Slovensko: Teologická fakulta Trnavskej univerzity, inštitút kresťanskej kultúry
filozofickej fakulty tej istej univerzity, v spolupráci s Občianskym združením Priatelia
Aloisiana usporiadajú v piatok 23. septembra v Aule Teologickej fakulty v Bratislave
na Kostolnej ulici konferenciu o Živote a diele jezuitského pátra Valéra Zavarského,
pri príležitosti jeho nedožitých stých narodenín.
Páter Valér Aurel Zavarský
sa narodil 19. júla 1905 vo Varovom Šúre, v okrese Trnava. Ľudovú školu vychodil v
rodisku, gymnázium začal v Trnave a dokončil v Kláštore pod Znievom v roku 1926.
Ako
šestnásťročný vstúpil do Spoločnosti Ježišovej v roku 1922. Noviciát si vykonal na
Velehrade a v Trnave. Filozofiu študoval v Troncheine a Eigenhovene. Popri nej študoval
korešpondenčným spôsobom výtvarné umenie v Paríži.
Teológiu vyštudoval v Innsbrucku
v rokoch 1932 až 1936. Kňazskú vysviacku prijal v Trnave 26. júla 1935. Po návrate
na Slovensko študoval v rokoch 1932-1940 filozofiu a nemčinu na Slovenskej univerzite
v Bratislave.
V rokoch 1939 až 1946 vyučoval ako stredoškolský profesor na
jezuitskom gymnáziu v Bratislave. V roku 1945 bolo gymnázium poštátnené a existovalo
ďalej ako 3. štátne gymnázium na Kalinčiakovej ulici, v novej budove, ktorej architektonický
projekt vychádzal z ideového návrhu pátra Zavarského a bola postavená jezuitmi.
V
školskom roku 1947/48 pôsobil ako asistent na formujúcej sa Fakulte architektúry Slovenskej
vysokej školy technickej v Bratislave.
Od roku 1945 začal pôsobiť aj v Ústrednej
katolíckej kancelárii, ktorú zriadili slovenskí biskupi v Bratislave. Viedol jej umelecko-technický
odbor. Cestoval po Slovensku a zisťoval, kde plánujú postaviť alebo obnoviť kostol.
Potom za spolupráce architektov a technikov podával návrhy na novostavby a obnovy
kostolov, kláštorov a iných cirkevných objektov.
Barbarská noc z 13. na 14.
apríla 1950 prerušila jeho prácu na obnove sakrálnych objektov a na výstavbe nových
kostolov ako i vzdelávanie mladých jezuitských bohoslovcov. Bol internovaný v Jasove
a v Podolínci.
Dňa 17. februára 1951 bol zatknutý a následne vo vykonštruovanom
politickom procese odsúdený na dlhoročné ťažké väzenie, v ktorom strávil viac ako
deväť rokov. Strastí väzenia a následných príkorí, ktoré celkom neodstránila ani oneskorená
rehabilitácia v roku 1973, bolo na jeden ľudský život skutočne neúrekom.
Po
prepustení z väzenia s podlomeným zdravím sa zamestnal v Bratislave v družstve invalidov
„Služba“. V roku 1965 odišiel do dôchodku. O tri roky neskôr začal pôsobiť v pastorácii,
ako výpomocný duchovný bez nároku na odmenu, v jezuitskom kostola Najsvätejšieho Spasiteľa.
V tom čase sa kostol začal napĺňať akademickou mládežou, čo nebolo po vôli predstaviteľom
komunistického režimu.
Z toho dôvodu i z dôvodu vytlačiť rehoľníkov z pastorácie
v Bratislave mu bol v roku 1977 odobratý štátny súhlas na pastoráciu.
Z tohto
obdobia sa v samizdatovej podobe zachovali stovky jeho kázní, ktoré si písomne pripravoval
a nahrával na magnetofónové pásky pre prípad námietok úradov.
V tomto období
sa stal aj vyhľadávaným spovedníkom katolíckej inteligencie a univerzitnej mládeže.
V roku 1980 mu úrady povolili vykonávať obmedzenú pastoračnú činnosť v bratislavskom
kostole kapucínov.
Po potlačení Pražskej jari sa venoval i tajnej formácii
mladých jezuitov duchovným vedením, dávaním duchovných cvičení, vedením praktických
seminárov z morálnej teológie zameraných na riešenie spovedných prípadov a príležitostnými
prednáškami o kresťanskom umení.
Stretával sa tiež s mladými študentmi a absolventmi
architektúry na tajných seminároch o sakrálnej architektúre a umení.
Od roku
1990 bol na odpočinku a príležitostne vypomáhal v pastorácii v jezuitskom kostole
v Bratislave. Zúčastnil sa obnovenia verejnej činnosti Teologického inštitútu sv.
Alojza Spoločnosti Ježišovej na Slovensku v roku 1991, no podlomené zdravie a vysoký
vek mu už nedovoľovali intenzívnejšie sa zapojiť do vyučovania na inštitúte. Zomrel
v Bratislave 27. marca 1993 a pochovali ho na cintoríne v Trnave.