Príhovor Jána Pavla II. na generálnej audiencii v stredu 29. septembra 2004
Vatikán:Na generálnej audiencii bolo prítomných vyše 15 tisíc pútnikov
z 25 krajín. Témou katechézy bol 44. žalm,Svadba kráľa.
„Ty si najkrajší
z ľudských synov.“ Tieto slová, nachádzajúce sa v úvode 44. žalmu, informujú čitateľa
o základnom charaktere tohto hymnu. Dvorný pisár, ktorý ich zložil, nám hneď odhaľuje,
že ide o báseň na počesť hebrejského vládcu. A dokonca, keď prejdeme všetkými veršami
skladby, uvedomíme si, že je to vlastne svadobná pieseň.
Odborníci sa usilovali
identifikovať historické súradnice žalmu na základe nejakého údaja – ako napríklad
spojenie kráľovnej s fenickým mestom Týrom (por. v. 13) – ale nedokázali určiť kráľovský
pár. Je ale významné, že na scéne je hebrejský kráľ, lebo to umožnilo židovskej tradícii
premeniť text na pieseň o kráľovi - Mesiášovi a kresťanská tradícia mohla tento žalm
čítať v zmysle kristologického chápania a vzhľadom na prítomnosť kráľovnej aj z mariologického
pohľadu.
Liturgia vešpier nám ponúka tento žalm ako modlitbu a rozdeľuje ho
na dve časti. My sme si teraz vypočuli prvú časť (por. vv. 2-10) ktorá po spomínanom
úvode autora textu (por. v. 2), prezentuje úchvatný portrét vládcu, ktorý sa chystá
sláviť svoju svadbu. Kvôli tomu judaizmus rozpoznal v 44. žalme svadobnú pieseň, ktorá
velebí krásu a intenzitu daru lásky medzi manželmi. Najmä manželka môže opakovať s Piesňou
piesní: „Môj milý je môj a ja som jeho,“ (2, 16) Ja som môjho milého a môj milý je
môj“(6, 3).
Profil kráľovského ženícha je naznačený slávnostným spôsobom s
použitím všetkých možností výpravnosti dvornej scény. Má na sebe vojenské znaky (Ž
44, 4-6), ku ktorým sú pridané prepychové, navoňané šaty, zatiaľ čo na pozadí sa zrkadlia
paláce obložené slonovinou a v ich veľkolepých sálach znie hudba (por. vv. 9-10).Uprostred
sa týči trón a spomína sa aj žezlo, ako znamenia moci a uvedenia do úradu kráľa (por.
vv. 7-8). V tomto bode by sme chceli zdôrazniť dva prvky. Predovšetkým krásu ženícha,
ako symbol vnútorného jasu a Božieho požehnania:
„Ty si najkrajší z ľudských
synov.“ (v. 3). Práve na základe tohto verša kresťanská tradícia zobrazovala Kristaako
dokonalého a úchvatného človeka. Vo svete, ktorý je často poznačený škaredými e nepeknými
vecami je tento obraz povzbudením opäť nájsť cestu krásy vo viere, v teológii i v
spoločenskom živote, aby sme tak nasledovali božskú krásu.
Krása však nie je
cieľom sama pre seba. Druhá poznámka, ktorej sa chceme venovať, sa týka práve stretnutia
krásy so spravodlivosťou. Vládca sa totiž vydáva naúspešný boj za pravdu a právo (v.5).
„Miluje spravodlivosť a nenávidí neprávosť“ (v. 8) a žezlo jeho kráľovstva ježezlo
spravodlivosti.“ (v. 7)Krása sa musí spojiť s dobrotou a svätosťou života, aby tak
mohla zažiariť vo svete jasná tvár dobrého, obdivuhodného a spravodlivého Boha.
V 7.
verši, podľa odborníkov, je oslovenie „Bože“ adresované kráľovi, lebo jeho posvätil
Pán a teda istým spôsobom patrí do božskej oblasti: „Tvoj trón trvá naveky“. Alebo
by tu mohlo ísť o prosbu k jedinému najvyššiemu kráľovi, Pánovi, ktorý sa skláňa
nad kráľom - Mesiášom. Je isté, že List Hebrejom aplikuje tento žalm na Krista a neváha
uznať jeho plné a nie iba symbolické božstvo, božstvo Syna, ktorý vstúpil do svojej
slávy (por. Hebr 1, 8-9).
Môžeme uzavrieť, v línii tohto kristologického čítania,
odkazom na cirkevných Otcov, ktorí prikladajú každému veršu aj ďalšie duchovné hodnoty.
Napríklad na vetu žalmu, ktorá hovorí, že „Boh požehnal naveky“ kráľa Mesiáša (por.
Ž 44, 3) svätý Ján Zlatoústy napísal túto kristologickú aplikáciu: „Prvý Adam bol
naplnený preveľkým prekliatím, a druhý naopak nesmiernym požehnaním. Zatiaľ čo prvý
počul: „Nech je prekliata zem pre teba“ (Gn 3, 17) a ďalej: „Zlorečený, kto koná Pánovo
dielo nedbalo.“ (Jer 48, 10) a tiež „Prekliaty, kto nezachová slová tohoto zákona“
(Dt 27, 26) i „ten, čo visí na dreve“ (Dt 21, 23). Vidíš, koľko je týchto prekliatí?
No z nich všetkých ťa oslobodil Kristus tým, že vzal kliatbu na seba (por. Gal 3,
13). Tým, že sa ponížil, ťa pozdvihol, a tým, že zomrel, ťa urobil nesmrteľným. Tak
sa prekliatie stalo požehnaním. Čo vlastne môžeš prirovnať k tomuto požehnaniu, keď
ti skrze prekliatie on žehná? On, ktorý požehnanie nepotrebuje, dal ho tebe “ (Expositio
in Psalmum XLIV, 4: PG 55, 188-189).