprekročiť
ju. Chýbajúci dialóg medzi otcom a synom spôsobuje, že syn sa snaží komunikovať, ale
keď nenachádza odozvu odchádza zranený a celé nešťastie často spočíva v tom, že túto
ranu nesie so sebou v dospelosti a neskôr opakuje všetky zranenia vo vzťahu k svojim
deťom.“
Aké sú podľa vás, ako vyhľadávaného duchovného vodcu východiská
z tejto situácie?
"Je potrebné vrátiť sa k prameňu a pochopiť, že človek
nie je prameňom vlastného otcovstva, že človek dostáva otcovstvo ako dar. Muž dostáva
otcovstvo ako dar od Boha. Prvým otcom je Boh Otec, je to on, kto obdarováva človeka
rodičovstvom. A stále keď sa človek postaví proti Bohu, postaví sa predovšetkým proti
sebe samému, proti inému človeku. Návrat k skutočnému prežívaniu viery, viery, ktorá
je vybudovaná na tisícročnej tradícii a tiež odvrátenie sa od nezodpovedného vymýšľania
všetkého od začiatku, vymýšľania čo je to mužskosť, či otcovstvo. Z druhej strany
je veľmi dôležité, aby muž mal prácu. Muž si musí dokázať svoju silu a musí získať
autoritu v spoločenstve, vlastnej rodine."
Ako ďalšie východisko z krízy
otcovstva páter Augustyn uvádza hlboký vzťah so ženou. Muž sa musí naučiť vytvárať
hlboký a múdry vzťah s dievčaťom, pretože muž sa nestáva otcom sám od seba.
"Nikto
nemôže byť otcom, len preto, že ním chce byť. Je to žena, ktorá robí muža otcom. A
akým otcom je muž závisí od toho, aký vzťah má s manželkou. Ak muž dokáže vybudovať
hlboký vzťah so ženou, to môže pomôcť vybudovať zrelé otcovstvo. Zamyslime sa nad
takou vážnou vecou, že je to žena, ktorá rodí syna, či dcéru a materstvo tu bude vždy.
Otcovstvo naopak závisí od dôvery. A zlá žena môže spochybniť otcovstvo muža. Môže
mu povedať: ty nie si otcom môjho dieťaťa! Tu je vidieť ako veľmi si musia manželia
dôverovať, ako veľmi si musia byť blízki, ako musia byť k sebe úctiví, aby otec aj
bez analýzy DNA mohol povedať, že je to moje dieťa, môj syn, moja dcéra a všimnime
si, že žena, hlavne v prvých mesiacoch života dáva dieťa aj mužovi. Sú však aj nemúdre
ženy, ktoré si privlastňujú celý vzťah k dieťaťu a vtedy sa otec stáva nepotrebný.
Otec je človekom, ktorý má prinášať domov peniaze, aby bolo za čo žiť, ale dieťa môžem
vychovať sama – hovoria. To je veľmi nezodpovedné, pretože dieťa potrebuje nielen
dobrú matku ale aj dobrého otca bez ohľadu na to, či ide o dcéru, alebo syna. Preto
vybudovanie otcovstva, znamená vybudovanie zrelého vzťahu so ženou. Vidíme, že spoločnosť
už neukazuje mužovi čo znamená byť zrelým mužom a otcom. Každý muž, ktorý prijíma
túto úlohu, musí vybudovať svoje mužské bytie a toto veľmi závisí od žien. A treba
im to často pripomínať.“
V súčasnosti si môžeme všimnúť istý boj medzi
mužom a ženou. Na druhej strane musíme priznať, že so ženami sa často zaobchádza veľmi
zle. Medzi mužom a ženou však nemá vládnuť rivalita, ale majú sa navzájom dopĺňať.
"Od
matiek a žien závisí veľmi veľa, nesmú si ale privlastňovať synov. Ak múdra matka
vidí, že syn je na ňu príliš naviazaný, mala by mu pomôcť nadviazať správny vzťah
aj s otcom. Láska k matke je oveľa jednoduchšia ako k otcovi. Keď sa otec so synom
hádajú, matka by mala byť istou prostredníčkou medzi nimi. Keď sa synovi podarí získať
si lásku otca a keď si otec nájde cestu k synovi, tu sa tvorí mužskosť a budúce otcovstvo.
Syn vyrastá v muža a otca pri vlastnom otcovi a súčasnej mládeži je potrebné jasne
hovoriť, že iba dobrý syn môže byť dobrým otcom. Je však ťažké byť dobrým synom z
ktorého môže vyrásť dobrý otec, pretože si to vyžaduje veľkú pokoru a poníženie. Pokoru
nie pred vlastným fyzickým otcom, ale predovšetkým pred Bohom Otcom. Práve On ukazuje,
že Otec a Syn sú skutočnými bratmi. Existuje iba jeden nebeský Otec a neustály návrat
ku kresťanským hodnotám, viere, evanjeliu je nevyhnutnosťou pri budovaní synovstva
a otcovstva. Myslím si, že najprv treba hovoriť o hlbokom synovstve, čo to znamená
byť synom. Všimnime si, že Ježiš, ktorý bol majstrom, prorokom, mesiášom, nikdy nenazýva
seba samého otcom. Ježiš stále hovoril, že je synom, synom človeka a že my máme iba
jediného otca, a to na nebesiach. Ježiš je tu príkladom synovstva. Keď mi muži sa
snažíme žiť podľa obrazu Krista, ako Božieho Syna stávame sa neskôr dobrými otcami
prirodzeným spôsobom, pretože ako synovia sme zakúsili, že sme milovaní otcom a fyzické
otcovstvo je akoby predĺžením tejto prvej skúsenosti, keď sme boli milovaní ako synovia.
Vtedy vieme ako milovať ako budúci otcovia."
Milí mladí priatelia téma
krízy otcovstva, o ktorej sme hovorili v našich vysielaniach, je stále aktuálna. Prostredníctvom
slov pátra Jozefa Augustyna sme mohli aspoň trocha poodhaliť jej príčiny, prejavy
a možnosti riešenia. Hlbší pohľad na celú problematiku ponúka spomínaná kniha pátra
Augustyna „Otcovstvo“, ktorá vyšla aj v slovenčine.