Slovensko má byť vďačné za lásku Jána Pavla II. k nemu

Rím: Slovenská delegácia, vedená prezidentom republiky Ivanom Gašparovičom, ktorá sa zúčastnila pohrebu Jána Pavla II., vo štvrtok 7. apríla navštívila Pápežský slovenský ústav, kde mal svätú omšu kardinál Jozef Tomko. Vo svojej homílii uviedol:

V sobotu 2. apríla celým svetom bleskove preletela správa, že večer o 21. hodine 37. minúte zomrel Ján Pavol II. Na preplnenom námestí nespočetný zástup práve dokončil modlitby spevom starého mariánskeho hymnu „Salve Regina“ – „Raduj sa, nebies Kráľovná“.

Talianska televízia dala túto správu iba dve-tri minúty po smrti. Asi o pätnásť minút nato som už bol pri lôžku pápeža, ktorý ešte ležal s rukami voľne položenými vedľa tela a s tvárou, ktorá vyžarovala pokoj, ba po smrti bola ešte belšia ako za života.

Neveľa osôb, ktoré boli pri zomieraní, už opúšťali so slzami v očiach spálňu, aby uvolnili miesto pre prípravu tela na prenesenie najprv do súkromnej kaplnky a potom do veľkej Klementovej sály.

Dovolili mi nakrátko ostať v modlitbe a myšlienkach pred velikánom našich dejín, ktorý tu ležal ako každý iný človek, s vyrovnaným výrazom na tvári. Dookola panovalo posvätné ticho a slávnostná atmosféra veľkých momentov.

Mojou mysľou prebehlo ako v rýchlom filme niekoľko osobných aj nadosobných myšlienok. Prirodzený náraz smútku, ktorý som zažil len deň pred smrťou, keď som mohol vidieť trpiaceho Sv. Otca počas jeho krátkeho spánku, sa už očakávaním predvídaného konca trochu stlmil.

Vnímal som historickú veľkosť človeka i chvíľ, ktoré sme prežívali. Cítil som sa ako pri smrti vlastného otca. Pritom však sa ma zmocnil pokoj, ktorý vyžaroval z tej mŕtvej tváre. Moja modlitba sa skončila tak, že som s veľkou úctou pobozkal ruku.

Ešte som akoby pocítil jeho ruky, keď mi 15. septembra 1979 ich vložením udelil biskupské svätenie. Tak sa vytvoril medzi nami osobný vzťah, ktorý prevyšuje ľudské, aj príbuzenské vzťahy. Tým bozkom na jeho sinavú ruku som chcel zároveň vyjadriť všetku vďaku, ktorú mu celé Slovensko ako aj Slováci v zahraničí dlhujú za jeho mimoriadnu lásku k nám.

Keď som v týchto dňoch pozoroval neprehľadné zástupy, ktoré sa pod mojimi oknami vo dne i v noci trpezlivo pohybovali, aby v bazilike sv. Petra vzdali úctu a prejavili lásku k mŕtvemu pápežovi, uvedomil som si, že Ján Pavol II. bol naozaj akoby otcom nielen mládeže, ktorá ho nesmierne miluje, nielen miliardy a sto miliónov katolíkov, ale aj mnohých iných kresťanov, ba aj židov, mohamedánov, hinduistov, síkov, ľudí z rôznych rás, národov, mladých i starých, najmä chudobných a trpiacich, ale i bohatých, mocných tohto sveta i jednoduchých ľudí.

Prejavy úcty, obdivu, chvály a preto aj úprimného smútku pršia zo všetkých strán. Televízie celého sveta sú na každom kroku a mnohé venujú dlhé hodiny mŕtvemu velikánovi. Vonkajšie pohľady z čisto civilného a nenáboženského postoja sa prehlbujú a znovu si kladú otázku, ako mohol chorý starec a teraz už dokonca mŕtvy pápež natoľko získať srdcia mládeže celého sveta, ako mohol práve svojím utrpením odkryť celému ľudstvu nový pohľad na tajomstvo bolesti, ako mohol bez hlasu osloviť zástupy viac ako predošlou výrečnosťou.

O Jánovi Pavlovi II. vyšli už mnohé knihy ba aj filmy, ktoré sa snažia aspoň čiastočne zachytiť hlavné črty jeho gigantickej a mnohorakej osobnosti. My sa musíme pochopiteľne sústrediť na jeho vzťah k Slovensku, ale zároveň si uvedomiť, čo sme mu podlžní a čo nám zanecháva ako posolstvo a dedičstvo, ktoré nám treba vážne a do hĺbky zachytiť, analyzovať a uplatniť.

Za čo teda má Slovensko ďakovať Jánovi Pánovi II.?
Jednoducho za túto lásku k malému Slovensku. On sa ňou netajil. Pri tretej návšteve už na letisku v Bratislave jeho prvé slová boli: „Ďakujem Pánovi, že mi doprial už po tretí raz vstúpiť na milovanú slovenskú zem. Prichádzam ako pútnik evanjelia, prinášajúc všetkým pozdrav pokoja a nádeje.“

Tú zem po prvý raz pobozkal 22. apríla 1990 na mokrom trávniku vajnorského letiska, keď vystúpil z vrtuľníka, potom znovu už ako zem Slovenskej republiky roku 1995. S tou istou láskou, s akou sa pozeral na Slovensko z tatranských štítov; s akou sledoval ako krakovský arcibiskup náboženský útlak a vysviacal našich tajne študujúcich kňazov.

S láskou, ktorú nám za neslobody prejavil, keď navštívil najprv ako kardinál spolu s veľkým poľským prímasom Wyszyńským a neskôr ako pápež Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme; s akou už roku 1979 chcel osobne vysvätiť za biskupa Slováka; s akou menoval, len čo to mohol slobodne urobiť, sídelných i svätiacich biskupov ba aj druhého slovenského kardinála.

Nezabúdame ani na jeho druhú návštevu, na zasvätenie Slovenska Sedembolestnej Patrónke v Šaštíne, na stretnutie s mládežou v Nitre, na svätorečenie košických mučeníkov, na gréckokatolícke vešpery v Prešove, na mariánsku horu v Levoči, ktorú plne obsadili pútnici a potom na krátky odpočinok v Tatrách. A nezabúdame ani na blahorečenie biskupa Pavla Gojdiča a Otca Dominika Trčku v Ríme.

Ale vráťme sa ešte k poslednej ceste, v septembri 2003, ktorou Ján Pavol II. chcel doplniť návštevu v diecézach, ktoré predtým nenavštívil, a to trnavskú katedrálu, kde si v podvečer prvého dňa, 11. septembra, uctil ako „najvzácnejší hosť v histórii Trnavy“ obraz Matky Božej, potom v piatok Banskú Bystricu, v sobotu Rožňavu a v nedeľu na sviatok Povýšenia sv. Kríža Bratislavu, kde vyhlásil za blahoslavených prvú slovenskú ženu sestru Zdenku Cecíliu Schelingovú a biskupa Vasiľa Hopka.

Tieto a mnohé iné prejavy vzácnej pozornosti Sv. Otca svedčia o jeho láske k Slovensku, o láske, ktorá sa prejavila nielen slovami, ale aj obetavým mlčaním, prípadne aj bolestným úsmevom a dobrotivým pohľadom na jasajúce zástupy.

Takého sme ho videli najmä keď v Petržalke sedel pod výrazným krížom, ktorý sa týčil za oltárom. Jeho návšteva bola ako Boží úsmev, ako lúč svetla cez chmáry dosť nepokojných časov.

Aký je teda odkaz Jána Pavla II. a aká by mala byť naša odpoveď?
Po prílete na poslednú návštevu Slovenska sa hneď na letisku ukázal ako otec, ktorý rozumie človeku žijúcemu na Slovensku. Potvrdil, že pozná a vie, čo práve najviac potrebujeme. Nie náhodou nám zaželal, aby nám všetkým Boh dal dar pokoja, prosperity a úprimnej jednoty v bratskom duchu a vo vzájomnom porozumení.

Bolo to želanie, ktoré mohlo vliať nádej a odvahu v ťažkostiach. Kto však vtedy dokázal pochopiť jeho hlboký zmysel pre náš každodenný život? Jednota a vzájomné porozumenie vylučujú nevraživosť, osočovanie a nenávisť.

Ján Pavol II. to nie len vedel, ale to predovšetkým žil. Dokázal to aj počas svojej návštevy na Slovensku, že je otvorený pre dialóg a hľadanie spoločného dobra s každým.

Pojem slobody, ktorý často vyzdvihoval, nemožno pochopiť bez výziev k zodpovednosti. Dnes je nevyhnutné učiť sa slobode. Zodpovedná sloboda, ktorú nám natoľko kládol na srdce najmä v Banskej Bystrici, nie je svojvôľa ani sebecké uplatnenie vlastných hospodárskych, politických, sociálnych a osobných záujmov na úkor alebo dokonca s potlačením iných.

Preto počas svojej návštevy Slovenska hovoril o potrebe vytvárať nové pracovné príležitosti pre mladých, o vysokej nezamestnanosti a o rizikách spojených s únikom inteligencie do zahraničia.

V bratislavskej Petržalke Svätý Otec vyzdvihol na oltár dvoch svedkov neochvejnej viery a vernosti Evanjeliu. Potvrdil tak, že dejiny tejto zeme sa vo veľkej miere javia ako dejiny vernosti Kristovi a jeho Cirkvi.

Ide o priame pokračovanie cyrilometodskej tradície a jej prínosu v našich dejinách. A to práve v čase, keď sa znova začínajú objavovať hlasy, ktoré by chceli zatlačiť vieru do sakristie a vylúčiť ju z každého spoločenského diania, ba dokonca vymazať ju z našej histórie.

Vylúčiť Krista z našich dejín by však znamenalo poprieť naše dejiny. Lenže dejiny tvoríme aj my. Podľa toho, ako žijeme, ako myslíme a ako konáme, určujeme beh dejín. Sme za ne teda zodpovední.

A práve preto nám Svätý Otec pri poslednej návšteve pripomenul, aby sme v našich životoch dali priestor Bohu. Iba v tomto vnútorne živom dialógu, ktorým je osobná modlitba, môžeme pochopiť, kto je človek, kým je ľudstvo, kto som ja, skade pochádzam, kam smerujem a aké je moje miesto v dejinách.

Z tohto pohľadu bude pre nás každý človek mimoriadne dôležitý. Naša spoločnosť nemôže byť postavená iba na kritériách výkonu a prospechu, nemôže zanedbávať tých slabších.

Práve utrpenie a jeho hrdinské prežívanie v osobe Jána Pavla II. je živým svedectvom toho, že v Božich očiach má každý človek nekonečnú hodnotu. Aj starý, chorý a nevládny je pre spoločnosť hodnotou, s ktorou treba počítať.

To však môžeme pochopiť iba s pohľadom viery. Iba z perspektívy večného života môžeme prijať, že utrpenie, ktoré sme síce nehľadali, ale ono prišlo, môže mať spásonosnú hodnotu. K tomu je však potrebné spoznávať evanjelium a snažiť sa o jeho prežívanie.

A práve preto nám v Petržalke zanechal Petrov nástupca tento silný odkaz: nikdy sa nehanbi za evanjelium! Kiež by tieto jeho slová nezostali iba v archívoch a knihách, ktoré nám budú jeho návštevu a osobu pripomínať.

Ak chceme pochopiť, čo Ján Pavol II. pre svet znamenal a odkiaľ čerpal nádej a odvahu meniť svet a životy toľkých ľudí, nevystačíme iba s bežnými kritériami hodnotenia.

Osobnosť pápeža, ktorého už teraz médiá označujú za Jána Pavla Veľkého, by bez jeho osobného vzťahu k Bohu zostala iba nezodpovedaným otáznikom. Ale my vieme, že všetko jeho konanie pramenilo z hĺbokej osobnej modlitby a oddanosti Bohu.

On bol skutočným mystikom, čo však neznamená byť odtrhnutým od starostí a radostí každodenného života. Dôkazom toho sú svedectvá ľudí, ktorí po stretnutiach a rozhovoroch s ním hovorili o tajomnej sile, ktorá z neho vychádzala. Tá práve pramenila z Božej milosti, ktorou bol naplnený.

Dnes vidíme zástupy ľudí, ktorí neváhajú mnoho hodín stáť trpezlivo v rade, vo dne, v noci, len aby ho ešte na okamih zazreli a mohli mu niečo osobné zveriť. Bol to pápež Ján Pavol II., ktorý precestoval takmer celý svet.

Dnes celý svet prichádza za ním. Som veľmi rád, že medzi toľkými predstaviteľmi štátov sveta je na najvyššej úrovni zastúpené aj Slovensko. Tu v Ríme je mnoho pútnikov zo Slovenska, ale aj tí, ktorí sa nemohli prísť osobne rozlúčiť, sú spojení v modlitbe.

Viem o tom prostredníctvom televíznych staníc i nebývalého záujmu novinárov. Niečo také Slovensko ba ani svet ešte vo svojich dejinách nezažili.

Jedným zo symbolických aktov po pápežovej smrti je aj rozlomenie jeho pečate. Jeho pozemská púť sa skončila. Avšak jeho pečať duchovného posolstva a osobného príkladu zostane v nás všetkých hlboko vtlačená. Je to však zároveň výzva nezostať iba svedkami, ale byť pripravení a odhodlaní byť i jeho nasledovníkmi.

Možno až v týchto dňoch začíname chápať kým bol Ján Pavol II. a aké bolo jeho miesto v dejinách ľudstva. A tak budeme spoločne ďakovať, modliť sa a vyprosovať si to, čo nám tak veľmi kládol na srdce: „Nikdy sa nehanbite za evanjelium.“