Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 16. novembra

Vatikán: Na predpoludňajšej generálnej audiencii s Benediktom XVI. na Námestí svätého Petra vo Vatikáne sa zúčastnilo 22 tisíc veriacich z 18 krajín. Témou katechézy Svätého Otca bol 135. Žalm: Vzdávanie vďaky Bohu za záchranu.
 
“On pobil egyptských prvorodencov, lebo jeho milosrdenstvo je večné. On vyviedol Izraela spomedzi nich, lebo jeho milosrdenstvo je večné; mocnou rukou a vystretým ramenom, lebo jeho milosrdenstvo je večné. On rozdelil Červené more na dve časti, lebo jeho milosrdenstvo je večné. A Izraela previedol jeho stredom, lebo jeho milosrdenstvo je večné. (….) Pozabíjal mocných kráľov, lebo jeho milosrdenstvo je večné. (…) a ich krajinu dal za dedičstvo, lebo jeho milosrdenstvo je večné; za dedičstvo Izraelovi, svojmu služobníkovi, lebo jeho milosrdenstvo je večné. On pamätal na nás v našom ponížení, lebo jeho milosrdenstvo je večné. A oslobodil nás od našich nepriateľov, lebo jeho milosrdenstvo je večné. On dáva pokrm každému stvoreniu, lebo jeho milosrdenstvo je večné. Oslavujte Boha nebies, lebo jeho milosrdenstvo je večné” (Ž 135, 10 – 26).
 
Drahí bratia a sestry,
 
v našej úvahe sa vraciame k 135. žalmu, ku chválospevu, ktorý modlitba vešpier predstavuje v dvoch za sebou nasledujúcich etapách, pričom dodržiava osobitné kompozičné, tématické rozlíšenie. Oslava Pánových diel žalm vykresľuje v dvoch dimenziách, priestorovej a časovej.
 
V prvej časti žalmu (por. verše 1 – 9), ktorá bola predmetom našej predchádzajúcej meditácie, v popredí boli vykreslené božie skutky prejavené v stvorení: tie sú základom zázračného vesmíru. Táto časť žalmu sa takto stáva proklamáciou viery v Boha stvoriteľa, ktorý sa zjavuje prostredníctvom svojich kozmických stvorení. Teraz, naopak, radostný spev žalmistu, ktorý sa v židovskej tradícii nazýva: „Veľký Hallel“, čiže vznešenejšia oslava Pána, nás uvádza do iného horizontu, horizontu dejín. Vieme, že biblické zjavenie opakovane ohlasuje, že prítomnosť Boha Spasiteľa sa prejavuje osobitným spôsobom v dejinách spásy (por. Dt 26,5-9; Joz 24,1-13).
 
Pred očami žalmistu sú takto predstavené osloboditeľské skutky Pána, ktorých srdcom je základná udalosť východu z Egypta. S touto je hlboko spojená strastiplná cesta sinajskou púšťou, ktorej konečným cieľom je zasľúbená krajina, boží dar, ktorý Izrael opakovane zakúša na všetkých stránkach biblie.
 
Slávny prechod cez Červené more, „rozdelené na dve časti“, ktoré sa stalo akoby víťazstvo nad netvorom (por. Ž 135, 13), dáva zrod novému ľudu. Slobodnému a povolanému k slávnemu údelu a povolaniu (por. verše 14 – 15, Ex 15, 1 – 21). Ono nadobúda svoj nový, kresťanský význam v plnom oslobodení od zla, ktoré sa uskutočňuje v krstnej milosti (por. 1 Kor 10, 1 – 4 ).
 
Potom prichádza k udalostiam na púšti: Pán je tu predstavený ako bojovník, ktorý pokračuje v diele oslobodenia, ktoré sa začalo prechodom cez Červené more. Obraňuje svoj ľud zasahujúc nepriateľov. Púšť a more predstavujú prechod cez zlo a útlak k nadobudnutiu daru slobody v zasľúbenej krajine (por. Ž 135, 16 – 20).
 
V závere žalm poukazuje na krajinu, ktorú biblia oslavuje entuziastickým spôsobom ako úrodnú krajinu, - ako čítame v knihe Deuteronomium: „Tvoj Boh, ťa chce voviesť do krásnej krajin, do krajiny potokov, prameňov a jazier, ktoré vyvierajú na rovine aj po vrchoch; do krajiny obilia, jačmeňa a viniča, figovníka a granátovej jablone, do krajiny olív a medu; do krajiny, kde budeš bez biedy jesť svoj chlieb a nebude ti v nej nič chýbať, do krajiny, v ktorej kameňoch je železo a z ktorej vrchov sa dobýva meď” (Dt 8, 7 – 9).
 
Táto vzletná oslava, ktorá presahuje skutočnosť tejto krajiny, chce vyzdvihnúť boží dar. Dar, ktorý poskytuje ľudu slobodu, dar, ktorý sa rodí – ako neustále opakuje refrén opakujúci sa za každým veršom – z „hesed“, z oslavy Pána, teda z jeho milosrdenstva, z jeho vernosti voči sľubu, ktorým sa zaviazal v zmluve s Izraelom. Z jeho lásky, ktorá sa neustále vzbudzuje prostredníctvom „spomienky“ (por. Ž 135, 23). V čase „poníženia“ či ďalších skúšok a útlaku, Izrael bude vždy objavovať toto spásonosné rameno Boha, ktorý oslobodzuje a zahŕňa láskou. Aj v čase hladu a chudoby Pán sa predstaví ako ten, ktorý poskytne pokrm pre celé ľudstvo, čím potvrdí svoju stvoriteľskú identitu (por. v. 25).
 
V 135. žalme sa teda prelínajú dva spôsoby jediného božieho zjavenia, kozmického (por. verše 4 – 9) a historického (por. verše 10 – 25). Pán, ako stvoriteľ a sudca je zaiste transcendentný, avšak zároveň aj blízky svojim stvoreniam, tým, že vstupuje do času a priestoru. Jeho prítomnosť uprostred nás dosahuje svoj vrchol vo vtelení Krista. Práve na túto skutočnosť poukazuje opätovné čítanie žalmu z kresťanského pohľadu, jasným spôsobom, tak ako to potvrdzujú cirkevní otcovia, ktorí vidia vrchol dejín spásy a znamenie najvyššej lásky milosrdného Otca v dare Syna, ktorý sa stal spasiteľom a vykupiteľom ľudstva (por. Jn 3, 16).
 
Svätý Cyprián, v úvode svojho diela „Skutky charitatívnej lásky a almužna, s úžasom kontempluje diela, ktoré uskutočnil Boh pre svoj ľud v Kristovi, vo svojom synovi, pričom prechádza dokonca vo vrúcne vyznanie jeho milosrdenstva, keď píše: „Drahí bratia, sú mnohé e veľké božie dobrodenia, ktoré uskutočnila a vždy uskutoční veľkorysá dobrota Krista a mnohoraká láska Boha Otca, pre našu spásu, aby nás tak Pán chránil a daroval nám nový život, aby nás mohol vykúpiť. Otec poslal Syna. Syn, ktorý bol poslaný, chcel byť nazvaný aj Synom človeka, aby sme sa my mohli stať Božími Synmi: uponížil sa, aby pozdvihol ľud, ktorý prv ležal na zemi, bol zranený, aby uzdravil naše zranenia, stal sa otrokom, aby priviedol ku slobode nás, ktorí sme boli otrokmi. Bol ochotný zomrieť, aby mohol ponúknuť smrteľníkom nesmrteľnosť. To sú mnohé a veľké dary božieho milosrdenstva“ (1: Trattati: Collana di Testi Patristici, CLXXV, Roma 2004, p. 108).
 
(RV, 161105, ls)