Vatikán: V Bulharsku, ako krajine s väčšinou pravoslávnych veriacich, katolíci
predstavujú v súčasnosti iba necelé percento populácie. Na čele tamojšej katolíckej
cirkvi stojí nová generácia biskupov, vysvätených koncom osemdesiatych a v polovici
90. rokov 20. storočia. Dvaja z nich sú latinského a jeden byzantského obradu.
Vedením
diecézy Sofia-Plovdiv je poverený Mons. Georgi Jovčev, aktívny najmä v oblasti katechizácie
nových povolaní. Biskup diecézy Nikopoli, Mons. Petko Christov z rádu menších bratov
františkánov, sa osobne angažuje v apoštoláte farností. Mons. Christo Proykov, súčasný
predseda Konferencie biskupov Bulharska, vedie exarchát katolíkov byzantského obradu,
ktorého sídlom je Sofia.
Kresťanstvo priniesli na územie Bulharska byzantskí
misionári okolo roku 864. Pod vplyvom konštantinopolského patriarchátu ostala bulharská
cirkev i po veľkej schizme kresťanstva v roku 1054.
Koncom 14. storočia sa
krajina dostala pod tureckú politicko-vojenskú nadvládu, ktorá trvala až do roku 1908,
keď sa Bulharsko na krátky čas stalo nezávislou monarchiou.
Oslobodenie krajiny
sovietskou armádou v roku 1944 bolo začiatkom takmer polstoročia komunistického režimu.
Nasledovalo zrušenie monarchie, transformácia štátu na ľudovú republiku a – podobne
ako v ďalších krajinách bývalého východného bloku – prenasledovanie cirkvi. Z krajiny
boli vyhnaní všetci zahraniční kňazi, zatvorili sa katolícke školy, zrušili náboženské
rehole a skonfiškovala veľká časť cirkevných majetkov. Na procesy proti členom katolíckeho
duchovenstva v 50. rokoch reagoval aj vtedajší pápež Pius XII. apoštolským listom
„Orientales Ecclesias“. Mnohí duchovní v Bulharsku boli odsúdení na dlhé roky väzenia,
niektorí i na smrť – medzi nimi i nikopolský biskup, pasionista Jevgenij Bosilkov,
ktorého v marci roku 1998 blahorečil pápež Ján Pavol II..
Zmenu politického
režimu v Bulharsku priniesol rok 1989. Nová náboženská sloboda umožnila i nadviazanie
oficiálnych diplomatických vzťahov so Svätou Stolicou. Stalo sa tak v decembri roku
1990. Denník L´Osservatore Romano vtedy v súvislosti s touto prelomovou udalosťou
napísal: “Nová cesta slobody pre bulharský národ teraz umožňuje katolíckej cirkvi
vyjsť z podzemia. Táto cirkev, iba zdanlivo slabá, bez dostatočného personálu a primeraných
prostriedkov, je v skutočnosti silná, lebo vkladá svoju dôveru v Ježiša Krista, Pána
dejín.“
Úsilie Svätej Stolice nadviazať kontakty s Bulharskom má však
oveľa dlhšiu históriu. Významnú úlohu pri udržiavaní a rozvoji vzťahov medzi Vatikánom
a Sofiou zohral ešte v medzivojnovom období Mons. Angelo Roncalli, neskorší pápež
Ján XXIII., ktorý v rokoch 1925 až 1934 pôsobil v Bulharsku ako apoštolský delegát
Svätej Stolice. Osobitne sa zaslúžil nielen o obnovu miestnej katolíckej cirkvi, ale
aj o zblíženie s pravoslávnou cirkvou. Tomuto veľkému priateľovi bulharského národa,
dnes už blahoslavenému Jánovi XXIII., je venovaný aj nový katolícky kostol byzantského
obradu v Sofii, ktorý bol slávnostne vysvätený 22. októbra tohto roka.
Katolícka
komunita na území Bulharska je síce malá, ale veľmi životaschopná. V uplynulých rokoch
sa čoraz viac hovorí o „jari“ bulharskej katolíckej cirkvi. Jej znamením je napríklad
rastúci počet laikov, ktorí pomáhajú kňazom pri pastoračnej činnosti, alebo intelektuálov,
ktorí sa dali pokrstiť. V krajine aktívne pôsobia hnutia ako Neokatechumenát, Focolare
či Katolícka akcia.
Okrem katolíkov latinského a byzantského obradu, patrí
k menšinovým cirkvám v Bulharsku i arménska cirkev a niekoľko protestantských komunít.
Za najsúdržnejšiu náboženskú skupinu sa považujú moslimovia, ktorí sú v krajine prítomní
už od čias nadvlády Osmanskej ríše. Židovská komunita v Bulharsku má v súčasnosti
vyše 3000 členov.
Postavenie menšinových cirkví v krajine, kde sa viac ako
80 percent obyvateľstva hlási k pravoslávnemu vierovyznaniu, nie je ľahké. Pravoslávie
je totiž zákonom uznané za oficiálne náboženstvo krajiny. Ide o kontroverzný zákon
o náboženstvách z roku 2002, ktorý vznikol podľa modelu podobného ruského zákona,
a ktorý nariaďuje menšinovým cirkvám povinnosť registrácie.
Aj súčasná politická
situácia v Bulharsku je pomerne zložitá. Ako uviedol pre tlačovú agentúru SIR biskup
diecézy Sofia-Plovdiv Mons. Georgi Jovčev, „je stále ťažšie sa v nej zorientovať.“
V tohtoročných júnových parlamentných voľbách v Bulharsku totiž zvíťazila socialistická
strana a do parlamentu sa dostalo aj ultranacionalistické hnutie „Ataka“ - Útok, ktoré
je proti vstupu krajiny do EÚ, a tiež sa nepriateľsky stavia voči cudzinocom, náboženským
i etnickým menšinám. Bulharsko je od roku 2004 členom NATO a v roku 2007 sa očakáva
jeho vstup do EÚ.
Dôležitým krokom na ceste dialógu s bulharskou pravoslávnou
cirkvou a zároveň jednou z navýznamnejších udalostí v histórii Bulharska bola pastoračná
návšteva pápeža Jána Pavla II. v máji roku 2002, počas ktorej blahorečil troch bulharských
mučeníkov z obdobia komunistického režimu: pátrov Jozafáta Šiškova, Kamena Vičeva
a Pavla Džidžova. Táto návšteva s výrazným ekumenickým charakterom sa uskutočnila
na základe pozvania pravoslávneho patriarchu, metropolitu Maxima. Bolo to poprvýkrát,
čo na územie Bulharska vstúpil pápež. Túto skutočnosť spomenul Ján Pavol II. počas
svojho stretnutia s metropolitom Maximom a predstaviteľmi Posvätnej synody v Sofii
24. mája 2002:
“Som veľmi rád, že sa s vami môžem stretnúť dnes, 24. mája,
pretože toto je osobitný deň, hlboko zapísaný do môjho srdca a pamäte. Návštevy bulharských
delegácií, ktoré som už od začiatku svojej služby rímskeho biskupa mohol s radosťou
prijímať vo Vatikáne každý rok práve 24. mája, boli pre mňa milými príležitosťamii
na stretnutie, nielen so vznešeným bulharským národom, ale aj s Bulharskou pravoslávnou
cirkvou a s Vašou svätosťou, v osobách biskupov, ktorí vás reprezentovali.“
Ján
Pavol II. označil svoje svoje stretnutie s predstaviteľmi Posvätnej Synody za znamenie
rastúceho pokroku v cirkevnom spoločenstve, ktoré sa však nemôže vyhnúť úprimnému
konštatovaniu, citujeme: „že Kristus Pán založil jednu a jedinú Cirkev, ale my
sa dnes ukazujeme svetu rozdelení, akoby sám Kristus bol rozdelený. Táto roztrieštenosť
sa zrejme protiví vôli Kristovej, je svetu na pohoršenie a na ujmu presvätej veci
hlásania evanjelia všetkému stvoreniu.“
K obzvlášť dojímavým okamihom
počas návštevy Ján Pavla II. v Bulharsku patrilo jeho stretnutie s mládežou v Plovdive.
Pápež vtedy adresoval mladým bulharským katolíkom tieto slová:
“Zapamätajte
si, mladí priatelia: ste povolaní byť soľou zeme a svetlom sveta! Je to úloha, ktorú
vám Ježiš predkladá každý deň v každom prostredí, v rodine, medzi priateľmi, medzi
inými mladými, ktorí sú pravoslávnej, židovskej i moslimskej viery, a s ktorými sa
stretávate každý deň v škole, v práci alebo pri zábave… Prispejte k tomu, aby Bulharsko
bolo každým dňom viac krajinou prijatia, prosperity a pokoja.”
Úctivé
a bratské prijatie Jána Pavla II. v Bulharsku spomenul s odstupom troch rokov aj
pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore počas audiencie pre bulharských biskupov v
sobotu 12. novembra, na záver ich návštevy ad Limina Apostolorum vo Vatikáne. Svätý
Otec v tejto súvislosti uviedol: „Treba pokračovať v tejto ceste, zintenzívniť
modlitbu, aby sa čo najskôr prišla hodina, keď budeme môcť zasadnúť za jeden stôl
a jesť jediný Chlieb Spásy.“
Benedikt XVI. zároveň zdôraznil, že menšinová
katolícka komunita v Bulharsku môže vo svojej krajine plniť jedinečnú úlohu ako svedok
univerzálnej Kristovej lásky, citujeme:
„Po smutnom období komunistického
útlaku, katolíci, ktorí vytrvali vo vernosti ku Kristovi, teraz cítia nevyhnutnú potrebu
upevniť si vlastnú vieru a šíriť evanjelium vo všetkých prostrediach sociálneho života
– obzvlášť tam, kde je zjavne potrebné ohlasovať kresťanstvo. Myslím napríklad na
výrazný pokles pôrodnosti, vysoké percento potratov, nesúdržnosť rodín či problém
emigrácie.“
Svätý Otec vo svojom príhovore vyzdvihol aj angažovanosť bulharskej
katolíckej cirkvi v sociálnej oblasti a vyslovil povzbudenie bulharským katolíckym
kňazom, aby i napriek ich obmedzenému počtu, s nadšením vydávali svedectvo o Kristovi
a šírili evanjelium nádeje a lásky.
„To, čo sa ráta, nie je iba účinnosť
organizácie, ale neoblomná dôvera v Krista, pretože je to on, kto vedie Cirkev, vládne
jej a posväcuje ju, aj skrze vašu nepostrádateľnú službu. Boh vás poveril, aby ste
vykonávali svoju službu Cirkvi po boku našich bratov z bulharskej pravoslávnej cirkvi.
Je nutné dodatočne rozvíjať už jestvujúce dobré vzťahy v prospech ohlasovania Evanjelia
Božieho Syna.“