Predstavenie knihy Holokaust na Slovensku a Katolícka cirkev

Vatikán:V pondelok 13. decembra popoludní sa vo Vatikáne v nemeckom pápežskom kolégiu Teutonicum konala prezentácia knihy Mons. prof. Waltera Brandmüllera, „Holokaust na Slovensku a Katolícka cirkev“.

Moderoval ju páter Sergio Pagano, prefekt tajného Vatikánskeho archívu.

Knihu za prítomnosti pozvaných hostí z radov diplomatov Európskej únie pri Svätej stolici ako aj prelátov zo štátneho sekretariátu i novinárov akreditovaných pri Svätej stolici predstavili profesorka Anna Foá z rímskej univerzity La Sapienza a profesorka Viedenskej univerzity, Emília Hrabovcová.

Kniha pôvodne vyšla v nemčine a tohto roku ju v taliančine vydalo vatikánske vydavateľstvo Libreria Editrice Vaticana. Slovenský preklad sa pripravuje.

Profesorka Hrabovcová vo svojom hodnotení konštatovala, že otázka postoja Katolíckej cirkvi k prenasledovaniu židov na Slovensku doteraz nebola vyčerpávajúcim spôsobom spracovaná.

Najmä zahraničné práce si ju všímali iba povrchne, alebo ju nezriedka zneužívali na útoky nielen proti pápežovi či jednotlivým katolíckym osobnostiam, ale proti Katolíckej cirkvi ako takej, a obviňovali ju z morálneho zlyhania.

Na rozdiel od tohto prístupu je kniha profesora Brandmüllera vážnym pokusom zhodnotiť postoj Katolíckej cirkvi na Slovensku a Svätej stolice ku prenasledovaniu židov na základe seriózneho štúdia prameňov, predovšetkým publikovaných vo vatikánskej zbierke aktov a dokumentov k druhej svetovej vojne, ale i dosiaľ nepublikovaných dokumentov z archívu Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti.

Profesor Brandmüller pripustil, že v slovenskej spoločnosti, podobne ako inde v strednej a východnej Európe, existovali výhrady voči židom, neboli však motivované náboženským antijudaizmom a už vôbec nie rasistickým antisemitizmom, ale sociálne a národne.

Otvorené prenasledovanie židovského obyvateľstva a ich deportácie, za ktorými stál nemecký nátlak i radikalizmus malej, Berlínom podporovanej skupiny, pokúšajúcej sa o zavádzanie národnosocialistických vzorov, vyvolali v slovenskom obyvateľstve veľký odpor.

Svätá stolica, ktorá v priebehu vojny vyvinula neobyčajnú diplomatickú, ale i charitatívnu akciu, ako i Katolícka cirkev na Slovensku, ktorá od počiatku jednoznačne verejne odmietla akýkoľvek rasizmus ako nezlučiteľný s prirodzeným právom a Božími zákonmi, urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby postihnuté obyvateľstvo zachránili.

Za mimoriadne prínosnú označila prof. Hrabovcová nakoniec bohatú dokumentárnu prílohu knižky, ktorá okrem iného po prvýkrát uverejňuje v origináli i v talianskom preklade všetky kľúčové prejavy slovenských biskupov a doteraz neznáme hodnotenia pápežských diplomatov.

Štúdia prof. Waltera Brandmüllera je pozoruhodná najmä preto, že autor nemá nijaký osobitný vzťah ani k prvej Slovenskej republike ako politickému subjektu, na ktorého území a v rámci ktorého právneho systému sa odohrával predmet jeho štúdie, ani k časti slovenských občanov, ktorá ním bola tragicky postihnutá.

Táto subjektívna pozícia spolu s už vyše polstoročným časovým odstupom citeľne uľahčili autorovi prístup k delikátnej téme. Jeho ďalšou priam závideniahodnou výhodou bolo aj to, že zo svojej funkcie predsedu Pápežského výboru historických vied mal prístup aj k doposiaľ ešte neotvorenej časti novších fondov Tajného vatikánskeho archívu.

V prvej časti svojej štúdie (s. 13 – 24) autor predkladá čitateľovi veľmi stručný, ale solídne fundovaný pohľad na všeobecnú spoločensko-politickú situáciu na Slovensku až po prvé zákony a nariadenia, ktoré obmedzovali občianske slobody Židov.

V druhej časti (s. 25 – 54) skúma postoje predstaviteľov Katolíckej cirkvi na Slovensku voči týmto opatreniam, aby potom v tretej, najobsažnejšej časti (s. 55 – 113) poukázal na systematické sledovanie protižidovských opatrení na Slovensku zo strany Svätej stolice, ktorá sa všetkými možnými spôsobmi usilovala ovplyvniť slovenskú vládu aj prezidenta Tisu, aby zastavili, alebo aspoň podstatne zmiernili tieto opatrenia, odporujúce prirodzenému zákonu, kresťanským mravom, aj ústave Slovenskej republiky.

Potom dôkladne analyzuje postoje Štátneho sekretariátu pápeža Pia XII. voči Jozefovi Tisovi, hlavne po tom, čo bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, a to najmä v súvislosti s riešením židovskej otázky.

V tejto časti autor prináša mnohé v bežnej literatúre celkom neznáme fakty, ktoré mal možnosť zistiť v doposiaľ neprístupných fondoch Tajného vatikánskeho archívu. Tieto nové poznatky dovoľujú oveľa hlbší pohľad a presnejšiu rekonštrukciu toho, čo a ako sa to naozaj udialo.

Tak sa napríklad dozvedáme, že v chúlostivej otázke či dať, alebo nedať Tisovi ako kňazovi súhlas na prijatie najvyšších štátnych funkcií postavil už aj pápeža Pia XI. do nerozhodnej pozície.

Keď mu nitriansky biskup Karol Kmeťko podľa vtedy platného kanonického práva oznámil, že Dr. Jozef Tiso bol vymenovaný za predsedu autonómnej vlády Slovenskej krajiny a požiadal o dovolenie, alebo zákaz zo strany pápeža, Pius XI. prikázal svojmu štátnemu sekretárovi, ktorým bol kardinál Eugenio Pacelli (1876 – 1958), aby odpovedal, že sa to môže iba vziať na vedomie akofait accompli. (s. 58).

To nám dáva ľahšie pochopiť, prečo Pacelli, keď sa stal pápežom Piom XII., podobne sa necítil dať jasný súhlas, ale ani zakázať, aby Tiso prijal zvolenie za prezidenta republiky. Išlo totiž o problém, pre ktorý nebolo možné nájsť precedens v dejinách Cirkvi.

Prof. Brandmüller vyhodnocuje Burziove správy a porovnáva ich obsah s inými vatikánskymi dokumentmi, aby ich náležite doplnil, alebo upravil. Tým poskytuje veľmi presnú rekonštrukciu postupného vývoja vládnych a zákonných opatrení, ktorými boli obmedzované hospodárske i občianske práva Židov na Slovensku, ako aj potom v niektorých mesiacoch roka 1942 prevádzané brutálne vyvážanie najväčšej časti židovského obyvateľstva do Nemeckom obsadených území Poľska.

Na rozdiel od väčšiny autorov, ktorí sa doposiaľ zaoberali touto témou, tu nachádzame nielen objektívne zachytené všetko, čo sa na Slovensku udialo v rámci „riešenia židovskej otázky“, ale aj svedomité záznamy o tom, ako sa cirkevná hierarchia, svetský i rehoľný klérus, aj väčšia časť členov vlády Slovenskej republiky, podporovaných prezidentom Tisom, ako aj nespočetní katolícki laici usilovali zabrániť nespravodlivým opatreniam, alebo aspoň zmierniť ich dopad na čo možno najväčšiu časť postihnutých osôb.

Takisto tu nachádzame doposiaľ najúplnejší prehľad toho, čo systematicky a naliehavo s tými istými zámermi podnikala Svätá stolica, či už prostredníctvom svojho diplomatického zástupcu v Bratislave, často aj bezprostredne u vyslanca Karola Sidora, ktorého Štátny sekretariát aj v mene pápeža Pia XII. opätovne požiadal, aby bezodkladne odišiel do Bratislavy a tam predložil vláde i prezidentovi jeho žiaľ nad páchanými násilnosťami a jeho dôrazné naliehania, aby sa v neprávostiach nepokračovalo, s realistickou doložkou, že ak je to nemožné, aby sa aspoň prejavila snaha priblížiť spôsob a mieru tých opatrení k tomu, čo vyžaduje kresťanské svedomie.

Na záver autor konštatuje, že Svätá stolica naozaj urobila všetko, čo bolo v jej možnostiach, aby zachránila slovenských Židov od hroziacej katastrofy, aj keď sa jej to iba čiastočne podarilo dosiahnutím zastavenia ich vysídľovania už v roku 1942 a potom prekazením už takmer znovu započatého vysídľovania na jar 1943, čím však podstatne prispela k záchrane približne jednej tretiny Židov na Slovensku.

Tým, čo vyčítajú pápežovi, či nemohol v tejto veci vykonať viac a účinnejšie zakročovať, odpovedá otázkou:

Aké mocenské prostriedky stáli k dispozícii Svätej stolici a aké konkrétne možnosti konania mal vtedy pápež? A potom dôkladne analyzuje konkrétnu situáciu Svätej stolice v konkrétnych okolnostiach zúriacej svetovej vojny a konkrétnych postojov rozličných mocenských faktorov voči Svätej stolici a voči pápežovi.

Kto sa oboznámil s obsahom tejto štúdie, nemôže nesúhlasiť s uzáverom autora: „Je už načase, aby sa aj na opisovanie a posudzovanie oných hrozných udalostí aplikovali metodologické zásady vážnej historickej vedy. Kto ešte aj naďalej ináč postupuje, vystavuje sa podozreniu, že má záujem na niečom inom než na poznaní historickej pravdy.“