Benedikt XVI. na prvej apoštolskej ceste v Bari

Vatikán: Svätý Otec v nedeľu vykonal svoju prvú apoštolskú cestu v Taliansku. V meste Bari slúžil svätú omšu, ktorou sa skončil 24. Taliansky národný eucharistický kongres. V homílii okrem iného povedal:
 
„Chváľ Jeruzalem Pána, oslavuj Sion, svojho Boha“ (Resp. žalm). Táto výzva žalmistu, ktorá zaznieva aj v sekvencii, vyjadruje veľmi dobre zmysel tejto svätej omše: stretli sme sa tu, aby sme chválili a oslavovali Boha. A to je dôvod, ktorý podnietil taliansku Cirkev, aby sa zišla tu, v Bari, na Národnom eucharistickom kongrese.
 
Aj ja som sa chcel pripojiť dnes k vám, aby som oslávil Slávnosť Božieho Tela a tak vzdal poctu Kristovi vo sviatosti jeho lásky a zároveň posilnil putá spoločenstva, ktoré ma spájajú s Cirkvou v Taliansku a s jej pastiermi.
 
Na tomto významnom cirkevnom stretnutí mal byť prítomný aj môj ctihodný predchodca, pápež Ján Pavol II. Cítime, že je nám blízko a spolu s nami oslavuje Krista, dobrého Pastiera, ktorého však on už môže kontemplovať priamo.
 
Tento eucharistický kongres, ktorý sa dnes končí, chcel predstaviť nedeľu ako „Veľkú noc týždňa“, výraz identity kresťanskej komunity a stred jej poslania. Zvolená téma: "Bez nedele nemôžeme žiť", nás privádza do roku 304, keď cisár Dioklecián zakázal kresťanom pod trestom smrti vlastniť Sväté písmo, zhromažďovať sa v nedeľu na slávení svätej omše a budovať miesta pre stretnutia.
 
V Abitene, v malej obci v dnešnom Tunise, bolo odhalených 49 kresťanov, keď v nedeľu v dome Oktávia Feliceho slávili svätú omšu napriek cisárovmu zákazu. Boli uväznení a potom odvezení do Kartága, kde ich vypočúval prokonzul Anulinus.
 
Okrem iného bola významná jedna odpoveď, ktorú dal Emeritus, prečo porušili cisársky zákaz. Odpovedal: „Sine dominico non possumus“: Bez nedeľného zhromaždenia, na ktorom slávime svätú omšu, nemôžeme žiť.
 
Chýbali by nám sily k tomu, aby sme mohli znášať každodenné ťažkosti a nepodľahli im. Po krutých mukách bolo 49 kresťanov zabitých. Vyliatím svojej krvi potvrdili svoju vieru. Zomreli, ale zvíťazili a my na nich dnes spomíname v sláve zmŕtvychvstalého Krista.
 
Prípad abiténskych mučeníkov je udalosťou, o ktorej musíme premýšľať aj my, kresťania 21. storočia. Ani pre nás nie je ľahké žiť ako kresťania. Z duchovného hľadiska svet, v ktorom žijeme, je často poznačený neviazaným konzumizmom, náboženskou ľahostajnosťou, sekularizmom uzatvoreným voči nadprirodzenu, a môže sa zdať púšťou nie menej nevľúdnou než bola tá „veľká a strašná“ (Dt 8,15), o ktorej sme počuli v prvom čítaní z piatej knihy Mojžišovej.
 
Hebrejskému ľudu v jeho ťažkostiach prichádza na pomoc Boh s darom manny, aby mu dal pochopiť, že „človek nežije len z chleba, ale zo všetkého, čo vychádza z Pánových úst“ (por. Dt 8,3).
 
V dnešnom evanjeliu nám Pán Ježiš vysvetlil, na aký chlieb chcel Pán Boh – skrze dar manny – pripraviť ľud Novej zmluvy. Myslel na Eucharistiu, keď povedal: „To je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, nie ako ten, ktorý jedli vaši otcovia a pomreli.
 
Kto je tento chlieb, bude žiť naveky“ (Jn 6,58). Syn Boží, ktorý sa stal človekom, sa stal chlebom, aby tak bol pokrmom pre svoj ľud na ceste do zasľúbenej nebeskej zeme.
 
Potrebujeme tento chlieb, aby sme čelili námahám a únave cesty. Nedeľa, Deň Pána, je jedinečnou príležitosťou k načerpaniu sily od toho, ktorý je Pánom života. Príkaz slávnosti nie je teda len povinnosť, ktorá bola nariadená zvonku.
 
Zúčastniť sa na slávení nedele a živiť sa eucharistickým chlebom je pre kresťana nevyhnutnosťou, v ktorej môže nájsť energiu potrebnú pre ďalšiu cestu. Je to cesta, ktorá však nie je prikázaná, ale je to cesta, ktorú ukazuje Boh skrze svoj zákon, a vedie smerom vpísaným do samej podstaty človeka.
 
Pokračovať na nej znamená pre človeka uskutočňovať seba samého; stratiť ju, znamená stratiť samého seba.
 
Eucharistia je sviatosť jednoty. Avšak žiaľ, kresťania sú rozdelení, práve vo sviatosti jednoty. Preto sa musíme, podporovaní Eucharistiou, cítiť hnaní všetkými silami smerovať k plnej jednote, ktorú si Kristus vrúcne želal vo Večeradle.
 
Práve tu, v Bari, v meste, ktoré stráži relikvie svätého Mikuláša, tu na mieste stretnutia a dialógu s bratmi z Východu, by som chcel zdôrazniť svoju vôľu vziať za svoju, ako základnú úlohu, pracovať zo všetkých síl na obnovení plnej a viditeľnej jednoty všetkých Kristových nasledovníkov.
 
Som si vedomý, že na to nestačia iba prejavy dobrých citov, ale sú potrebné konkrétne skutky, ktoré vstúpia do duší a pohnú svedomiami, tým že budú od každého vyžadovať osobné obrátenie, ktoré je predpokladom akéhokoľvek pokroku na ceste ekumenizmu (porov. K reprezentantom cirkví a cirkevných spoločenstiev a iných kresťanských náboženstiev, 25. apríla 2005).
 
Vás všetkých prosím, aby ste s rozhodnosťou nastúpili cestu duchovného ekumenizmu, ktorý v modlitbe otvára brány Duchu Svätému, ktorý jediný môže túto jednotu vytvoriť.
 
Drahí priatelia, ktorí ste prišli do Bari z rozličných častí Talianska, aby ste slávili tento eucharistický kongres! Musíme znovu objaviť radosť z kresťanskej nedele, ako výsadu, že sa môžeme zúčastňovať na Eucharistii, ktorá je sviatosťou obnoveného sveta.
 
Kristus vstal z mŕtvych prvý deň v týždni, ktorý bol pre Židov dňom stvorenia sveta. Práve preto bola táto nedeľa považovaná ranou kresťanskou obcou za deň, v ktorom začal nový svet, ten deň, v ktorom Kristovo víťazstvo nad smrťou dalo život novému stvoreniu.
 
Modlime sa, aby dnešní kresťania si znovu uvedomili rozhodujúcu dôležitosť slávenia nedele a aby dokázali čerpať z účasti na Eucharistii nevyhnutné nadšenie pre nové úsilie hlásať svetu Krista, ktorý je „náš pokoj“ (Ef 2,14). Amen.