Vatikán: Svätá Katarína Sienská žila v rokoch 1347 - 1380. V roku 1363 vstúpila
do tretieho rádu sv. Dominika.
Neboli to rehoľníčky v plnom zmysle slova,
ale skôr akési kajúce bratstvo. Nežili v uzavretej kláštornej komunite a mohli voľnejšie
usporiadať svoj denný program.
V čase pontifikátu pápeža Urbana V. (1362-1370)
mala Katarína významné videnie, v ktorom ju Kristus žiadal, aby sa venovala apoštolátu.
Tým sa skončil jej skrytý život.
Začali sa okolo nej zoskupovať významní ľudia
so Sieny, Florencie a Pisy a žiadali ju o rozličné rady i o duchovné vedenie. Mnohí
sa na ňu obracali písomne a tak sa začala Katarínina bohatá korešpondencia. Jej listy
putovali do všetkých kútov Talianska, ba aj do iných európskych krajín.
Pápež
Gregor XI. a dominikánski predstavení ju žiadali, aby použila svoj vplyv na povzbudenie
kresťanských veľmožov do boja proti postupujúcim Turkom. Katarína poslúchla.
Roku
1375 ju pozvali významní priatelia do Pisy, kde dosiahla ďalší stupeň spojenia s Kristom,
a to dar stigiem, znakov Pánovho utrpenia, ktoré však na jej prosbu navonok ostali
neviditeľné. Miesta Ježišových piatich rán jej však pripomínali ostrými bolesťami.
Medzitým
vypukli v Taliansku vážne politické rozbroje. Florencia začala organizovať ozbrojený
boj proti Cirkevnému štátu. Pápež Gregor XI. vyhlásil proti Florencii a jej spojencom
exkomunikáciu a interdikt.
Vtedy Florenťania požiadali Katarínu, aby sprostredkovala
zmierenie. Katarína prijala túto diplomatickú úlohu a vybrala sa do Avignonu, kde
vtedy sídlil pápež Gregor XI. Ten ju prijal s veľkou úctou a vyhovel jej žiadosti
o zmierenie s talianskymi mestami.
Katarína však chcela od pápeža ešte čosi,
čo jej zvlášť ležalo na srdci, a to bol jeho návrat do Ríma. Aj toto sa jej podarilo.
Gregor
XI. 16. septembra 1376 opustil Avignon a v januári nasledujúceho roku vstúpil do Večného
mesta za jasotu Rimanov a všetkých, ktorým ležalo na srdci dobro Cirkvi.
Jeho
nástupca Urban VI. Katarínu povolal do Ríma, aby mu pomáhala v ťažkej situácii.
Svätá
Katarína zomrela v Ríme 29. apríla 1380. Dožila sa iba 33 rokov. Jej život bol síce
krátky, ale veľmi bohatý a pre Cirkev veľmi užitočný.
Pápež Pius II. v roku
1461 ju vyhlásil za svätú, blahoslavený Pius IX. jej dal roku 1866 titul spolupatrónky
Ríma a Pius XII. ju v roku 1939 vyhlásil spolu so sv. Františkom Assiským za hlavnú
patrónku Talianska.
Pavol VI. v roku 1970 za učiteľku Cirkvi a Ján Pavol II.
1. októbra 1999 za spolupatrónku Európy.