Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 23. novembra 2005

Vatikán: Na dnešnej generálnej audiencii s pápežom Benediktom XVI. na Námestí svätého Petra vo Vatikáne sa zúčastnilo približne 27 tisíc pútnikov zo 16 krajín. Témou katechézy Svätého Otca bol úryvok z prvej kapitoly listu apoštola Pavla Efezanom: Chválospev na milosť vykúpenia:
 
“Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske;
On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil,aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi.
V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti, keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi.”
 
Drahí bratia a sestry,
práve sme si vypočuli slávnostný hymnus, úvod k Listu Efezanom, ktorý ponúka, modliacej sa Cirkvi, modlitba vešpier. Je charakteristický tým, že patrí k hymnom, ktoré sa nazývajú „berakot“, čo značí „požehnania“, ktoré sa objavujú už v Starom zákone a ktoré sú známe uprostred hebrejskej tradície. Ide tu o nepretržitú chválu, ktorá stúpa k Bohu, čo je v kresťanskej viere slávené ako „Otec nášho Pána Ježiša Krista“. Preto, v našom hymnickom chválospeve je ústrednom postavou Kristus, v ktorom sa zjavuje a napĺňa dielo Boha Otca. V skutku, tri základné slovesá tohto dlhého a jednoliateho spevu nás vovádzajú vždy k Synovi.
 
Boh „v ňom si nás vyvolil“ (Ef 1,4): toto je naše povolanie k svätosti a k nášmu adoptívnemu synovstvu a teda k bratstvu s Kristom. Tento dar, ktorý radikálne transformuje naše postavenie ako stvorenia, je nám ponúknutý „skrze dielo Ježiša Krista“ (v. 5), dielo, ktoré je súčasťou veľkého spásonosného božieho projektu, v ktorom to láskyplné „na chválu a slávu jeho milosti“ (v. 6) patriace Otcovi, apoštol kontempluje s dojatím.
 
Druhé sloveso, po spomínanom vyvolení („si nás vyvolil), vykresľuje dar milosti: „Milosťou ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi“ (por. ibid). V gréčtine máme dva krát ten istý koreň „charis“ a „echaritosen“, aby sa zdôraznila nezištnosť Božej iniciatívy, ktorá predchádza každú ľudskú odpoveď. Milosť, ktorou nás Otec obdarúva vo svojom jednorodenom Synovi, je teda zjavením jeho lásky, ktorá nás ovíja a premieňa.
 
Prejdime teraz k tretiemu základnému slovesu Pavlovho hymnu: základom tohto slovesa je opäť milosť, ktorou nás „štedro zahrnul“ (v. 8). Ocitáme sa teda pred slovesom plnosti, ba môžeme povedať – vnímajúc jeho pôvodné znenie, pred slovesom nadmernosti a darovania bez hraníc a rezerv. Dosahujeme tak nekonečnú a slávnu hĺbku Božieho tajomstva, ktoré sa zjavuje a otvára zadarmo tomu, kto je povolaný milosťou a láskou, pričom je nemožné toto zjavenie dosiahnuť len prostredníctvom darov vlastnej inteligencie a ľudských schopností. Podobne, ako čítame v prvom liste Korinťanom: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (1 Kor 2, 9 – 10).
 
„Tajomstvo Božej vôle“, je centrom. Toto tajomstvo je určené k tomu, aby usmerňovalo všetko bytie a celé dejiny, vovádzajúc ich k plnosti, ktorú chcel Boh: „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko“ (Ef 1,10). V tomto pláne, v gréčtine „oikonomia“, teda v tomto harmonickom architektonickom pláne bytia a existencie, sa dvíha Kristus ako hlava tela Cirkvi. Zároveň predstavuje os, v ktorej sa zjednocuje „všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“. Rozptýlenie a ohraničenie sú prekonané a uskutočňuje sa „plnosť“, ktorá je skutočným cieľom plánu, ktorý Božia vôľa určila vopred, na počiatku sveta.
 
Ocitáme sa teda pred veľkolepou freskou dejín stvorenia a spásy, nad ktorou by sme chceli teraz meditovať prostredníctvom slov svätého Irenea, ktorý, na niekoľkých stránkach svojho majstrovského pojednania Proti herézam, rozvinul uvažovanie práve o zjednotení, ktoré uskutočnil Kristus.
 
Dosvedčuje, že kresťanská viera vyznáva, že „je iba jeden Boh Otec a iba jeden Ježiš Kristus, náš Pán, ktorý prešiel celými dejinami spásy a zjednotil v sebe všetky veci. Medzi nimi všetkým je aj človek, Božie stvorenie. Teda zjednotil aj človeka so sebou samým, stanúc sa viditeľným, ten ktorý je neviditeľný, pochopiteľným ten, ktorý je nepochopiteľný, človek, ktorý je Slovom“ (3,16,6: Già e non ancora, CCCXX, Milano 1979, p. 268).
 
Preto „Božie slovo sa stalo telom“ skutočne, nie zdanlivo, pretože inak „jeho dielo by nebolo opravdivým“. Naopak, „bol tým, kým sa zjavil: Boh, ktorý zjednocuje v sebe svoje pradávne stvorenie, ktorým je človek, aby zabil hriech, zničil smrť a oživil človeka. A preto jeho diela sú pravdivé“ (3,18,7: ibidem, pp. 277-278).
 
Po katechéze Svätý Otec predniesol príhovory a pozdravy v niekoľkých jazykoch.
Okrem iného pozdravil aj približne dvetisíc prítomných predstaviteľov Rady proti úžerníctvu pri príležitosti 10. výročia jej vzniku:
 
“Drahí priatelia, vaša hojná účasť mi dáva príležitosť vyjadriť svoje ocenenie za odvážne a ušľachtilé dielo, ktoré vykonávate pre dobro rodín a osôb postihnutých žalostnou sociálnou pohromou úžerníctva. Želám si, aby sa mnohí postavili na vašu stranu a podporili vaše chvályhodné úsilie v oblasti prevencie, solidarity a výchovy k legálnosti.”
 
(RV, 231105, ls)