Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 4. mája 2005

Vatikán: Na generálnej audiencii bolo prítomných vyše 13 tisíc pútnikov zo 16 krajín. Témou katechézy bol 120. žalm, Strážca Izraela.
 
Drahí bratia a sestry,
ako som oznámil minulú stredu, rozhodol som sa pokračovať v katechézach s komentármi o žalmoch a chválospevoch, ktoré sú vo vešperách s použitím textov, ktoré pripravil môj predchodca Ján Pavol II.
 
Žalm 120, o ktorom dnes budeme uvažovať, tvorí súčasť pútnických chválospevov, teda pútí vedúcich na stretnutia s Pánom v chráme na Sione. Je to žalm dôvery, lebo šesťkrát v ňom zaznieva hebrejské slovo shamar, ktoré znamená strážiť, alebo chrániť.
 
Boh, ktorého meno sa tu opakovane vzýva, tu vyniká ako vždy bdejúci, ostražitý a starostlivý „strážca“, ktorý bdie nad svojim ľudom, aby ho chránil pred každým rizikom a nebezpečenstvom.
 
Spev začína pohľadom modliaceho sa smerom hore, k vrchom, teda na pahorky, na ktorých stojí Jeruzalem: Zhora prichádza pomoc, lebo tam prebýva Pán vo svojom svätom chráme (por. vv. 1-2).
 
Akokoľvek, vrchy môžu pripomínať aj miesta, kde stoja pohanské chrámy, ktoré Starý zákon odsudzuje na viacerých miestach. (por. 1Kr 3,2; 2Kr 18,4).
 
V tomto prípade tu ide o protiklad: Zatiaľ, čo pútnik kráča smerom k Sionu, jeho zrak padá na pohanské chrámy, čo je pre neho veľkým pokušením, no jeho viera je pevná a istota je jedna jediná: „Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“ (Sal 120,2).
 
Podobné veci existujú aj v putovaní životom: vidíme výšiny, ktoré sa nám iluzórne zdajú ako sľuby šťastného života, bohatstva, moci, prestíže, či pohodlia. Sú to však pokušenia, hoci vyzerajú sľubne.
 
Vďaka našej viere však vidíme, že to nie je pravda, že tieto výšiny nie sú pravým životným cieľom. Skutočná pomoc nám prichádza od Pána a náš pohľad na ceste životom musí byť obrátený k skutočným výšinám, k skutočnému vrchu, ktorým je Kristus.
 
Táto dôvera v neviditeľného Pána je silnejšia a opravdivejšia a žalm ju vyjadruje obrazom strážcu a hliadky, ktorí bdejú a chránia. Spomína aj nohu, ktorá sa nepotkne (por. v. 3) na ceste životom a možno aj postavu pastiera, ktorý v noci nezaspí, ale bdie nad svojim stádom. Božský pastier totiž nepozná odpočinok a vždy chráni svoj ľud.
 
Prichádza aj ďalší symbol, symbol „tieňa“. To nám hovorí, že putovanie pokračuje aj počas slnečného dňa. (por. v. 5) Myslíme tu na historický pochod Sinajskou púšťou, kde Pán kráčal na čele Izraela „cez deň v oblačnom stĺpe, aby im ukazoval cestu.“ (Ex 13, 21) V žaltári sa nezriedka modlíme: „Skry ma v tôni svojich perutí..“ (Ž 16, 8; por. Ž 90,1)
 
Po bdení a tieni, je tu aj tretí symbol, totiž symbol Pána, ktorý stojí „po pravici„ svojho verného služobníka“ (por. Ž 120, 5) Toto je miesto obrancu tak vojenského ako aj súdneho obhajcu: je to istota, že v čase skúšky, zla, prenasledovania, pri útokoch nie sme opustení.
 
V tomto bode sa žalmista vracia k myšlienke putovania počas horúceho dňa, keď nás Pán Boh chráni pred páliacim slnkom.
 
Po dni však nastáva noc. V dávnych dobách si ľudia mysleli, že mesačné lúče sú škodlivé, že spôsobujú horúčky alebo slepotu či dokonce šialenstvo; a preto nás Pán chráni aj v noci. (por. v. 6) Aj v noci nášho života.
 
Blížime sa už ku koncu žalmu, kde nachádzame zhrnutie a vyjadrenie dôvery: Boh nás bude s láskou strážiť v každom okamihu tým, že bude chrániť náš život pred každým zlom (por. v. 7).
 
Každá naša činnosť, vyjadrená stručne dvomi slovesami „vyjsť“ a „vstúpiť“, je vždy pod bdelým okom Pána. Rovnako aj každý náš čin i všetok náš čas „teraz i na veky“.
 
Teraz by sme chceli komentovať toto posledné vyjadrenie dôvery duchovným svedectvom starobylej kresťanskej tradície.
 
Totiž, v „Zbierke listov“ Barsanufia z Gazy (zomrel v polovici 4. stor.) známeho askétu, na ktorého sa obracali rozliční mnísi, kňazi i laici pre jeho múdrosť, a schopnosť rozlišovať, nachádzame, ako sa na viacerých miestach odvoláva na verš nášho žalmu: „Pán ťa bude chrániť od všetkého zlého, strážiť bude tvoj život.“ (por. v 8). Barsanufius tak chcel posilniť tých, čo sa mu zdôverovali so svojim ťažkosťami, životnými skúškami, nebezpečiami a nešťastiami.
 
Barsanufius raz na prosbu jedného mnícha, aby sa za neho a za jeho spolubratov pomodlil, citoval spomenutý verš a odpovedal takto:
 
„Moje drahé deti, objímam vás v Pánovi a prosím ho, aby vás chránil od všetkého zla a aby vám dal trpezlivo ho znášať ako Jób, aby vám dal milosť ako Jozefovi a miernosť ako Mojžišovi i statočnosť v boji ako Jozuemu, Nunovmu synovi.
 
Ovládajte svoje myšlienky ako sudcovia, podmaňujte si nepriateľov ako kráľ Dávid a Šalamún a nech vaša zem je taká úrodná, ako Izraelitov... Kiež vám odpustí vaše hriechy, uzdraví vaše telá ako uzdravil chromého. Nech vás zachráni pred príbojom ako Petra a vytrhne vás z útrap ako Pavla a ostatných apoštolov.“
 
Spolu s ním to prosím aj ja. „Kiež vás Pán ochráni od všetkého zla ako svojich skutočných synov a nech vám dá to, o čo prosím vaše srdce v prospech vašej duše a tela v jeho mene“. Amen. (BARSANUFIO a GIOVANNI DI GAZA, Epistola-rio, 194 Collana di Testi Patristici, XCIII, Roma 1991, pp. 235-236).