Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu, 26. októbra 2005

„On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.” (Fil 2,6 – 11)


Drahí bratia a sestry,
ešte raz, sledujúc priebeh modlitby vešpier s rozličnými žalmami a spevmi, sme si vypočuli úžasný a dôležitý hymnus, ktorý svätý Pavol vložil do listu Filipanom (2, 6 – 11). Už v minulosti sme zdôraznili, že text možno chápať v dvojitom pohybe: zostupnom a vzostupnom. V prvom prípade, Ježiš Kristus v pokore zostupuje z božskej nádhery, ktorá mu prirodzene patrí, až na „smrť na kríži“. Zjavuje sa ako opravdivý človek a náš Vykupiteľ, s autentickou a plnou účasťou na skutočnosti našej bolesti a smrti.


Druhý, vzostupný pohyb, zjavuje veľkonočnú slávu Krista, ktorý sa po svojej smrti opäť zjavuje v žiare svojho božského majestátu. Nebeský Otec, ktorý prijal od svojho Syna v jeho vtelení a utrpení skutok poslušnosti, ho teraz „povyšuje“ význačným spôsobom, ako o tom hovorí grécky text. Toto povýšenie nie je vyjadrené iba pozdvihnutím na trón po pravici Boha, ale tiež tým, že Kristovi dal „meno,ktoré je nad každé iné meno“ (v. 9). „Meno“ v biblickom jazyku poukazuje na skutočnú podstatu a na osobitné poslanie človeka. Zjavuje hlbokú a intímnu skutočnosť o človeku. Synovi, ktorý sa ponížil až na smrť, Otec udeľuje hodnosť, ktorú nemožno porovnať s ničím iným. Je to najvznešenejšie „meno“, meno „Pána“, vlastne samého Boha.


Vyznanie viery, zborovo zaintonované z neba, pričom zem a podsvetie sú na kolenách a klaňajú sa, je jasné a jednoznačné: "Ježiš Kristus je Pán!" (v.11). V gréčtine sa zdôrazňuje, že Ježiš je Kyrios. Je to naozaj kráľovský titul, ktorý grécky preklad biblie udeľuje menu Boha, ktorý sa zjavil Mojžišovi. Je to meno sväté a nevysloviteľné. Na jednej strane je tu uznanie univerzálneho panstva Ježiša Krista, ktorého uznáva celé stvorenie, skláňajúce sa pred ním na kolená. Na strane druhej, vyznanie viery zároveň prehlasuje Krista v jeho božskej existencii, čím ho predstavuje ako toho, ktorý je hodný poklony.


V tomto hymne sa odkazy na pohoršenie kríža (por. 1 Kor 1, 23) a na opravdivé človečenstvo Slova, ktoré sa stalo telom (por. Jn 1, 14) stretávajú a vrcholia v udalosti vzkriesenia. Po obetujúcej sa poslušnosti Syna nasleduje Otcova oslavná odpoveď, a tak sa zjednocuje poklona zo strany ľudí a stvorenia. Do popredia vystupuje Kristova jedinečnosť, jeho poslanie ako Pána vykúpeného sveta, o čo sa zaslúžil svojou dokonalou poslušnosťou „až na smrť“. Plán spásy má v Synovi svoje dokonalé naplnenie a veriaci sú pozvaní – hlavne v liturgii – k vyznávaniu a prežívaniu ovocia tejto skutočnosti. Toto je cieľ, ku ktorému vedie kristologický hymnus, o ktorom Cirkev už oddávna rozjíma, ktorý ospevuje a považuje za sprievodcu životom: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“. (Fil 2,5)


Zahĺbme sa teraz do meditácie, ktorú zostavil svätý Gregor Naziánsky k tomuto hymnu. Veľký učiteľ Cirkvi IV. storočia na Kristovu počesť prehlasuje, že Ježiš Kristus „hoci sa nevyzliekol zo žiadnej podstatnej časti svojej božskej prirodzenosti, aj tak ma zachránil ako liečiteľ, ktorý sa skláňa k zapáchajúcim ranám... Bol z Dávidovho rodu, bol však aj stvoriteľom Adama. Žil v tele, ale bol aj cudzincom voči telu. Bol splodený z matky, ale zároveň z panny, bol ohraničený, ale aj bez hraníc. Prichýlili ho jasle, avšak hviezda priviedla k nemu Murdcov, ktorí prišli, aby sa mu poklonili a priniesli mu dary. Ako smrteľník zápasil s démonom, avšak on, neporaziteľný vo svojej podstate, zvíťazil nad pokušiteľom v trojitom zápase... Bol obetou, ale aj veľkňazom, bol obetujúcim sa, ale aj Bohom. Ponúkol Bohu svoju krv, a takto očistil celý svet. Bol vyzdvihnutý zo zeme na kríž, ale pribitý klincami porazil hriech.... Zostúpil k zosnulým, ale z podsvetia vystúpil a vzkriesil mnohých, ktorí boli mŕtvi. Prvá udalosť patrí ľudskej biede, avšak druhá sa vzťahuje na bohatstvo netelesného bytia... Nesmrteľný syn vzal na seba túto pozemskú podobu, pretože Ťa miluje“. (Carmina arcana, 2: Collana di Testi Patristici, LVIII, Roma 1986, pp. 236-238).


(RV, 261005, ls)