2005-08-21 11:49:06

Homília Benedikta XVI. na záverečnej svätej omši


Milí mladí (priatelia)!

Pred svätou Hostiou, v ktorej sa Ježiš stal pre nás chlebom, ktorý zvnútra udržuje a živí náš život, sme včera večer nastúpili vnútornú cestu adorácie (klaňania sa). V Eucharistii sa adorácia musí stať zjednotením. Eucharistickým slávením sa nachádzame v tej „hodine“, o ktorej Ježiš hovorí v Jánovom Evanjeliu.

Prostredníctvom Eucharistie, sa táto hodina stáva našou hodinou, Jeho prítomnosťou medzi nami. Spolu s apoštolmi slávil veľkonočnú večeru Izraela, pripomienku oslobodzujúceho Božieho zásahu, ktorý vyviedol Izrael z otroctva ku slobode. Ježiš zachováva obrady Izraela. Prednáša nad chlebom modlitbu vďaky a požehnania.

Potom sa však udeje niečo nové. Ďakuje Bohu nielen za veľké diela minulosti; ďakuje mu za vlastné povýšenie, ktoré sa uskutoční skrze Kríž a Zmŕtvychvstanie, keď sa prihovára učeníkom slovami, ktoré obsahujú vyvrcholenie (vrchol) Zákona a Prorokov: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi“. A tak rozdeľuje chlieb a kalich a súčasne im dá úlohu znovu hovoriť a robiť na jeho pamiatku to, čo hovorí a robí v tom momente.

Čo sa to deje? Ako Ježiš môže rozdeľovať svoje Telo a Krv? Tým, že robí z chleba svoje Telo a z vína svoju Krv, predchádza (anticipuje) svoju smrť, vnútorne ju prijíma a premieňa na skutok lásky. To, čo je zvonka brutálnym násilím, vo vnútri sa stáva skutkom lásky, ktorá sa totálne daruje.

Toto je podstatná premena, ktorá sa uskutočňuje vo večeradle a ktorá bola určená na to, aby podnietila proces premien, na konci ktorých je premena sveta, až kým Boh nebude všetko vo všetkých (1 Kor 15,28). Ľudia vždy nejakým spôsobom očakávali vo svojom srdci zmenu, premenu sveta.

Toto je ústredný úkon premeny, ktorá jediná je v stave skutočne obnoviť svet: násilie sa mení na lásku a tým smrť na život. Pretože tento akt mení smrť na lásku, smrť ako taká je už prekonaná, už je v nej prítomné zmŕtvychvstanie. Smrť je, takpovediac, vnútorne ranená, takže už viac nemôže mať posledné slovo.

Toto je, tu môžeme použiť obraz ktorý je nám dnes dobre známy, najvnútornejšie rozštiepenie atómu – víťazstvo lásky nad nenávisťou, víťazstvo lásky nad smrťou. Jedine tento vnútorný výbuch dobra, ktoré víťazí nad zlom, môže následne vzbudiť reťaz premien, ktoré postupne premenia svet. Všetky ostatné premeny zostanú povrchné a nič nezachránia.

Preto hovoríme o vykúpení: to, čo bolo najnevyhnutnejšie sa uskutočnilo a my môžeme vstúpiť do tejto dynamiky. Ježiš môže rozdeľovať svoje Telo, pretože skutočne dáva seba samého.

Táto prvá zásadná premena násilia na lásku, smrti na život, prináša potom so sebou ďalšie premeny. Chlieb a víno sa stanú jeho Telom a Krvou. Premena sa však nemôže zastaviť v tomto bode, naopak, tu musí naplno začať. Kristus nám dáva Telo a Krv, aby sme sa raz aj my premenili.

My sami sa musíme stať Kristovým Telom, jeho pokrvnými. Všetci jeme z toho istého chleba a to znamená, že medzi sebou sa stávame jedinou skutočnosťou. Adorácia, ako sme povedali, sa stáva zjednotením. Boh už nie je pred nami ako niekto úplne Iný. Je v nás a my sme v Ňom. Jeho dynamika nás preniká a z nás sa chce rozširovať na druhých a do celého sveta, aby sa jeho láska stala hlavnou mierou sveta.

Nachádzam veľmi peknú narážku na toto nové miesto, ktoré nám dala Posledná Večera, v rôznych významoch, ktoré má slovo adorácia v gréčtine a v latinčine. Grécke slovo je proskynesis. Znamená gesto podriadenia sa, uznania Boha ako našej skutočnej miery, ktorého normu chceme nasledovať.

Čiže sloboda neznamená užívať život, považovať sa za absolútne nezávislých, ale riadiť sa podľa miery pravdy a dobra, aby sme sa tak sami stali pravdivými a dobrými. Toto gesto je nevyhnutné, i keď naša túžba po slobode sa v prvom momente pred touto vyhliadkou vzpiera.

Môžeme to naplno prijať len vtedy, ak prijmeme druhý krok, ktorý nám ponúka Posledná Večera. Latinské slovo pre klaňanie je ad-oratio – dotyk úst, bozk, objatie a teda v podstate láska. Podriadenie sa stáva zjednotením, pretože ten, ktorému sa podriaďujeme je Láska. Tak podriadenie dostáva zmysel, pretože nám neukladá nič zvláštne, ale nás oslobodzuje v záujme najhlbšej pravdy nášho bytia.

Vráťme sa ešte k Poslednej Večeri. Nová vec, ktorú sme tam našli, spočívala v hlbšom význame starej modlitby požehnania Izraela, ktorá sa odvtedy stala slovom premeny a umožňuje nám mať účasť na Kristovej „hodine“. Ježiš nám nedal úlohu opakovať Veľkonočnú večeru, ktorú, tak či tak, nakoľko je univerzálna, nemožno opakovať podľa ľubovôle.

Dal nám úlohu vstúpiť do jeho „hodiny“. Vstupujeme do nej skrze posvätnú moc slov premenenia – je to premena, ktorá sa uskutočňuje cez modlitbu chvály, skrze ktorú sme v jednej línii s Izraelom a s celými dejinami spásy a súčasne nám ponúka novosť, na ktorú je tá modlitba nasmerovaná vo svojej najhlbšej podstate.

Táto modlitba, ktorú Cirkev nazvala „Eucharistickou modlitbou“, uskutočňuje Eucharistiu. Ona je slovom moci, ktoré premieňa dary zeme novým spôsobom na dar Boha, ktorý sa sám dáva a vťahuje nás do tohto procesu premeny. Preto túto udalosť voláme Eucharistia, čo je preklad hebrejského slova beracha – vďakyvzdanie, chvála, požehnanie a teda premena, ktorá vychádza od Pána: prítomnosť jeho „hodiny“.

Ježišova hodina, je hodina, v ktorej víťazí láska. Inými slovami: je to Boh, kto víťazí, pretože On je Láska. Ježišova hodina sa chce stať našou hodinou a stane sa ňou, ak sa my cez Eucharistiu necháme vtiahnuť do toho procesu premien, ktorý pripravil Pán. Eucharistia sa musí stať centrom nášho života. Ak nám Cirkev hovorí, že Eucharistia je súčasťou nedele, nie je to pozitivizmus ani túžba po moci.

Vo veľkonočné ráno, najprv ženy a potom učeníci mali milosť vidieť Pána. Odvtedy vedeli, že prvý deň týždňa, nedeľa, bude Jeho, Kristovým dňom. Deň počiatku stvorenia sa stal dňom obnovenia stvorenia. Stvorenie a vykúpenie idú spolu. Preto je nedeľa tak dôležitá. Je pekné, že dnes, v mnohých kultúrach je nedeľa voľný deň, alebo, spolu so sobotou tvorí dokonca tzv. voľný víkend (koniec týždňa).

Avšak tento voľný čas zostane prázdny, ak v ňom niet Boha. Milí priatelia. Niekedy, v prvom momente, sa môže zdať skôr nepohodlné ak si musíme naplánovať na nedeľu aj sv. omšu. Ale ak sa vynasnažíte, neskôr skonštatujete, že práve toto dáva správny stred voľnému času. Nenechajte sa odradiť od účasti na nedeľnej Eucharistii a pomôžte ju objaviť aj druhým. Iste, aby sa z nej uvoľnila radosť, ktorú potrebujeme, musíme sa naučiť chápať vždy viac jej hĺbku, musíme sa naučiť mať ju radi.

Dajme si na tom záležať – oplatí sa to! Objavme vnútorné bohatstvo liturgie Cirkvi a jej skutočnú veľkosť: nie my slávime, ale živý Boh sám pripravuje slávnosť pre nás. Láskou k Eucharistii znovu objavíte aj sviatosť zmierenia, v ktorej nám milosrdná dobrota Boha umožňuje začať žiť vždy znova.

Kto objavil Krista, musí k Nemu prinášať druhých. Veľkú radosť nemožno udržať len pre seba. Treba ju odovzdať ďalej. Vo veľkej časti sveta sa dnes zvláštnym spôsobom na Boha zabúda. Zdá sa, že to ide rovnako aj bez Neho. Ale súčasne existuje aj pocit znechutenia (frustrácie), nespokojnosti so všetkým a so všetkými.

Ozýva sa zvolanie: Nie je možné, aby toto bol život! Naozaj nie je. A tak spolu so zabúdaním na Boha existuje aj akýsi boom nábožnosti. Nechcem odsúdiť všetko čo sa v ňom (v tom kontexte) nachádza. Môže ísť aj o úprimnú radosť z objavu. Ale, pravdupovediac, neraz sa náboženstvo stáva takmer produktom konzumu.

Človek si vyberie to, čo sa mu páči a zároveň sa vždy nájde niekto, kto vie, ako na tom zarobiť. Ale náboženstvo, ktoré sa hľadá spôsobom „urob si sám“, nám nakoniec nepomôže. Je to pohodlné, ale v momente krízy nás ponechá samých na seba. Pomôžte ľuďom nájsť skutočnú hviezdu, ktorá ukazuje cestu: Ježiša Krista!

My sami sa pokúšajme ho poznať vždy viac, aby sme k Nemu mohli presvedčivo priviesť aj ostatných. Preto je tak dôležité poznať Sväté písmo a teda aj vieru Cirkvi, ktorá nám otvára zmysel Písma. Je to Duch Svätý, kto vedie Cirkev, dáva jej vzrastať vo viere a dával a dáva jej preniknúť vždy viac do hlbín pravdy (porov. Jn 16,13). Pápež Ján Pavol II. nám daroval úžasné dielo, v ktorom je synteticky vysvetlená viera storočí: Katechizmus Katolíckej cirkvi. Ja sám som nedávno mohol predstaviť Kompendium Katechizmu, ktoré bolo vypracované na žiadosť zosnulého pápeža (Jána Pavla II.)

To sú dve základné knihy, ktoré chcem odporúčať vám všetkým.
Samozrejme, samotné knihy nestačia. Budujte spoločenstvá založené na viere. V posledných desaťročiach sa zrodili hnutia a spoločenstvá, v ktorých živo cítiť silu Evanjelia. Hľadajte spoločenstvo viery ako spolupútnici, ktorí spolu kráčajú po ceste veľkej púte, na ktorú nám Mudrci z Východu poukázali ako prví.

Spontánnosť nových spoločenstiev je dôležitá, ale je dôležité zachovať aj jednotu s Pápežom a s biskupmi. Oni sú zárukou, že sa nehľadajú súkromné cesty, ale že sa žije vo veľkej Božej rodine, ktorú založil Pán spolu s Dvanástimi apoštolmi.

Ešte raz sa musím vrátiť k Eucharistii. „Keďže je jeden chlieb, my (i keď sme) mnohí, sme jedno telo“ hovorí sv. Pavol (1 Kor 10,17). Tým chce povedať: Pretože prijímame toho istého Pána a On prijíma nás a vťahuje nás do seba, sme jedno aj medzi sebou. Toto sa musí prejaviť v živote. Musí sa to ukázať v schopnosti odpúšťať.

Musí sa to prejaviť v citlivosti voči potrebám druhého. Musí sa to prejaviť v ochote deliť sa. Musí sa to prejaviť v nasadení sa v prospech blížneho, pre toho blízkeho, i veľmi vzdialeného, ktorý sa nás však týka vždy zblízka. Dnes existujú formy volontariátu (dobrovoľníctva), modely vzájomnej pomoci, ktoré práve naša spoločnosť veľmi potrebuje.

Nesmieme napríklad ponechať starších opustených, nesmieme prejsť bez povšimnutia okolo trpiacich. Ak zmýšľame a žijeme zo spoločenstva s Kristom, potom sa nám otvoria oči. Potom sa neuspokojíme s tým, že budeme živoriť starajúc sa len o seba, ale uvidíme kde a ako sme potrební.

Ak budeme tak žiť a tak konať, rýchlo si uvedomíme, že je oveľa krajšie byť užitoční a k dispozícii druhým, než sa starať len o pohodlie, ktoré sa nám ponúka. Viem, že vy mladí túžite po veľkých veciach, že sa chcete zasadiť o lepší svet. Ukážte to ľuďom, ukážte to svetu, ktorý očakáva svedectvo práve od učeníkov Ježiša Krista a hlavne prostredníctvom vašej lásky bude môcť objaviť hviezdu, ktorú my nasledujeme.

Poďme vpred s Kristom a žime náš život ako tí, ktorí sa naozaj klaňajú Bohu.

Amen.

© Vatikánsky rozhlas, SK







All the contents on this site are copyrighted ©.