Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 7. septembra 2005

Vatikán: Na dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala na námestí svätého Petra, bolo prítomných do 20 tisíc pútnikov z 24 krajín. Témou dnešnej katechézy bol chválospev z listu apoštola Pavla Kolosanom.
 
Drahí bratia a sestry,
 
už pred časom sme sa pozastavili pri veľkolepom obraze Krista, Pána dejín a vesmíru, ktorý je predstavený v hymne na začiatku Listu svätého apoštola Pavla Kolosanom. Tento chválospev v skutku výrazne ovplyvňuje všetky štyri týždne modlitby vešpier.
 
Srdce tohto hymnu tvoria verše listu 15 až 20, kde Kristus vstupuje na scénu priamym a slávnostným spôsobom, definovaný ako „obraz neviditeľného Boha“ (v. 15).
 
Grécke slovo eikon, „ikona“ je drahé apoštolovi: vo svojich listoch ho používa 9 krát, keď ho pripisuje buď Kristovi ako dokonalej ikone Boha, v ktorej sa zviditeľňuje neviditeľné (por. 2 Kor 4,4), alebo sa slovo “ikona“ pripisuje človeku ako obrazu Božej slávy (por. 1 Kor 11,7).
 
Ľudia však, ako hovorí apoštol Pavol, skrze hriech „zamenili slávu nesmrteľného Boha za podoby zobrazujúce smrteľného človeka“ (por. Rim 1,23), rozhodli sa klaňať idolom, pričom sa im pripodobnili.
 
Je preto potrebné, aby sme naše bytie, náš život, neustále pripodobňovali obrazu a postave Božieho Syna (por. 2 Kor 3, 18), pretože „On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (Kol 1,13). Toto je prvý imperatív tohto chválospevu, pretvárať náš život.
 
Kristus je potom ohlásený ako „prvorodený (splodený skôr) zo všetkého stvorenia“ (v. 15). Kristus predchádza celé stvorenie (por. v. 17), je splodený od večnosti: preto „všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (v. 16).
 
Aj v antickej hebrejskej tradícii sa zdôrazňuje, že „celý svet bol stvorený v pohľade na Mesiáša“ (Sanhedrin 98b). Pre apoštola, Kristus je nielen počiatkom koexistencie („všetko v ňom spočíva“), ale aj prostredníkom („skrze neho“) a konečným cieľom, ku ktorému smeruje všetko, čo je stvorené. On je “prvorodený medzi mnohými bratmi” (Rim 8,29). Celkom jedinečným spôsobom je Synom veľkej rodiny Božích synov, do ktorej sa začleňujeme krstom.
 
V tomto bode pohľad prechádza od sveta stvorenia k svetu dejín: Kristus je „hlavou tela, Cirkvi“ (Kol 1,18) a je ňou prostredníctvom svojho vtelenia. On vskutku vstúpil do ľudského spoločenstva, aby z neho utvoril „telo“, totiž harmonickú a plodnú jednotu.
 
Pevnosť a rozvoj ľudstva má v Kristovi svoje korene, životnú oporu, „pôvod“. Práve vďaka tomuto primátu, Kristus sa môže stať počiatkom vzkriesenia pre všetkých, „prvorodený z mŕtvych“, pretože „všetci ožijú v Kristovi..... prvotinou je Kristus; potom, pri jeho príchode, tí, čo patria Kristovi“ (1 Kor 15, 22 – 23).
 
Hymnus uberajúc sa k svojmu záveru oslavuje „plnosť“, v gréčtine pleroma, ktorú Kristus má v sebe samom ako dar Otcovej lásky. Je to plnosť Božskosti, ktorá vyžaruje či už do vesmíru alebo k ľudstvu, pričom sa stáva prameňom pokoja, jednoty a dokonalej harmónie (Kol 1, 19 – 20).
 
Toto „zmierenie“ a „ustanovenie pokoja“ sa uskutočnilo „pre jeho krv na kríži“, pre ktorú sme ospravedlnení a posvätení. Kristus, ktorý vylial svoju krv a daroval seba samého, vylial tak pokoj, ktorý v biblickom jazyku je syntézou mesiášskych darov a spásonosnej plnosti, ktorá sa rozprestiera na celé stvorenie.
 
Hymnus tak končí v žiarivom horizonte zmierenia, jednoty, harmónie a pokoja, nad ktorým sa slávnostne týči postava jeho tvorcu, Krista, „milovaného Otcovho Syna“.
Nad týmto hutným úryvkom uvažovali aj spisovatelia antickej kresťanskej tradície.
 
Svätý Cyril Jeruzalemský, v jednom zo svojich rozhovorov uvádza chválospev z listu Kolosanom, aby tak odpovedal anonymnému mužovi, ktorý sa ho opýtal: „Hovoríme teda, že Slovo splodené Bohom Otcom trpelo za nás vo svojom tele?“ Odpoveď v zmysle chválospevu je kladná.
 
Svätý Cyril naozaj potvrdzuje, že „obraz neviditeľného Boha, prvorodeného zo všetkého stvorenia, viditeľného a neviditeľného, pre ktorého a skrze ktorého všetko existuje, bol ustanovený – hovorí Pavol – za hlavu Cirkvi: okrem toho je prvorodený z mŕtvych“, totiž prvý z radu mŕtvych, ktorí sú vzkriesení.
 
On - pokračuje Cyril - „prijal za vlastné všetko to, čo patrí k telu človeka - “vzal na seba kríž (a) pohrdol potupou“ (Hebr 12,2). Hovoríme, že nie je obyčajným človekom, zahrnutým ktovie akými poctami. Pre svoje spojenie s nami, bol za nás obetovaný, ale zároveň je to ten istým Pán slávy, ktorý bol ukrižovaný“ (Perché Cristo è uno: Collana di Testi Patristici, XXXVII, Roma 1983, p. 101).
 
Pred týmto Pánom slávy, znamením zvrchovanej Otcovej lásky, aj my pozdvihujeme náš chválospev, aby sme sa mu klaňali a ďakovali mu.
 
Ani na dnešnej audiencii nechýbali slovenskí pútnici. Benedikt XVI. ich takto pozdravil:
 
"Srdečne pozdravujem slovenských pútnikov z Nitrianskeho Pravna a Sokoloviec. Drahí bratia a sestry, prijmite Apoštolské požehnanie, ktoré ochotne udeľujem vám i vašim rodinám vo vlasti. Pochválený buď Ježiš Kristus!"
 
(redakcia, 070905, ls)