Príhovor Jána Pavla II. na generálnej audiencii v stredu 26. januára 2005
Vatikán:Na stredajšej generálnej audiencii bolo prítomných vyše 6 tisíc pútnikov
z 10 krajín. Témou katechézy bol 114. žalm, Vzdávanie vďaky.
V žalme, ktorý
sme si práve vypočuli, zdôrazňuje veľkú hodnotu modlitby. Hlas žalmistu tu vyjadruje
úctivú lásku k Pánovi, potom, čo vypočul jeho naliehavú prosbu: „Milujem Pána, lebo
vypočul môj prosebný hlas, lebo svoj sluch naklo-nil ku mne, kedykoľvek som ho vzýval.“
(vv. 1-2).
Hneď po tomto vyznaní lásky je tu však aj živý opis smrteľnej úzkosti,
ktorá zovrela modliaceho sa: „Omotali ma povrazy smrti a zmocnili sa ma úzkosti podsvetia.“
(por. vv. 3-6)
Dráma je tu znázornená zvyčajnými symbolmi žalmov. Povrazy,
ktoré spútavajú život patria smrti, slučky, ktoré mu hrozia, sú dychom podsvetia,
ktoré chce nenásytne zlákať k sebe žijúcich. (por. Prís 30,15-16).
Vidíme tu
obraz koristi, ktorá padla do pasce neúprosného poľovníka. Smrť je ako povraz, ktorý
zviera (por. Ž 114,3). Nebezpečenstvo smrti stojí modliacemu sa priamo za chrbtom
a s tým je spojená aj veľká psychická bolesť: „a zmocnili sa ma úzkosti podsvetia.“
(v. 3)
No z tejto tragickej priepasti sa dvíha výkrik k Bohu, k jedinému, ktorý
môže natiahnuť ruku a vytrhnúť modliaceho sa z tejto neriešiteľnej úzkosti: „Pane,
zachráň môj život!“ (v. 4)
Je to krátka, ale intenzívna modlitba človeka, ktorý
sa nachádza v zúfalej situácii a chytá sa jedinej možnosti záchrany. Takisto aj v
evanjeliu učeníci kričali v búrke na Pána, tak ho prosil aj Peter, keď kráčajúc po
mori sa začal topiť.
Potom, čo v našom žalme je modliaci sa človek zachránený,
vyhlasuje, že Pán je „dobrý a spravodlivý“ (Ž 114,5). Toto posledné adjektívum v hebrejskom
origináli poukazuje na nežnosť matky a pripomína jej srdce.
Skutočná dôvera
neustále cíti prítomnosť Boha ako Boha lásky, aj keď niekedy je ťažké vycítiť, aký
bude konkrétny prejav jeho konania. Akokoľvek ostáva isté, že „Pán chráni ponížených.“
(v. 6)
Teda aj v biede a v odovzdaní sa do jeho rúk môžeme vždy rátať s ním,
ako s otcom sirôt a ochrancom vdov.“ (Ž 67,6).
Teraz začína dialóg žalmistu
so svojou dušou, ktorý pokračuje v nasledujúcom 115. žalme. Môžeme ich považovať za
jeden celok. Urobila to hebrejská tradícia, označiac podľa hebrejského číslovania
pôvod jediného žalmu 116. Žalmista pozýva svoju dušu, aby po smrteľnej úzkosti opäť
našla svoj pokoj. (por. Ž 114,7).
Pán, ktorého človek vzýval s vierou, mu podal
ruku, rozviazal putá, ktoré ho zvierali a osušil slzy jeho očí a zastavil jeho pád
do priepasti pekla. (por. v. 8)
Zvrat je už jasný a spev končí scénou svetla:
Modliaci sa vracia do „krajiny živých“, teda na cesty sveta, aby kráčal v „Pánovej
prítomnosti.“ Pridáva sa k spoločnej modlitbe v chráme, ktorá je predobrazom spoločenstva
s Bohom, očakávaným na konci pozemského života. (por. v. 9)
V závere tu zopakujeme
najdôležitejšie časti žalmu a necháme sa viesť veľkým kresťanským autorom 3. storočia,
Origenesom, ktorého grécky komentár k 114. žalmu preložil do latinčiny svätý Hieronym.
Čítajúc,
že Pán, „naklonil ku mne svoj sluch“ poznamenáva: „Sme malí a nízki nemôžeme ani rásť,
ani sa dvihnúť do výšky, preto Pán sa musí nakloniť k nám, aby nás počul.
Koniec
koncov, my sme ľudia, a nemôžeme sa stať bohmi, ale Boh sa stal človekom a znížil
sa k nám, ako je aj napísané: „Znížil nebesia a zostúpil.“ (Ž 17,10).
A vskutku,
ako ďalej pokračuje žalm, „Pán chráni maličkých.“ (Ž 114,6): Ak si niekto myslí, že
je veľký, povyšuje sa a je pyšný, toho Pán nechráni a nemá s ním milosrdenstvo, ale
ak je niekto ponížený, Pán je voči nemu milosrdný a chráni ho. A vskutku aj hovorí:
Tu som i moji maličkí, ktorých mi Pán dal.“ (Iz 8,18) a dodáva: Ponížil som sa, a
on ma zachránil.“
Takto ten, ktorý je malý a biedny, môže získať pokoj, ako
hovorí žalm i Origenes:
„Keď sa hovorí, vráť sa do svojho pokoja, toto je znamenie,
že ten človek žil v pokoji, no stratil ho... Boh nás stvoril dobrých a dal nám možnosť
slobodne sa rozhodovať, všetkých nás umiestnil do raja spolu s Adamom.
No z
nášho slobodného rozhodnutia sem spadli z tejto blaženosti a skončili sme v tomto
slzavom údolí. Preto spravodlivý povzbudzuje svoju dušu, aby sa vrátila, z miesta
svojho pádu...
„Vráť sa duša moja do svojho pokoja, lebo Pán ťa odmenil“ Ak
sa vrátiš do raja, to bude nie preto, že si ho hodná, ale pre Božie milosrdenstvo.
Ak si odišla z raja, bola to tvoja vina, ak sa tam vrátiš, bude to dielo Pánovho milosrdenstva.
Aj
my povedzme svojej duši: „Vráť sa do svojho pokoja“. Náš pokoj je Kristus, náš Boh.“
(Origene-Gerolamo, 74 Omelie sul libro dei Salmi, Milano 1993, pp. 409.412-413).