Ubehlo 140 rokov od narodenia otca národa Andreja Hlinku
Slovensko, Ružomberok i rodná obec Černová si v pondelok 27. septembra pripomenulo
140. výročie narodenia otca národa Andreja Hlinku. Slávnostnú svätú omšu pri tejto
príležitosti slúžil v nedeľu 26. septembra v Černovej spišský biskup a predseda Konferencie
biskupov Slovenska, Mons. František Tondra. Vrcholných predstaviteľov Slovenskej republiky
reprezentoval Pavol Hrušovský, predseda Národnej rady. Po svätej omši bola v Hlinkovom
rodnom dome otvorená stála expozícia Andreja Hlinku.
Andrej Hlinka sa narodil
27. septembra 1864. Gymnázium vyštudoval v Ružomberku a Levoči, teológiu v Spišskej
Kapitule, v roku 1898 bol vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil na Orave a v Liptove,
ako farár od roku 1905 v Ružomberku.
Politicky sa angažoval najprv v Zichyho
Uhorskej ľudovej strane, ktorá mala v programe národnú rovnoprávnosť a toleranciu.
Pokračoval tak v Štúrovej demokratickej vlasteneckej tradícii. V roku 1905 založil
Slovenskú ľudovú stranu, zvolával ľudové zhromaždenia a organizoval verejnú činnosť.
Vo voľbách v roku 1906 podporoval kandidatúru Šrobára, za čo ho uhorský súd odsúdil
na dva roky väzenia a vysokú pokutu. Biskup Párvy ho pozbavil farského úradu a vykonávania
kňazských povinností.
V roku 1907 sa v jeho rodisku Černovej odohrala krvavá
masakra. Černovská tragédia vyvolala veľký európsky ohlas (B. Björnson, R. W. Seton
Watson, L. N. Tolstoj a iní), otriasla svedomím Európy a to až tak, že pápež Pius
X. uznal Hlinkovu nevinu a Hlinka bol plne rehabilitovaný.
V rokoch 1918 až
1938 bol Hlinka poslancom česko-slovenského parlamentu. Keď sa dozvedel o Pittsburskej
dohode, ktorú uzavreli americkí Slováci a americkí Česi, odišiel so slovenskou delegáciou
do Paríža, kde žiadal, aby postavenie Slovenska v ČSR bolo zabezpečené aj v mierovej
zmluve.
Na čele Ľudovej strany viedol slovenské autonomistické hnutie, od roku
1932 spoločne s evanjelikom Martinom Rázusom. Tak sa spolu stali symbolom národnej
jednoty. Odmietal čechoslovakizmus a pražský centralizmus. Víťazstva autonómie 6.
októbra 1938 sa však nedožil. Zomrel krátko pred jej vyhlásením, 16. augusta.Do pamäti
národa vošiel ako veľká symbolická osobnosť novodobých slovenských dejín.