Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 7. decembra 2005

Ako každú stredu aj dnes sa konala pravidelná generálna audiencia Benedikta XVI. Na námestí svätého Petra sa jej zúčastnilo asi 20 tisíc pútnikov z 11 krajín. Témou katechézy Svätého Otca bol 137. žalm: „Vzdávanie vďaky“

Chcem ťa, Pane, oslavovať celým srdcom,
že si vypočul slová mojich úst.
Budem ti hrať pred tvárou anjelov,
vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom.
Tvoje meno budem oslavovať,
pretože si milosrdný a verný
a nadovšetko si zvelebil svoje meno a svoje prisľúbenia
Aj keby som mal prejsť súžením, ty ma pri živote zachováš
a svoju ruku vystrieš proti hnevu mojich nepriateľov;
zachráni ma tvoja pravica.
Pán za mňa dielo dokončí.
Pane, tvoje milosrdenstvo je večné;
neopusť dielo svojich rúk.

Drahí bratia a sestry,
Hymnus vďakyvzdania, 137. žalm, ktorý sme si práve vypočuli sa začína osobným spevom modliaceho sa. Tento žalm patrí do židovskej tradície a pripisuje sa Dávidovi, aj keď pravdepodobne vznikol v neskoršej epoche. Svoj hlas pozdvihuje v rámci chrámového zhromaždenia, či viac menej, vo vzťahu k svätyni na Sione, ktorá je miestom Pánovej prítomnosti a stretnutia s veriacim ľudom. Žalmista v skutku vyznáva, „vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom“, (por. v. 2): žalmista spieva Bohu, ktorý je na nebesiach so zástupom svojich anjelov, avšak zároveň zostáva aj v postoji počúvania v priestore pozemského chrámu (por. v. 1). Ten, kto sa modlí, je si istý, že Pánovo „meno“, jeho osobná prítomnosť, jeho čnosti vernosti a milosrdenstva, znamenia spojenectva so svojim ľudom, je základom každej dôvery a nádeje (por. v. 2).

Na okamih sa pohľad obracia do minulosti, ku dňu utrpenia: k výkriku ustráchaného veriaceho, ktorý odpovedá na Boží hlas. Tento hlas dodáva odvahu znepokojenej duši (por. v. 3). Hebrejský originál hovorí výslovne o Pánovi, ktorý „vzbudzuje silu v duši“ spravodlivého, ktorý je utláčaný: je akoby vpádom divokého víchra, ktorý vymetie všetky váhania a strachy, je zdrojom novej životnej energie a dáva rozkvet moci a dôvere. Po tomto zjavne osobnom sľube, žalmista upriamuje svoj pohľad na celý svet a predstavuje si, že jeho svedectvo zahŕňa všetok obzor: „Všetci králi zeme“, v akejsi univerzalistickej predstave sveta sa pripájajú k modliacemu sa v spoločnej chvále veľkosti a zvrchovanej Pánovej moci (por. verše 4 – 6).

Obsahom tejto chórovej chvály, ktorá vystupuje zo všetkých národov, je „sláva“ a „cesty Pánove“ (por. v. 5), totiž Božie spásonosné plány a zjavenie seba. Takto objavujeme, že Boh je určite „vznešený“ a transcendentný, avšak „predsa zhliada na pokorného“ s láskou, pričom pyšného zďaleka pozná (por. v. 6). Podobne ako ohlasuje Izaiáš: „Bo takto hovorí Najvyšší, Velebný, čo tróni večne a Svätý je jeho meno: "Na vysokom a svätom mieste prebývam a so skrúšeným a pokorným v duchu, aby som oživil ducha pokorných, aby som oživil srdce skrúšených“ (Iz 57, 15). Boh sa stavia na obranu slabých a posledných, tých ktorí sú obeťami: toto sa stáva zrejmým všetkým kráľom, aby vedeli, ako majú vládnuť národom.

Po tomto povolaní zodpovedných za národy z celého sveta, sa žalmista vracia k osobnej chvále (por. Ž 137, 7 – 8 ). S pohľadom upriameným na svoj budúci život, prosí Boha o pomoc pre skúšky, ktoré život ešte len prinesie. Žalmista tu stručne hovorí o „hneve nepriateľov“ (v. 7), ktorý sa stáva symbolom nenávisti, s ktorou sa spravodlivý môže stretnúť na svojej púti dejinami. Zároveň je si však vedomý, že Pán ho nikdy neopustí, a svojou rukou ho bude vždy podopierať a viesť. Záver žalmu je posledným vrúcnym vyznaním dôvery v Boha, v jeho neprestajnú dobrotu: neopustí dielo svojich rúk, teda svoje stvorenie (v. 8). Musíme si byť istí, že aj keď skúšky, ktoré nás očakávajú budú ťažké a búrlivé, Pán nás nikdy neopustí, nikdy nevypadneme z jeho rúk, ktoré nás stvorili a ktoré nás teraz sprevádzajú udalosťami života. Podobne ako vyznáva svätý Pavol, „ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí“ (Fil 1, 6).

Takto sme sa pomodlili prostredníctvom žalmu chvály a vďakyvzdania. Chceli by sme, aby táto niť hymnickej chvály pokračovala svedectvom kresťanského autora, veľkého Efréma Sýrskeho zo 4. storočia, ktorý je autorom textov so zvláštnou poetickou a duchovnou príchuťou. „Akokoľvek je veľký náš úžas nad tebou, o Pane, tvoja sláva prevyšuje to, čo naše jazyky môžu vyjadriť“ hovorí Efrém vo svojom hymne (Inni sulla Verginità, 7: L’arpa dello Spirito, Roma 1999, p. 66), a v inom: „Tebe chvála, ktorému všetky veci sú jednoduché, pretože si všemohúci“ (Inni sulla Natività, 11: ibidem, p. 48), a ešte: „Chvála Tebe od všetkých, ktorí chápu tvoju pravdu“ » (Inni sulla Fede, 14: ibidem, p. 27). (RV, 071205, ls)