Príhovor Benedikta XVI. pred nedeľnou modlitbou Anjel Pána

Vatikán: Ako každú nedeľu aj dnes napoludnie sa Benedikt XVI. pomodlil, spoločne s pútnikmi prítomnými na námestí svätého Petra, mariánsku modlitbu Anjel Pána. Predtým sa im prihovoril týmito slovami:
 
Drahí bratia a sestry!
 
Je tomu už 40 rokov, čo 28. októbra 1965, sa začalo siedme zasadanie II. Vatikánskeho koncilu. Za ním v rýchlom slede nasledovali ďalšie tri a neskôr, 8. decembra posledné, ktorým sa ukončil samotný koncil. Na záver tejto historickej cirkevnej udalosti, ktorá začala tri roky pred tým, bola schválená veľká časť koncilových dokumentov. Niektoré z nich sú známejšie a často citované. Iné menej známe, no všetky si zasluhujú, aby boli spomenuté, pretože v sebe uchovávajú hodnoty a odhaľujú aktuálnosť, ktorá v istých aspektoch ešte vzrástla.
 
Dnes by som tu chcel spomenúť päť dokumentov, ktoré Boží služobník pápež Pavol VI. a konciloví otcovia podpísali 28. októbra 1965. Sú to: dekrét Christus Dominus – o pastoračnom úrade biskupov; dekrét Perfectae caritatis – o obnovení rehoľného života; dekrét Optatam totius – o kňazskej formácii; vyhlásenie Gravissimum educationis – o kresťanskej výchove; a nakoniec vyhlásenie Nostra Aetate – o vzťahoch Cirkvi s ostatnými nekresťanskými náboženstvami.
 
Témy formácie kňazov, rehoľného života a služby biskupov boli predmetom troch Riadnych zasadaní Synody biskupov v rokoch 1990, 1995 a 2001. Tieto zasadania prehĺbili učenie II. Vatikánskeho koncilu, ako o tom svedčia post synodálne apoštolské exhortácie môjho milovaného predchodcu Božieho služobníka Jána Pavla II. Pastores dabo vobis, Vita consecrata, a Pastores gregis. Menej známy je dokument o výchove.
 
Cirkev sa odjakživa angažovala vo výchove mládeže a koncil jej priznal „veľkú dôležitosť“, ako pre život človeka, tak aj pre sociálny pokrok (por. Vyhlásenie Gravissimum educationis). Aj dnes, v dobe globálnej komunikácie, cirkevné spoločenstvo cíti dôležitosť výchovného systému, ktorý priznáva prvenstvo človeku, ako osobe otvorenej pravde a dobru. Prvými a hlavnými vychovávateľmi sú rodičia, ktorým podľa princípu subsidiarity pomáha občianska spoločnosť (por. Ivi, 3).
 
Osobitnú zodpovednosť pri výchove cíti Cirkev, ktorej Kristus zveril úlohu ohlasovať „cestu života“ (por. ibid.). Ona hľadá rozličné spôsoby, ktorými by naplnila toto poslanie: v rodine, vo franosti, prostredníctvom združení, hnutí a formačných skupín, evanjeliového úsilia a osobitným spôsobom v školách, inštitútoch vyšších štúdií a univerzitách (por. Ivi, 5-12).
 
Aj vyhlásenie Nostra Aetate je veľmi aktuálne, pretože sa týka postoja cirkevného spoločenstva voči nekresťanským náboženstvám. Keď vychádzame zo zásady, že „všetci ľudia vytvárajú jediné spoločenstvo“ a že Cirkev „má povinnosť podporovať jednotu a lásku“ medzi národmi (č. 1), koncil „neodmieta nič, čo je pravé a sväté“ v ostatných náboženstvách a všetkým ohlasuje Krista „cestu, pravdu a život“, v ktorom ľudia nachádzajú „plnosť náboženského života“ (č. 2).
 
Vyhlásením Nostra Aetate konciloví otcovia ponúkli niektoré základné pravdy: zvlášť pripomenuli osobitné puto, ktoré spája kresťanov a židov (č. 4), zdôraznili úctu voči moslimom (č.3) a členom ostatných náboženstiev (č. 2) a potvrdili ducha univerzálneho bratstva, ktorý odmieta akúkoľvek diskrimináciu, alebo náboženské prenasledovanie (č. 5).
 
Drahí bratia a sestry, pozývam vás, aby ste opätovne zobrali do rúk tieto dokumenty. Vyzývam vás k spoločnej modlitbe k Panne Márii, aby pomohla všetkým veriacim v Krista udržať živého ducha II. Vatikánskeho koncilu. Tak bude možné obnoviť vo svete to univerzálne bratstvo, ktoré bude zodpovedať Božej vôli o človeku stvorenom na Boží obraz.
 
(RV, 301005, lm)