Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 1. júna 2005

Vatikán: Na generálnej audiencii bolo prítomných vyše 23 tisíc pútnikov z 22 krajín. Témou katechézy bol Kristus, Boží služobník.
 
V každom nedeľnom slávení vešpier nám liturgia ponúka krátky, ale hutný kristologický hymnus z listu Filipanom (por. 2,6-11). Aj teraz sme si ho práve vypočuli, a budeme uvažovať o jeho prvej časti, kde je naznačený pardox poníženia vteleného Božieho slova, Syna, ktorý sa zriekol svojej slávy a prijal ľudskú prirodzenosť.
 
Vtelený Kristus, ponížený tou najhoršou smrťou, smrťou na kríži, je daný ako životný model pre kresťana. Ten, ako čítame v texte, by mal „tak isto zmýšľať ako Ježiš“ (v. 5), mal by byť ponížený, veľkodušný a dávať sa druhým.
 
Ježiš, iste má Božskú prirodzenosť so všetkými jej vlastnosťami. No túto nadprirodzenú skutočnosť nežije a nevyužíva v znamení moci, veľkosti a povýšenosti.
 
Kristus nevyužíva svoju rovnosť s Bohom, svoju slávu a dôstojnosť i svoju moc ako nástroj triumfu, ako znamenie povýšenia, ako výraz utláčajúcej sily. (por. v. 6).
 
Práve naopak, „ponížil sa, vyprázdnil samého seba, ponoril sa úplne do biedy ľudského života. Božia „podoba“ sa ukrýva v Kristovi pod ľudskou „podobou“, teda pod našou podobou života, poznačeného utrpením, chudobou a všelijakými obmedzeniami i smrťou.
 
Nejde teda o jednoduchú zmenu vonkajšieho vzhľadu, alebo o nejaké zdanie, ako si to mysleli ľudia v starej grécko-rímskej kultúre.
 
V prípade Krista ide o Božiu skutočnosť v pravej ľudskej skúsenosti. Kristus je skutočne Boh s nami, ktorý sa neuspokojí s tým, žeby na nás hľadel s láskavým okom zo svojho Božieho trónu, ale osobne sa ponoril do ľudských dejín tým, že sa stal človekom, teda krehkou skutočnosťou, ovplyvnenou časom a priestorom.
 
Toto radikálne zdieľanie celej ľudskej reality, okrem hriechu privádza Ježiša ku hranici, ktorá je znamením nášho obmedzenia, pádu a smrti.
 
Toto však nie je ovocím temného mechanizmu alebo slepej fatality, ale vychádza z poslušnej voľby voči Otcovmu plánu spásy. (por. Fil 2,8).
 
Apoštol pridáva, že smrť, ku ktorej Ježiš kráča, je smrťou na kríži, teda tá najponižujúcejšia. Tak sa chcel stať skutočne bratom každého muža a každej ženy, ktorí sú prinútení k takému krutému a nedôstojnému koncu.
 
No práve v utrpení a smrti Kristus svedčí o svojom slobodnom a vedomom súhlase s vôľou Otca, ako čítame v Liste Hebrejom: „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti.“ (Hebr 5,8).
 
Tu sa v našej úvahe o prvej časti kristologického hymnu o vtelení a vykupiteľskom umučení zastavíme. Budeme mať ešte možnosť prehĺbiť nasledujúcu paschálnu časť, ktorá vedie z kríža do slávy.
 
Našu úvahu zakončíme veľkým svedectvom východnej tradície, Teodoreta, biskupa Cýru v Sýrii v piatom storočí.
 
Píše:
 
„Vtelenie nášho Spasiteľa predstavuje najvyšší bod naplnenia Božej samoty pre ľudí. Vskutku ani nebo, ani zem, ani more ani vzduch, ani slnko, mesiac či hviezdy, ani celý viditeľný i neviditeľný vesmír stvorený jeho slovom, či lepšie povedané prinesený na svetlo jeho slovom podľa jeho vôle, nepoukazujú na nesmiernu Božiu dobrotu, ale práve skutočnosť, že jednorodený Boží Syn, ktorý zo svojej prirodzenosti vyšiel od Boha, bol odrazom jeho slávy, a niesol jeho pečať.
 
On bol na počiatku, bol pri Bohu a bol Boh, a skrze neho bolo stvorené všetko. Potom, čo prijal prirodzenosť sluhu, zjavil sa ako človek a pre svoju ľudskú podobu bol za neho aj pokladaný.
 
Žil na zemi, stretával sa ľuďmi, vzal na seba naše choroby a slabosti. (Discorsi sulla provvidenza divina, 10: Collana di testi patristici, LXXV, Roma 1988, pp. 250-251).
 
Teodoreto z Cýru pokračuje vo svojej úvahe a zdôrazňuje najmä úzke spojenie z hymnu z Listu Filipanom medzi vtelením Ježiša a vykúpením ľudí.
 
„Stvoriteľ s múdrosťou a spravodlivosťou pracoval pre našu spásu. A nakoľko nechcel využívať svoju moc len preto, aby nám dal dar slobody, ani nechcel použiť iba milosrdenstvo proti tomu, ktorý ovládol ľudský rod, aby ho neobvinili, že milosrdenstvo je nespravodlivé, tak preto našiel cestu plnú lásky pre ľudí, ktorá je zároveň cestu spravodlivosti.
 
Ježiš potom, čo spojil v sebe prirodzenosť človeka už skoro porazenú, viedol ju k boju a ochránil pred prehrou. Tým porazil toho, čo si zradne prisvojil víťazstvo. Človek tak bol oslobodený z tyranstva, ktoré z neho urobilo otroka a dostal späť pôvodnú slobodu.“ (ibidem, s. 251-252).