Príhovor Jána Pavla II. na generálnej audiencii v stredu 12. januára 2005
Vatikán:Na stredajšej generálnej audiencii bolo prítomných vyše 3 tisíc pútnikov
z 5 krajín. Témou katechézy bol Boží súd.
Hymnus, ktorý práve zaznel, ako keby
prichádzal z neba. Totiž Apokalypsa, kniha Zjavenia svätého Jána, ktorá nám ho ponúka,
ho má vo svojej prvej časti, kde ho spievajú 24 starci, ktorí sedia na svojich trónoch
pred Božou tvárou“ (11,16) a potom v druhej strofe ako „mohutný hlas znejúci z neba.“
(12, 10)
Takto sme zatiahnutí do veľkolepej scény Božieho dvora, kde Boh a
Baránok, teda Kristus, obkolesení „dvornou radou“ súdia ľudské dejiny ich dobré i
zlé stránky a ukazujú tak posledný cieľ spásy a slávy.
Spevy, ktoré sprevádzajú
Apokalypsu majú práve za úlohu zdôrazniť Božiu vládu, ktorá stojí nad často nepokojnými
ľudskými dejinami.
Významná je tu prvá časť hymnu vložená do úst 24 starcom.
Zdá sa tak, že predstavujú ľud, ktorý si Boh vyvolil v dvoch historických etapách:
dvanásť kmeňov Izraela a dvanásť apoštolov Cirkvi.
Teraz, všemohúci a večný
Boh „sa ujal svojej veľkej moci a začal kraľovať.“ (11,17). Tento jeho vstup do dejín
má za cieľ nielen zastaviť násilné činy vzbúrencov, (por. Ž 2,1.5) ale najmä vyzdvihnúť
a odmeniť spravodlivých.
Títo sú charakterizovaní sériou vyjadrení typických
pre duchovnú tvár kresťana. Sú „služobníci“, ktorí s vernosťou prijali Boží zákon,
sú to proroci, čo dostali zjavené slovo, ktoré vysvetľuje a súdi dejiny, sú to svätí,
zasvätení Bohu a hodní jeho mena, teda, vždy pripravení klaňať sa mu a plniť jeho
vôľu.
Medzi nimi vidíme malých i veľkých, čo je obľúbený výraz autora Knihy
Zjavenia na označenie Božieho ľudu v jeho jednote i rozmanitosti. (por. 13,16; 19,5.18;
20,12)
Prejdime teraz k druhej časti nášho chválospevu. Po dramatickej scéne
ťarchavej „ženy odetej slnkom“ a strašného červeného draka (por. 12,1-9), tajomný
hlas zaspieva hymnus vďakyvzdania a radosti.
Táto radosť pramení zo skutočnosti,
že bol porazený satan, dávny protivník, ktorý vystupoval na nebeskom dvore ako „žalobca
našich bratov“ (12,10), ako ho vidíme aj v knihe Jób. Bol už zvrhnutý a stratil svoju
moc. Vie, že mu zostáva už málo času“ (12,12), lebo dejiny sa blížia k radikálnemu
zvratu oslobodenia od zla a preto reaguje s „veľkým hnevom“.
Na druhej strane
vstáva zmŕtvychvstalý Kristus, ktorého krv je základom spásy. (por. 12, 11) On dostal
do Boha Otca kráľovskú moc nad celým vesmírom. V ňom sa napĺňa spása, moc a kráľovstvo
nášho Boha.
Na jeho víťazstve majú podiel kresťanskí mučeníci, ktorí si zvolili
cestu kríža a nepoddali sa zlu a jeho nástrahám, ale darovali sa Bohu a v spojení
s Kristom v smrti, cez svedectvo obety a odvahy, tak dosiahli schopnosť čeliť aj smrti.
Zdá
sa, ako keby sme počuli ozvenu Kristových slov: „Kto miluje svoj život, stratí ho,
a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“ (Jn 12,
25).
Slová Knihy Zjavenia svätého Jána o tých, čo premohli satana a zlo „skrze
Baránkovu krv“ znejú aj v nádhernej modlitbe Simeona, Katholikosa zo Seleucie Ctestifontu
v Perzii.
Pred svojou mučeníckou smrťou spolu s mnohými ďalšími spoločníkmi
17. apríla 341 počas prenasledovania kráľom Saporom II., sa na Krista obrátil touto
prosbou:
Pane, daj mi túto korunu. Ty vieš, ako po nej túžim, lebo som ťa miloval
z celej svojej duše a počas celého môjho života. Budem šťastný, keď ťa uvidím a ty
mi dopraješ odpočinok. Chcem hrdinsky vytrvať vo svojom povolaní, statočne splniť
svoju úlohu, ktorú som dostal a byť príkladom pre celý tvoj ľud Východu...
Získam
život, ktorý nepozná trápenie, ani úzkosť, ani starosti, ani prenasledovateľa ani
prenasledovaného, nijakého tyrana, ani obeť. Viac už nebudem vidieť hrozby kráľa,
ani teror jeho miestodržiteľov. Nikto ma nebude vláčiť po súdoch ani sa mi nebude
vyhrážať a strašiť ma. Rany mojich nôh sa uzdravia v tebe, ty, ktorý si cesta všetkých
pútnikov. Únava môjho tela nájde odpočinok v tebe Kriste, ty balzam nášho pomazania.
V
tebe Kriste, ty kalich našej spásy, zmizne smútok môjho srdca a v tebe Kriste, naša
potecha, sa osušia slzy mojich očí.“ (A. Hamman, Preghiere dei primi cristiani, Milano
1955, pp. 80-81).