Zasvätený život - Perfectae Caritatis

Vatikán: V synodálnej aule Pavla VI. dnes začal dvojdňový seminár na tému: „Perfectae Caritatis, bilancia a perspektívy zasväteného života“. Perfectae Caritatis je dekrétom II. Vatikánskeho koncilu o rehoľnom živote. Účastníci sympózia sa budú zamýšľať nad cestou, ktorou prešiel zasvätený život, vedený Duchom Svätým, počas 40 rokov od vydania dekrétu a tiež ako ďalej do budúcnosti, aby všetky zasvätené osoby boli svedkami premenenia Božej prítomnosti.
 
Dekrét Perfectae Caritatis zdôrazňuje prvotný cieľ rehoľného života a to dosiahnutie dokonalosti v láske prostredníctvom evanjeliových rád. Ako nástroje k dosiahnutiu tohto cieľa uvádza návrat k evanjeliu, zachovávanie pôvodného ducha a zdravých tradícií každej rehole, vnútorné aj vonkajšie priľnutie k Cirkvi, obnovený dialóg s reálnym svetom a svedectvo plného odovzdania sa Kristovi.
 
Arcibiskup Franc Rodé, prefekt Kongregácie pre Inštitúty zasväteného života a Spoločnosti apoštolského života v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas zhodnotil akou cestou prešiel rehoľný život počas týchto rokov.
 
„Cesta, ktorú prešli počas týchto rokov zasvätené osoby, je veľmi významná. V prvých rokoch po koncile bola poznačená návratom k evanjeliovému zdroju a pôvodu vlastných inštitútov s cieľom znovu objaviť vlastnú charizmu a nájsť nové spôsoby ako žiť a pracovať v Cirkvi a vo svete.
 
V ďalších rokoch bola činnosť reholí poznačená snahou obnoviť svoje pravidlá, aby boli zhodné s učením II. Vatikánskeho koncilu. Bolo to najťažšie obdobie! Prirodzené napätia medzi zachovávaním zdravých tradícií a snahou o obnovu boli niekedy veľmi ostré, spôsobené sociálnymi napätiami a útočným sekularizmom. Prejavovalo sa to najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Prišlo ku konfliktom, skleslosti a aj bolestivým odchodom. Napriek tomu obnovenie stanov a pravidiel pripravilo inštitúty na cirkevné, sociálne a kultúrne zmeny. Počas týchto rokov sa mnohé generálne kapituly snažili hľadať nový priestor a spôsoby pre vyjadrenie charizmy vlastnej rehole. Výsledkom toho, sú nové možnosti ako prežívať bratstvo v komunite“.
 
Na otázku aké sú hlavné problémy zasväteného života v súčasnosti, arcibiskup Rodé odpovedal:
 
„Cesta prejdená počas rokov, napriek tomu, že bola plodná pre život i svätosť, bola bojom, ktorý zanechal nemálo rán v živote inštitútov. Všetci sme si vedomí skúšok a očisťovania, ktorým je podrobený v súčasnosti. Niekedy sa nám zdá, že niektoré zasvätené osoby stratili hlboký zmysel ich zasvätenia, ktorým je absolútne odovzdanie sa Bohu, a zamenili tento základný prvok za rôzne aktivity vo vnútri cirkevných komunít, alebo občianskej spoločnosti.
 
V cirkevnom živote prirodzené spojenie rehoľníkov a rehoľníčok s ich inštitútom a osobitnou charizmou sa niekedy nedokáže spojiť so životom miestnych cirkví. Na druhej strane, ale tiež biskupi majú ťažkosti pochopiť, že rehoľné inštitúty sú vlastne pastoračné diela, ktoré ich diecéze daroval Duch Svätý. Znižujúci sa počet členov mnohých inštitútov a ich starnutie, ku ktorému dochádza v niektorých častiach sveta, v mnohých vyvoláva otázku či zasvätený život je ešte viditeľným svedectvom, ktorý dokáže pritiahnuť mladých. Ak bude, ako sa to spomína na istých miestach, tretie tisícročie časom laikov, združení a cirkevných hnutí, môžeme sa pýtať: aké miesto budú mať tradičné formy rehoľného života? Tu je potrebný závan krídel, ktoré by dali silu evanjeliovej radikálnosti rehoľného života a zároveň fantáziu lásky, ktorá by bola impulzom k službe človeku“.
 
(rv, 260905,lm)