Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 22. júna 2005
Vatikán: Na generálnej audiencii bolo prítomných vyše 31 tisíc pútnikov z 13
krajín. Témou katechézy bol 123. žalm, Naša pomoc v mene Pánovom.
Pred
sebou máme 123. žalm, spev vďaky, ktorý spieva celé spoločenstvo na chválu a vďaku
Bohu za dary oslobodenia.
Keď žalmista v úvode ohlasuje pozvanie: Nech to
povie Izrael!“ (v. 1), povzbudzuje tak celý ľud aby živo a úprimne ďakoval Bohu Spasiteľovi.
Ak by Pán nestál na strane obetí, ony by sa iba svojimi silami nedokázali vyslobodiť
z rúk protivníkov a nepriateľov, naopak, tí by ich úplne zničili.
Ak sa tu
aj myslí na nejakú konkrétnu historickú udalosť, ako napríklad koniec babylonského
zajatia, je oveľa pravdepodobnejšie, že ide o hymnus, ktorým sa vyjadruje vďaka Pánovi
za vyslobodenie z nebezpečenstva a od každého zla.
Po úvodnom upozornení na
istých „ľudí“, ktorí napádali veriacich a boli schopní ich priam „zaživa prehltnúť“
(por. vv. 2-3), vidíme tu dve časti spevu.
V prvej dominujú vody povodní,
ktoré v Bibli predstavujú zničujúci chaos, zlo a smrť: „Vari by sa boli prevalili
cez nás rozbúrené vody.“ (vv. 4-5) Modliaci sa človek cíti, ako keby bol na pláži
a zázračne sa zachránil v ničivom vlnobití.
Človek v živote je obkolesený
nástrahami zlých ľudí, ktorí mu nielen číhajú na život, ale chcú zničiť všetky ľudské
hodnoty.
Pán sa však stavia na obranu spravodlivého a zachráni ho, ako to
hovorí aj 17. žalm: „Z výsosti čiahol rukou a chytil ma a vyzdvihol ma zo stredu hlbokých
vôd. Vytrhol ma z rúk mojich premocných nepriateľov... Pán mi bol oporou a vyviedol
ma na miesto priestranné, zachránil ma, lebo si ma obľúbil.“ (vv. 17-20).
V
druhej časti nášho spevu vďakyvzdania prechádzame z obrazu mora na poľovačku, čo je
typické pre mnohé prosebné žalmy. (por. Ž 123, 6-8)
A vskutku máme tu obraz
šelmy, ktorá v pazúroch stíska svoju korisť, či sieť poľovníkov, do ktorej sa chytá
vtáča. No požehnanie vyjadrené v žalme nám umožňuje pochopiť, že údel veriacich, ktorý
bol údelom smrti, sa radikálne zmenil na spásonosný zásah: „Nech je velebený Pán,
že nás nevydal ich zubom za korisť. Naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov.
Slučka sa roztrhla a my sme na slobode.“ (vv. 6-7).
Modlitba sa tu stáva dychom
úľavy, ktorá vystupuje z hĺbky duše. Aj keď padnú všetky ľudské nádeje, môže sa zjaviť
božská oslobodzujúca moc.
Žalm sa teda môže skončiť vyznaním viery, ktoré
už od stáročí vstúpilo do kresťanskej liturgie ako ideálny úvod každej našej modlitby:
„Naša pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem.“ (v. 8)
Všemohúci Boh
sa tak jasne stavia na stranu prenasledovaných obetí, ktorí deň a noc kričia k nemu
a zaraz ich obráni.“ (por. Lk 18,7)
Svätý Augustín dáva tomuto žalmu osobitný
komentár. Najprv poznamenáva, že tento žalm je primeraným spevom Kristových priateľov,
ktorí dosiahli šťastie.
Potom, hovorí, „spievali ho svätí mučeníci, ktorí
po opustení tohto sveta, sú s Kristom v radosti, a sú pripravení vziať si svoje obnovené
telá, ktoré boli porušiteľné a teraz sú oslávené. V živote podstúpili mučenie tela,
a vo večnosti sa toto mučeníctvo zmenilo na ozdobu spravodlivosti.“
V ďalšom
svätý Augustín hovorí: „Aj my sme poháňaní istou nádejou a spievame v radosti. Speváci
tohto žalmu nie sú pre nás cudzí a preto všetci spievajme v jednote srdca.
A
ako svätí, ktorí už dosiali korunu, tak aj my, čo sa v nádeji usilujeme s nimi spojiť.
Spoločne túžime po tom živote, ktorý ti na zemi nemáme, no ktorý nemôžeme dosiahnuť,
ak po ňom nebudeme túžiť.“
Svätý Augustín sa potom vracia k prvému pohľadu
a vysvetľuje:
„Kiež by si svätí spomenuli na utrpenia, ktoré museli podstúpiť
a z miesta svojej blaženosti a pokoja, kde sa teraz nachádzajú, zhliadli na svoju
cestu, ktorou prešli. A nakoľko vedia, že by bolo bývalo veľmi ťažké dosiahnuť oslobodenie,
ak by im nebola pomohla ruka Osloboditeľa, plní radosti volajú:
Ak by Pán
nebol býval s nami. Takto začína spev. Nepovedali ani z akého vlastne nebezpečenstva
ich to Pán vyslobodil, taká veľké bolo ich nadšenie“ (Esposizione sul Salmo 123, 3:
Nuova Biblioteca Agostiniana, XXVIII, Roma 1977, p. 65).