Dôležitejšie je pochopiť vlastné poslanie vo svete

Slovensko:Trnavská univerzita v pondelok 22. novembra udelila čestné doktoráty Honoris causa dvom slovenským kardinálom.

Slávnostné zasadnutie Vedeckej rady Trnavskej univerzity v Trnave spojené s udelením titulu „doctor honoris causa“ sa konalo v katedrálnom chráme svätého Jána Krstiteľa v Trnave o pol druhej popoludní.

Kardinálovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi univerzita udelila čestný doktorát za jeho významný prínos k prehĺbeniu filozofickej a historickej reflexie bytia, s osobitným zreteľom na slovenské dejiny.

Vo svojom príhovore kardinál Korec povedal:

Kto je človek?

Máme celé hory vedeckých a technických poznatkov, máme milióny informácií o svete, ale nevieme dobre, kto je človek, kto sme my.

Takmer sa strácame vo svete. Zabudli sme svoje meno. Nevieme, kto sme. Vieme omnoho viac o veciach než o sebe samých, viac o chode prúdových lietadiel a rakiet než o svojom mieste vo svete a o svojom poslaní.

Skúmame tajomstvá vesmíru, a pritom žijeme v nevedomosti nad tajomstvami svojej vlastnej mysle a svedomia.

A predsa, čo je dôležitejšie, než pochopiť svoje vlastné postavenie vo svete a svoje poslanie?

Keď hľadíme do hĺbok dejín človeka, čo všetko tam nachádzame!

Hodiny, dni, týždne, roky a stáročia, radosti i zúfalstva, drámy jednotlivcov i národov – to všetko sa zaznamenáva, leptá a vpisuje na kožu človeka...

Čím všetkým už človek bol, čo všetko poznal, vyjadril a utvoril! V dobrom i zlom, v šťastí i v nešťastí. A od samého začiatku už v jaskyni sa otváral i čomusi nad sebou.

Kto kedy popíše celé bohatstvo človeka, tajomstvá jeho vnútra, zákruty jeho dejín?

Žije na tejto zemi tisíce rokov. Udržoval sa na žive zápasom proti silám prírody i proti iným tvorom. Staval domy a mestá, chrámy i mohyly. Bránil sa proti požiarom i moru. Ale objavoval i svedomie a staval oltáre. Áno, aj oltáre. Človek bol nielen homo faber, remeselník. Bol aj homo religiosus, človek náboženský.

To náboženské ľudia tušili – tušili tajomstvo života i sveta. Aj sa ho usilovali prežívať. Ale ako rozlične a najmä ako neraz aj úboho...

Človek 2. storočia nášho letopočtu to vyjadril slovami: My úbohí, čo sme sa klaňali raz slnku, raz kameňu a drevu, potom zlatu, striebru a kovu, dielam ľudských rúk. V chápaní Boha a v náboženskej praxi ľudia, odkázaní sami na seba, často blúdili. A medzitým kmásali ľudí aj vášne, aj nepriateľstvá a tieklo aj mnoho krvi v bojoch.

Hľadíme na toto všetko z výšky dnešného života a pýtame sa: Kto je človek? Ináč vidí človeka chemik, ináč biológ, ináč psychológ. A celkom ináč filozof a človek veriaci. Fyzik bude ľahko pokladať človeka za stroj, chemik za laboratórium, biológ za jedného zo živočíchov.

Človek je však predovšetkým celok. Je hmota i duch. Je človek, je osoba. A je o ňom napísané, že je na Boží obraz a na Božiu podobu.

Človek je bytosť, ktorá myslí. Človekom a jeho mysľou sa objavila v hmotnom vesmíre neslýchaná novosť a sila. Schopnosť človeka myslieť nemá nijakú hranicu.

Myslenie je vo svete sila, u ktorej sa nedá predpokladať, že by mohla naraziť na hranicu, za ktorú sa už nedá ísť. Myseľ stále myslí. Človek a ľudia stále myslia. Každý vzrast myslenia je zárodkom nových pohľadov a ďalších podnetov pre nové myslenia. Myslením je človek roztvorený pre nekonečno.

Myslenie má povahu náboženskú – upiera sa k čomusi absolútnemu. Toto absolútne človek vždy hľadal, ctil, prežíval, ale aj tápal, mýlil sa a blúdil v prirodzených náboženstvách, kým mu nebola darovaná spoľahlivá a plná pravda o Bohu v kresťanstve.

To všetko platí v primeranej miere aj o našom človekovi, o našom Slovensku, o našich predkoch, a to tak v časoch predkresťanských ako po príchode kresťanstva. Predtým tušenie, hľadanie a neistoty, potom príchod pravdy a postupné formovanie života podľa nej.

Táto pravda sa našim predkom naplno roztvorila príchodom sv. Cyrila a Metoda, kresťanskými modlitbami, prekladom Svätého písma a kresťanskou bohoslužbou. Túto podstatnú zmenu v chápaní života vystihlo už krásne slovo „Proglasu“. Aj u nás sa začala vyslovovať pravda o človekovi a o tajomstve jeho života v Bohu cez Ježiša Krista.

Ako nám dávno sľubovali proroci,
Kristus prichádza zhromaždiť národy,
lebo je svetlom tohto sveta ...
Preto čujte, Slovieni, toto:
dar tento je naozaj od Boha daný
dar dušiam, nikdy nehynúci,
tým dušiam, ktoré ho prijmu.
Matúš s Markom, Lukášom a Jánom.

Ako asi pôsobilo na našich predkov slovo Evanjelia, aké prevratné zmeny vnášala Cirkev do myslí našich ľudí, ako sa menil ich pohľad na život, ako sa menili ich názory a mravy.

Tak ako iné národy, ani naši predkovia nemali predtým jasnú predstavu o svete, o jeho pôvode a cieli. Kresťanstvo bolo pre nich v tejto veci skutočným zjavením. „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“. To bolo jasné a iskrivé slovo oproti všetkým tušeniam a mýtom Grékov i negrékov.

Jediný osobný a živý Boh stvoril svet a v ňom človeka na svoj obraz a na svoju podobu. A všetko vo svete, rastliny i zvieratá dal k dispozícii človekovi. Človek sám neutvoril ani obilné zrnko, ani plod jablone – našiel ich na zemi pripravené.

Boh prestrel človekovi už pred jeho príchodom na tejto zemi bohatý stôl – zrno na chlieb i plody rastlín a stromov. Nevieme podrobne, ako naši predkovia prijímali tento výklad Písma a ako to vplývalo na rozvoj ich duševného života. Bola to však pre nich dostatočná pravda o svete a stala sa mohutným podnetom premýšľania pre ľudskú myseľ, stala sa pilierom kresťanskej vzdelanosti.

Až kresťanstvo vyslovovalo potom ďalšie závratné pravdy o človekovi a tie sa o nejaký čas rozvíjali ako filozofická a teologická antropológia na univerzitách európskych národov, časom aj u nás.

Naši predkovia museli priam žasnúť, keď si postupne uvedomovali dôstojnosť človeka, pravdu o posvätnosti každého dieťaťa, každej matky, každého starca. A pýtali sa zhrození, ako môžu Saracéni skupovať ľudí, najmä zajatcov a predávať ich za drahé peniaze na trhoch ako dobytok? Veď človek je obraz a podoba Božia. Tak učila Cirkev hodnotiť a ctiť človeka. Naši ľudia začali tvoriť veľké spoločenstvo viery národa i svetovej Cirkvi.

Neslýchaný kontrast medzi pohanmi a kresťanstvom sa ukázal našim predkom pri každom porovnávaní, k čomu ich nútil život. Napríklad pri stretnutí s Tatármi roku 1241. Akí drsní a suroví boli Tatári! Správali sa ako šelmy. Narodili sa na koni a na koni zomierali. Nemali úctu k žene a ženou pohŕdali.

Kresťanstvo vyzdvihlo ženu až na oltár ako svätú Felicitu a Perpetuu. Manželstvo bolo posvätné a uzatváralo sa v chrámoch. Ako ďaleko boli od tohto posvätného chápania života divokí Tatári...

Kresťanstvo robilo našich predkov ľuďmi. Hovorí to aj nám niečo dnes? Slovensko i Európa žili z kresťanstva po stáročia. Vieme, čo všetko pozitívne z toho vyrastalo. Keď sa národy od kresťanstva odvrátili v nacizme či komunizme, zaplavili svet zločinmi a krvou. Kresťanstvo nás robí ľuďmi.