Svätá, katolícka a apoštolská cirkev

Vatikán: 29. júna sa v celej cirkvi slávi sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla. Táto slávnosť je považovaná aj za slávnosť Petrovho primátu. Sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla sa spomína už v deň Depositio Martyrum z roku 354 a začiatok tradície tejto slávnosti sa kladie na rok 258.
 
Svätá omša, ktorej predsedal Benedikt XVI. začala o 9.30 v Bazilike svätého Petra. Počas nej Svätý Otec osobne odovzdal pálium 32 arcibiskupom metropolitom.
 
Arcibiskup Alojz Uran z Ľubľany sa slávnosti nemohol zúčastniť a preto mu pálium odovzdá apoštolský nuncius v Slovinsku.
 
12 metropolitov pochádza z Európy, 7 z Južnej a 5 zo Severnej Ameriky. Z Ázie prijalo pálium 6 metropolitov a z Afriky 4 metropoliti.
 
Benedikt XVI. vo svojej homílii povedal:
 
Sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla je vďačnou spomienkou na veľkých svedkov Ježiša Krista a zároveň slávnostným vyznaním viery v jednu svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev.
 
Predovšetkým je to sviatok katolicity. Znamenie Turíc – keď nové spoločenstvo hovorí všetkými jazykmi a spája všetky národy do jedného ľudu, do jednej Božej rodiny, sa stalo skutočnosťou.
 
Naše liturgické zhromaždenie, v ktorom sa zišli biskupi pochádzajúci zo všetkých kútov sveta, ľudia z mnohých kultúr a národov, je obrazom rodiny Cirkvi, ktorá je rozšírená po celej zemi.
 
Cudzinci napriek hraniciam sa stali priateľmi, a cítime sa ako bratia. Tým sa naplnilo poslanie svätého Pavla, ktorý vedel, že je „služobníkom Krista Ježiša medzi pohanmi, príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom.“ (Rim 15,16)
 
Účelom poslania a misie je ľudstvo, ktoré sa samé stalo živou oslavou Boha, prvým kultom, ktorý patrí Bohu. Toto je najhlbší zmysel katolicity, tej ktorú sme dostali, a ku ktorej musíme neustále smerovať.
 
Katolicita nevyjadruje iba horizontálny rozmer, stretnutie mnohých ľudí v jednote, ale má aj rozmer vertikálny. Iba ak svoj pohľad upierame na Boha, iba ak sa otvárame jemu, môžeme sa stať skutočne jedným spoločenstvom.
 
Tak ako Pavol, aj Peter prišiel do Ríma, do mesta, ktoré bolo vtedy miestom, kde sa stretávali všetky národy a tu bola práve možnosť na vyjadrenie všeobecnosti Evanjelia.
 
Keď sa Peter vybral do Ríma z Jeruzalema, bol si vedomý, že ho vedie hlas prorokov, hlas viery a modlitby Izraela. Poslanie do celého sveta je totiž súčasťou aj ohlasovania v Starom zákone.
 
Ľud Izraela bol určený, aby sa stal svetlom pre národy. Veľký žalm umučenia, 21., začínajúci slovami: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“, ktoré Pán Ježiš vyslovil na kríži, sa končí touto víziou: „K Pánovi sa obrátia všetky zemské končiny, a jemu sa budú klaňať všetky rodiny národov. (Ž 21,28)
 
Keď Peter a Pavol prišli do Ríma, Pán, ktorý začal onen žalm na kríži, vstal z mŕtvych a toto Božie víťazstvo muselo byť ohlasované všetkým národom a tak naplniť prísľub, ktorým sa spomínaný žalm končil.
 
Katolicita znamená všeobecnosť, ktorá sa stáva jednotou, jednotou, ktorá však ostáva mnohorakosťou. V slovách svätého Pavla o univerzálnosti Cirkvi sme videli, že súčasťou tejto jednoty je schopnosť národov prekonať seba samých a hľadieť smerom k jedinému Bohu.
 
Svätý Irenej z Lyonu, zakladateľ katolíckej teológie, vyjadril vzťah medzi katolicitou a jednotou týmto pekným spôsobom: „Cirkev starostlivo stráži toto učenie a túto vieru, a tak vytvára skoro jednu rodinu, ktorá má jednu vieru s jednou dušou a jedným srdcom.
 
To isté hlása, to isté učí, má rovnakú tradíciu, ako keby mala jedny ústa. Podľa oblastí hovoríme rozličnými jazykmi, ale sila tradície je jedna jediná. Cirkvi Germánie nemajú inú vieru a tradíciu ako tie z Gálie, Egypta, Líbie, Hispánie, Východu, či stredu Zeme, ako slnko, ktoré Boh stvoril, je jedno jediné a rovnaké na celom svete, tak aj svetlo skutočného ohlasovania žiari všade a osvecuje všetkých ľudí, ktorí chcú dospieť k poznaniu pravdy“ (Adv. haer. I 10,2).
 
Jednota ľudí v ich mnohorakosti sa stala možnou, lebo Boh, jediný Boh neba a zeme sa nám zjavil. Podstatná pravda o našom živote a odpovede na otázky odkiaľ prichádzame a kam smerujeme, sa stali zrejmými, keď sa nám Boh ukázal a v Ježišovi Kristovi nám zjavil svoju tvár.
 
Táto pravda o podstate nášho bytia, nášho života a smrti, táto pravda, ktorú Boh zjavil, nás spája a robí z nás bratov. Katolicita a jednota kráčajú spolu. A jednota má tento obsah: Je ním viera, ktorú nám od Krista odovzdali apoštoli.
 
Som veľmi rád, že včera na sviatok svätého Ireneja a na vigíliu Slávnosti svätých Petra a Pavla, som mohol dať Cirkvi Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi, nového sprievodcu pre odovzdávanie viery, ktorý nám bude pomáhať pri jej poznaní a tiež aj pri jej lepšom žití, žití viery, ktorá nás spája.
 
To, čo je vo veľkom katechizme predstavené podrobne, ako výsledok svedectva svätých všetkých stáročí i teologických úvah, je v tomto Kompendiu podané v stručnosti a podstate.
 
Treba to však samozrejme uviesť do života a konkrétne naplniť. Dúfam, že bude prijaté a že sa stane dobrým sprievodcom pri odovzdávaní viery.
 
Povedali sme, že katolicita a jednota Cirkvi patria spolu. Skutočnosť, že obidva tieto rozmery vidím v postavách apoštolov, nám ukazuje na to, aký je ďalší charakter Cirkvi: je apoštolská.
 
Čo to znamená? Pán ustanovil 12 apoštolov, ako aj 12 boli synovia Jakuba, a tým naznačil že sú ako hlavy rodov Božieho ľudu, ktorý sa stal skoro už univerzálnym a zahŕňa všetky národy.
 
Svätý Marek hovorí, že Ježiš povolal apoštolov, aby boli s ním, a aby ich poslal.“ (Mk 3,14) Zdá sa, akoby to bolo protirečenie. Povedali by sme: alebo sú s ním, alebo sú poslaní a vydávajú sa na cestu.
 
Slová pápeža Gregora Veľkého o anjeloch nám môžu pomôcť pochopiť toto protirečenie. Hovorí, že anjeli sú vždy poslaní a zároveň vždy stoja pred Bohom: „Kdekoľvek sú poslaní, kdekoľvek idú, vždy kráčajú v Božom živote.“ (Omelia 34,13).
 
Kniha Zjavenia svätého Jána označuje biskupov ako baránkov svojej Cirkvi a teda môžeme to pochopiť takto: Apoštoli a ich nástupcovia by mali vždy byť so svojim Pánom a práve tak, kdekoľvek idú, vždy byť v spoločenstve s ním a z tohto spoločenstva žiť.
 
Cirkev je apoštolská, pretože vyznáva vieru apoštolov a snaží sa ju aj prežívať. Tu nachádzame jedinečnosť, ktorá charakterizuje dvanástich povolaných Pánom, zároveň však existuje kontinuita v apoštolskej misii.
 
Svätý Peter vo svojom prvom liste sa označil za „kňaza“ s kňazmi ktorým píše (1 Pt 5,1). A tým vlastne vyjadril podstatu apoštolského nástupníctva: rovnaké poslanie, ktoré on prijal od Pána, teraz pokračuje v Cirkvi vďaka kňazskej vysviacke.
 
Božie slovo nie je iba napísané, ale vďaka svedkom, ktorých Pán vo sviatosti postavil do apoštolskej služby, zostáva žijúcim slovom.
 
Drahí spolubratia biskupi, prijmete pálium z rúk Petrovho nástupcu. Nechali sme ho požehnať, akoby samotným Petrom tak, že sme ho uložili vedľa jeho hrobu. Ono je teraz vyjadrením našej spoločnej zodpovednosti pred Ježišom Kristom, o ktorom hovorí Peter. (1 Pt 5,4).
 
Pálium je vyjadrením nášho apoštolského poslania. Je vyjadrením nášho spoločenstva, ktoré v Petrovej službe má svoju viditeľnú záruku.
 
S jednotou, ako aj s apoštolským nástupníctvom je spojená Petrova služba, ktorá viditeľne zjednocuje Cirkev všetkých miest a všetkých čias a spôsobom bráni tak každého z nás od nebezpečenstva skĺznuť do falošnej autonómie, ktorá sa veľmi ľahko môže premeniť na vnútorné delenie Cirkvi a môže ublížiť jej vnútornej nezávislosti.
 
Preto nesmieme zabudnúť, že zmyslom všetkých slávností a služieb je v podstate to, aby „všetci dospeli k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“, a tak v nás rástlo Kristovo telo „aby sme vybudovali samých seba v láske“ (Ef 4, 13.16).
 
S touto nádejou zo srdca a s vďačnosťou pozdravujem delegáciu Pravoslávnej cirkvi z Konštantínopolu, ktorú poslal ekumenický patriarcha Bartolomej I., na ktorého neustále myslím.
 
Delegácia, ktorú vedie metropolita Ioannis, prišla na tento náš sviatok a zúčastňuje sa na našej bohoslužbe. Napriek tomu, že sa nezhodujeme v otázke interpretácie a výkonu Petrovej služby, stojíme spoločne v apoštolskej postupnosti a sme hlboko zjednotení v biskupskej službe, vo sviatosti kňazstva.
 
Spoločne vyznávame vieru apoštolov ako nám bola darovaná v Písme a ako ju vysvetľujú veľké koncily. V tomto čase, keď svet je plný skepticizmu a pochybností, ale tiež aj plný túžby po Bohu, opätovne objavme naše poslanie spoločne svedčiť o Kristovi Pánovi a na základe tej jednoty, ktorú sme už dostali, pomôžme svetu, aby uveril.
 
Celým srdcom prosme Pána, aby nás viedol k plnej jednote takým spôsobom, aby jas pravdy, ktorá ako jediná môže vytvoriť jednotu, sa opäť stal viditeľným vo svete.
 
Dnešné evanjelium nám hovorí o vyznaní svätého Petra od ktorého sa začala odvíjať história Cirkvi: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ (Mt 16,16).
 
Dnes, keď sme hovorili už o Cirkvi jednej, katolíckej a apoštolskej, no ešte nie o svätej, pripomeňme si teraz aj ďalšie Petrovo vyznanie, ktoré v mene dvanástich vyslovil v hodine opustenia: „A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6,69).
 
Čo to znamená? Ježiš vo veľkej kňazskej modlitbe hovorí, že sa posväcuje pre učeníkov, čím naráža na obetu svojej smrti (Jn 17,19). Týmto Ježiš jasne vyjadruje svoju úlohu skutočného Najvyššieho veľkňaza, ktorý realizuje tajomstvo „dňa spásy“, nie iba v pekných obradoch, ale konkrétne vo svojom tele a krvi.
 
Slovo „Boží svätý“ označovalo v Starom zákone Árona ako najvyššieho veľkňaza, ktorý mal úlohu uskutočniť posvätenie Izraela (Ž 105,16; Sir 45,6).
 
Petrovo vyznanie v prospech Krista, ktorého on označil za Božieho svätého, sa nachádza v kontexte eucharistického príhovoru, v ktorom Ježiš ohlasuje veľký deň spásy prostredníctvom obety samého seba: „Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51).
 
A tak na pozadí tohto vyznania, sa nachádza tajomstvo Ježišovho kňazstva, jeho obeta za všetkých nás. Cirkev nie je svätá sama od seba. Skladá sa totiž z hriešnikov, čo vieme a vidíme všetci.
 
Je neustále znova posväcovaná Kristovou očisťujúcou láskou. Boh nielen hovoril, ale on nás skutočne miloval, až po smrť vlastného Syna. Práve tu sa ukazuje celá veľkosť zjavenia, ktoré má v Božom srdci zapísané aj zranenia.
 
A tak každý jeden z nás môže povedať zo svätým Pavlom: „Ja žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20).
 
Prosme Pána, aby pravda tohto slova, aj so svojou radosťou a zodpovednosťou sa hlboko vtlačila do nášho srdca. Modlime sa, aby pravda, ktorá vyžaruje z eucharistickej slávnosti sa stále viac stala silou, ktorá formuje náš život.