Vytvára sa diktatúra relativizmu

Vatikán: V pondelok predpoludním, so začiatkom o desiatej hodine, kardináli zhromaždení vo vatikánskej bazilike slúžili svätú omšu za zvolenie pápeža. Jej hlavným celebrantom bol kardinál Jozef Ratzinger, dekan kardinálskeho kolégia, ktorý vo svojej homílii povedal:

V tejto hodine veľkej zodpovednosti, počúvajme s osobitnou pozornosťou to, čo nám hovorí sám Pán. Z troch čítaní, chcem vybrať iba krátky úryvok, ktorý sa priamo dotýka tejto chvíle.

Prvé čítanie nám ponúka prorocký obraz osoby Mesiáša – obraz, ktorý nadobúda svoj plný význam od chvíle, keď Ježiš číta tento text v Nazaretskej synagóge, keď hovorí:

„Dnes sa splnilo toto písmo“ (Lk 4,21). V centre prorockého textu nachádzame slovo, ktoré – aspoň na prvý pohľad – sa javí ako protirečiace. Mesiáš, ktorý hovorí o sebe, uvádza, že je poslaný „ohlásiť rok Pánovej milosti a deň pomsty nášho Boha.“ (Iz 61,2)

S radosťou počúvame ohlásenie roka milosti: Božia milosť dáva zlu hranicu – povedal nám Svätý Otec. Ježiš Kristus je sám Božou milosťou: stretnúť Krista znamená stretnúť Božie milosrdenstvo.

Kristovo poverenie sa stalo našim poverením prostredníctvom kňazského pomazania.

Sme povolaní ohlasovať – nie iba slovami, ale aj životom a účinnými znameniami sviatostí - „rok Pánovho milosrdenstva“. Čo však chce povedať Izaiáš, keď ohlasuje „deň pomsty nášho Boha“?

Ježiš v Nazarete, pri čítaní prorockého textu nevyslovil tieto slová – skončil ohlásením roku milosti.

Nebolo práve toto dôvodom pohoršenia, ktoré nastalo po jeho slovách?

My to nevieme. V každom prípade Pán ponúkol autentický komentár týchto slov svojou smrťou na kríži. „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo...“ – hovorí svätý Peter (1Pt 2,24).

A svätý Pavol píše Galaťanom: „Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona tým, že sa za nás stal kliatbou, lebo je napísané: „Prekliaty je každý, kto visí na dreve,“ aby v Kristovi Ježišovi prešlo Abrahámovo požehnanie na pohanov, aby sme skrze vieru dostali prisľúbeného Ducha“ (Gal 3, 13-14).

Kristovo milosrdenstvo nie je nejakým prepáčením kvôli dobrému obchodu, a nehandrkuje o zľahčovaní zla. Kristus nesie na svojom tele a vo svojej duši ťarchu všetkého zla, celú jeho ničivú silu.

On spaľuje a premieňa zlo na utrpenie, na oheň svojej trpiacej lásky. Deň pomsty a rok milosrdenstva sa spájajú vo veľkonočnom tajomstve, v mŕtvom a zmŕtvychvstalom Kristovi.

To je tá Božia pomsta: Boh sám v osobe Syna trpí za nás. Čím viac sa nás dotýka Pánovo milosrdenstvo, tým viac sme solidárni s jeho utrpením – stávame sa pripravenými zavŕšiť na našom tele „to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo“ (Kol 1, 24).

Prejdime na druhé čítanie, na list Efezanom. V podstate tu ide o tri veci:

na prvom mieste o služobníkov a charizmy Cirkvi, ako dary Pána, ktorý vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesia;
na druhom o dozrievanie viery a poznanie Božieho Syna, ako podmienky a obsahu jednoty v Kristovom tele;
a napokon o spoločnú účasť na vzrastaní Kristovho tela, teda premene sveta v spoločenstve s Pánom.

Zastavme sa iba nad dvoma bodmi. Prvým je putovanie k „zrelosti Krista“, ako to jemne zjednodušuje taliansky text.

Presnejšie, podľa gréckeho textu, musíme hovoriť o „miere Kristovej plnosti“, ktorú sme povolaní dosiahnuť, aby sme sa stali skutočne dospelými vo viere. Vo viere nemôžeme zostať detskými, neplnoletými.

Čo znamená byť dieťaťom vo viere? Svätý Pavol odpovedá: znamená to byť takými, „ktorými sem-tam hádže a zmieta hocaký vietor klamlivého ľudského učenia...“ (Ef 4,14). Ide tu o veľmi aktuálny opis!

Koľko učení sme spoznali v týchto posledných desaťročiach, koľko ideologických prúdov, koľko módnych myšlienok...

Malá loďka zmýšľania mnohých kresťanov bola nie raz rozbúrená týmito vlnami. Hádzaná z jedného extrému do druhého: od marxizmu k liberalizmu, až po absolútnu voľnosť mravov.

Od kolektivizmu k radikálnemu individualizmu. Od ateizmu po bludný náboženský mysticizmus. Od agnosticizmu po synkretizmus, a tak ďalej.

Každý deň sa rodia nové sekty a realizuje sa to, čo hovorí svätý Pavol o podvádzaní ľudí, o ľstivosti, ktorá nás podvodne strháva do bludu (por. Ef 4,14).

Mať pevnú vieru podľa vyznania viery Cirkvi je často označené ako fundamentalizmus. Zatiaľ čo relativizmus, teda nechať sa unášať „sem a tam hocijakým vetrom klamlivého učenia“ sa často zdá jediným postojom hodným dnešných čias.

Vytvára sa diktatúra relativizmu, ktorá neuznáva nič konečné, a ktorá za konečno vydáva vlastné ja a jeho chute.

My ale máme inú mieru: Božieho Syna, skutočného človeka. On je mierou skutočného humanizmu.

Viera, ktorá je dospelá, nesleduje módne vlny a posledné novinky. Zrelá a dospelá viera je hlboko zakorenená v priateľstve s Kristom. A práve toto priateľstvo nás otvára všetkému, čo je dobré, a tak nám dáva do daru kritérium pre rozlišovanie medzi pravým a falošným, medzi podvodom a pravdou.

K takejto zrelej viere musíme dospieť. K tejto viere musíme viesť Kristovo stádo. A je to práve táto viera – iba viera – ktorá vytvára jednotu a prejavuje sa v láske.

Svätý Pavol nám v tejto súvislosti ponúka – v protiklade s nekončiacim obracaním sa tých, ktorí sú ako deti pohadzované vlnami – pekné slová: žiť pravdu v láske, ako základné pravidlo kresťanského života. V Kristovi sa zhodujú pravda a láska. Táto pravda a láska sa spája aj v našom živote a to v takej miere, v akej sa pripodobňujeme ku Kristovi.

Láska bez pravdy by bola slepá, pravda bez lásky by bola iba ako „zuniaci cimbal“ (1 Kor 13,1).

Poďme teraz k evanjeliu, z ktorého bohatstva by som chcel vybrať dve malé poznámky.

Pán sa k nám obracia týmito nádhernými slovami: „Už vás nenazývam sluhami, ale nazval som vás priateľmi“ (Jn 15,15). Veľakrát sa cítime, že sme – čo je aj pravdou – iba neužitoční sluhovia (por. Lk 17,10). A to aj napriek tomu, že Pán nás nazýva priateľmi, robí nás svojimi priateľmi, a darúva nám svoje priateľstvo.

Pán označuje priateľstvo dvojakým spôsobom. Medzi priateľmi neexistujú tajomstvá: Kristus nám hovorí všetko, čo počuje od Otca. Dáva nám svoju plnú dôveru a s ňou aj poznanie. Odhaľuje nám svoju tvár, svoje srdce.

Ukazuje nám svoju nehu, ktorú má voči nám, svoju veľkú lásku, ktorá ide až po bláznovstvo kríža. Zveruje sa nám. Dáva nám moc hovoriť v jeho mene: „toto je moje telo...“ či „ja ťa rozhrešujem...“. Zveruje svoje telo Cirkvi, teda nám.

Nášmu slabému rozumu, našim slabým rukám zveruje svoju pravdu – tajomstvo Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. Tajomstvo Boha, ktorý „tak miloval svet, že obetoval svojho jediného Syna“ (Jn 3,16). Urobil nás svojimi priateľmi a my, ako na to odpovieme?

Druhým prvkom, ktorým Ježiš označuje priateľstvo je spoločenstvo vôle. „Idem velle – idem nolle“ – „spoločne chcieť – spoločne nechcieť“, to bola aj pre Rimanov definícia priateľstva. „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem“ (Jn 15,14).

Priateľstvo s Kristom sa zhoduje s tým, čo vyjadruje tretia požiadavka modlitby Otče náš: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“. Počas chvíle v Getsemanskej záhrade, Ježiš premenil našu odbojnú ľudskú vôľu na zhodnú a jednotnú s Božou vôľou.

Kristus si vytrpel celú drámu našej nezávislosti – a práve vložením našej vôle do Božích rúk, nám daroval skutočnú slobodu: „Nie ako ja chcem, ale ako ty chceš“ (Mt 21,39).

V tomto spoločenstve vôle sa realizuje naše vykúpenie: byť priateľmi Ježiša a Boha. Čím viac milujeme Ježiša, čím viac ho spoznávame, tým viac rastie naša skutočná sloboda, rastie radosť z toho, že sme vykúpení. Ďakujeme ti Ježišu za tvoje priateľstvo!

Ďalším momentom evanjelia, na ktorý chcem upozorniť, sú slová Pána Ježiša o prinášaní ovocia: „ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo“ (Jn 15, 16). Tu sa objavuje dynamizmus existencie kresťana, apoštola: „ustanovil som vás, aby ste išli...“

My musíme byť oduševňovaní svätým nepokojom: nepokojom priniesť všetkým dar viery, Kristovho priateľstva. Pravda, láska, Božie priateľstvo nám boli dané, aby prišli aj k ostatným.

Dostali sme vieru, aby sme ju darovali ostatným – sme kňazmi, aby sme slúžili ostatným. A musíme prinášať ovocie, ktoré pretrvá.

Čo však zostane? Peniaze nie. Rovnako ani budovy, ani knihy. Po istom čase sa všetky tieto veci stratia. Jediná vec, ktorá zostane večne, je ľudská duša, človek stvorený Bohom pre večnosť.

Ovocie, ktoré zostáva je preto to, čo sme zasiali do ľudských duší – teda láska a poznanie. Gesto, schopné sa dotknúť srdca, slovo, ktoré otvára dušu Pánovej radosti.

Teda poďme a modlime sa k Pánovi, aby nám pomohol priniesť ovocie, ktoré zostane. Iba tak sa zem zmení z údolia sĺz na Božiu záhradu.

Vráťme sa nakoniec ešte raz k listu Efezanom. List hovorí – slovami 68. žalmu – že Kristus, keď vystúpil na nebesia, „ľuďom dal dary“ (Ef 4, 8). Víťaz rozdáva dary. A týmito darmi sú apoštoli, proroci, evanjelisti, pastieri a učitelia.

Naša služba je Kristovým darom ľuďom, pre budovanie jeho tela – nového sveta. Takto žime našu službu, ako Kristov dar ľuďom! No v tejto chvíli sa predovšetkým naliehavo modlime k Pánovi, aby po veľkom dare Jána Pavla II., nám daroval nového pastiera podľa svojho srdca. Pastiera, ktorý nás povedie k poznaniu Krista, jeho láske a pravej radosti.