Predstavujeme: Cirkev v Rakúsku

Vatikán: Milí poslucháči, dnes otvárame novú rubriku s názvom Cirkev a svet, ktorú si odteraz budete môcť vypočuť každý pondelok.

Zajtrajšie ukončenie úradnej návštevy biskupov Rakúska vo Vatikáne „ad Limina Apostolorum“ je vhodnou príležitosťou predstaviť Katolícku cirkev tejto krajiny.

Rakúsky katolicizmus má svoju špecifickú tvár v dejinách Cirkvi i Európy.
Krajina, v ktorej sa podľa štatistík 74 percent občanov hlási ku katolíckej viere, na druhej strane v uplynulých rokoch zaznamenala výrazný úbytok praktizujúcich katolíkov. Druhú najpočetnejšiu skupinu tvoria občania bez náboženského vyznania, ktorých je 15 percent. 7 percent predstavujú protestanti a 4 percentá moslimovia.
Rakúsko má dve katolícke arcidiecézy: Viedenskú a Salzburgskú, pod ktoré patrí sedem diecéz. Súčasným predsedom Rakúskej biskupskej konferencie je viedenský arcibiskup, kardinál Christoph Schönborn.

Katolícka cirkev v Rakúsku plní stále svoje jedinečné poslanie. Na domácej i európskej úrovni rozvíja mnohé významné projekty, spomedzi nich spomeňme aspoň niektoré:

* ekumenické aktivity nadácie Pro Oriente, ktorú v roku 1964 založil kardinál
Franz König. Jej cieľom je podporovať vzťahy s predstaviteľmi ortodoxných cirkví na základe vedeckého výskumu.

* vydanie dôležitého ekumenického dokumentu Sozialwort - Sociálne slovo v roku 2003, ktorý sa popri sociálnej tematike zaoberá problematikou vzdelanosti, ochrany života vo všetkých jeho štádiách, angažovanosťou kresťanov v občianskej spoločnosti, ich postojmi k ochrane životného prostredia i vzťahom k masmédiám. Na príprave dokumentu sa poprvýkrát podieľali všetky kresťanské cirkvi v Rakúsku.

* účasť viedenskej arcidiecézy na pastoračnom projekte Nová Evanjelizácia 2003-2006, do ktorého sú zapojené aj arcidiecézy Paríža, Lisabonu, Bruselu a Budapešti.

* Stredoeurópske katolícke dni, ktoré inicioval kardinál Schönborn. Vyvrcholením tohto podujatia, prebiehajúceho v rokoch 2003 a 2004, do ktorého sa zapojilo aj sedem krajín bývalého komunistického bloku, vrátane Slovenska, bola Púť národov do Mariazellu.

Po druhej svetovej vojne bolo Rakúsko na dlhé desaťročia neutrálnym štátom, čo sa prejavilo aj na neutralite tamojších katolíkov. Keď sa v roku 1995 krajina stala členom Európskej únie, miestna katolícka cirkev práve prechádzala zložitým obdobím. Zvýšené napätie vnútri Cirkvi i v celej krajine vyvolal napríklad kauza v súvislosti s osobou kardinála Hansa Herrmanna Groera, emeritného viedenského arcibiskupa, ktorý zomrel v roku 2003, alebo zrod liberálneho hnutia „Wir sind Kirche“ – „My sme Cirkev“. Vtedajší pápež Ján Pavol II. sledoval tieto udalosti veľmi pozorne. Svoje obavy zo situácie v rakúskej cirkvi vyjadril v písomnom posolstve miestnym biskupom z 8. septembra 1995, v ktorom o. i. uviedol:
„Správy, ktoré ku mne prichádzajú z vašich milovaných diecéz, ma napĺňajú nielen radosťou, ale spôsobujú mi trochu i bolesť, pre niektoré skúšky, ktoré zažívate pri výkone svojej pastierskej služby ... V prípade Cirkvi v Rakúsku chcem dúfať, že pokus o rozvracanie nebude úspešný, a že väčšina rakúskych veriacich dokáže oceniť ušľachtilú prácu svojich duchovných pastierov a nedovolí, aby kúkoľ podozrievania, kritiky a nesvornosti získal prevahu v tejto komunite.“


Ján Pavol II. navštívil Rakúsko trikrát. Jeho prvá pastoračná návšteva v septembri 1983 bola pre túto alpskú krajinu veľkolepou udalosťou, ktorá pritiahla státisíce ľudí a vyvrcholila svätou omšou vo viedenskom Dóme sv. Štefana. Pápež vtedy vo svojej homílii povzbudil prítomných k životu v svätosti, pričom za školu takéhoto života označil Ježišovu reč na Hore blahoslavenstiev:
„Nebojte sa tohto slova, nebojte sa skutočnosti svätého života! Cirkev zaiste potrebuje vaše veľké zariadenia, vaše štruktúry, i vaše finančné prostriedky. Prameňom vášho života je však Boží Duch, ktorý sa chce celkom konkrétnym spôsobom prejaviť v človeku.“


Druhá návšteva Jána Pavla II. v Rakúsku v roku 1988 bola zároveň významnou politickou misiou, jasným signálom smerujúcim na východ. 24. júna, na sviatok svätého Jána Krstiteľa, na letisku Trausdorf nedaleko Eisenstadtu v spolkovej krajine Burgenland, len pár kilometrov od maďarskej hranice, privítalo pápeža do 100 tisíc veriacich. Viac ako polovicu z nich tvorili pútnici z okolitých komunistických krajín. Najväčšia skupina prišla z Maďarska, prítomní boli i mnohí Slovinci a Chorváti. Z bývalého Československa úrady povolili na poslednú chvíľu vycestovať iba malej skupine veriacich. Ján Pavol II. vtedy vo svojej homílii zdôraznil:
„Bez spojenia so svojím pôvodcom, ktorým je Boh, sa človek ochudobňuje o vnútorné hodnoty a postupne podlieha rôznym ohrozeniam. Dejiny nás učia, že ľudia a národy, ktoré sa domnievajú, že môžu existovať bez Boha, sa vždy vystavujú nebezpečenstvu sebazničenia.“

Osobitný význam pre Rakúsko mala tretia pápežská návšteva v júni 1998, počas ktorej Ján Pavol II. blahorečil kňazov Jakoba Kerna a Antona Máriu Schwartza a rehoľníčku Resitutu Kafkovú. Ako neskôr uviedol vatikánsky denník L´Osservatore Romano, pápež prišiel do Rakúska tentokrát ako pútnik viery a spolupracovník radosti a pravdy, prinášajúc posolstvo nádeje a pozvanie ku kultúre života. Bolo to práve v obzvlášť kritickom období pre rakúsku cirkev. V októbri toho istého roka sa konalo Národné cirkevné zhromaždenie v Salzburgu v rámci projektu Dialóg pre Rakúsko, ktorý iniciovali rakúski biskupi ešte v roku 1997. Delegáti zhromaždenia, ktorí vychádzali zo základného dokumentu Dein Reich komme – Príď kráľovstvo tvoje!, schválili 35 bodov týkajúcich sa zmierenia medzi hierarchiou a veriacimi, medzi cirkvou a občianskou spoločnosťou, pričom sa dotkli i citlivých tém ako: alternatívne modely spolužitia muža a ženy, regulácia počatia, homosexualita, či pastorácia osôb rozvedených a znovu zosobášených.


Rakúski biskupi týchto 35 bodov predložili pápežovi a Rímskej kúrii počas svojej návštevy „ad Limina Apostolorum“ v novembri 1998. Ján Pavol II. vtedy vo svojom príhovore počas spoločnej audiencie s rakúskymi biskupmi v súvislosti so situáciou v rakúskej cirkvi uviedol: „V uplynulých rokoch a mesiacoch sa veľa písalo o Cirkvi v Rakúsku. Nebolo by azda dobrým znamením, keby sa vo vašej drahej krajine podarilo o Cirkvi menej diskutovať a naopak viac ju žiť?“

Definitívnu odpoveď vo veci projektu: Dialóg pre Rakúsko dala Kongregácia pre náuku viery v apríli roku 1999. Formou pripomienok zdôraznila, že niektoré body záverečného dokumentu Národného cirkevného zhromaždenia v Salzburgu sú v rozpore s náukou Cirkvi.


Zajtra, 8. novembra, sa oficiálne skončí zatiaľ najnovšia úradná návšteva rakúskych biskupov u Svätého Otca vo Vatikáne. Jej vyvrcholením bola spoločná audiencia s Benediktom XVI. v Apoštolskom paláci v sobotu, 5. novembra. Pápež vo svojom príhovore v súvislosti so situáciou v rakúskych diecézach o. i. uviedol:
„Existujú témy v oblasti právd viery, a najmä v oblasti morálky, ktoré vo vašich diecézach nie sú dostatočne prítomné v katechéze a ohlasovaní evanjelia. Obozretnosť nám nesmie brániť v tom, aby sme Božie slovo vysvetľovali zreteľne, i tie miesta Písma, ktoré ľudia väčšinou len neradi počúvajú alebo ktoré vyvolávajú protestné reakcie, niekedy i výsmech.“

Benedikt XVI. však zároveň poukázal na mnohé pozitívne skutočnosti v živote rakúskej cirkvi: „Veľmi dobrá spolupráca medzi štátom a cirkvou pre blaho ľudí vytvára obraz rakúskej cirkvi rovnako i plnosť kultúrneho bohatstva skrz-naskrz kresťanských dejín vašej Bohom tak veľmi požehnanej krajiny. Využívajte všetky tieto dary, kde len môžete, ale neuspokojte sa s nábožnosťou prejavovanou iba navonok. Bohu nestačí, aby ho národ chválil perami – on chce naše srdce.“


(RV, 071105, mv)