Slovensko:Sklené je obec v okrese Martin, ktorá sa prvý raz sa spomína roku
1360, keď kolonizátor Peter Glaser dostal dedičné richtárstvo od Mutňanských z Mútneho,
ktorým patrila horná časť turčianskej doliny. Obyvatelia sa zaoberali sa poľnohospodárstvom,
drevorubačstvom a pálením uhlia pre kremnické bane. Schematizmus Banskobystrickej
diecézy z roku 1941, že tam žilo okolo 3000 katolíkov.Spolužitie Slovákov a Nemcov
bolo po celé stáročia bezproblémové.
Vtedajší farár Josef Pöss spomína: „Už
v druhej polovici augusta roku 1944 sa rozchýrilo, že partizáni vpadli do severných
častí Slovenska. Aj o vraždách sa hovorilo, ale nedalo sa nič presnejšie dozvedieť,
a my sme si to ani nevedeli predstaviť, veď sme ticho a spokojne žili ďaleko od veľkého
vojnového lomozu v našej dedinskej uzavretosti.
No čoskoro sme sa mali dozvedieť,
že chýry boli pravdivé, lebo už v posledných augustových dňoch partizáni obsadili
susedné slovenské dediny. 1. septembra 1944 obsadili aj Sklené.Vrátil som sa práve
zo zaopatrovania chorého a chcel som si sadnúť k obedu, keď ma vyľakali výstrely.
O niekoľko minút obkľúčili partizáni budovu školy vedľa kostola. Na každom rohu stál
guľomet. Hneď nato dali na známosť, že treba odovzdať rádia, fotografické aparáty,
a zbrane. I ja som odniesol svoje rádio a fotoaparát na obecný úrad.
Neskoro
popoludní 20. septembra prišla nová skupina partizánov a tiahla od horného konca k meštianskej
škole. Mali ťažké zbrane, a zazrel som i prvú vojačku. Tento nástup nepredpovedal
už nič dobré a ustarostení sme si líhali. Asi o siedmej hodine prišiel ku mne na faru
pán Hacaj, jeden z mála Slovákov, a upozornil ma, že partizáni urobia raziu, že on
ich bude sprevádzať a aby som schoval, ak mám niečo podozrivé. Celý večer som čakal
a keď bolo už neskoro, išiel som si ľahnúť. Spal som napriek všetkému dobre a ráno
som vstal v navyknutú hodinu.
Keď som naproti fare počul niekoľko výstrelov,
kričanie žien a plač detí, veľmi som sa znepokojil, išiel som však, aby som odslúžil
ranné bohoslužby. Na ceste do kostola som počul, že už v noci vytiahli chlapov z postelí
a odviedli ich. Keď som sa po skončení omše vracal na faru, dávali bubnovaním na známosť,
že sa všetci muži od šestnástich do šesťdesiatich rokov majú hlásiť pred meštianskou
školou. Nato som sa išiel hlásiť i ja so svojím otcom a s naším pomocníkom. Medzitým
som sa dozvedel, že ma už hľadali počas omše.
Na ceste k meštianskej škole
som stretol už skupinu mužov, ktorých – ako som sa neskoršie dozvedel – hnali ťažko
ozbrojení partizáni na stanicu. Hlásil som sa u starostu, či mám i ja nastúpiť. Po
otázke na ruského veliteľa, odpoveď znela, že bezpodmienečne, vraj dlho nezostaneme.
Niektorí chlapi hlásili, že sú chorí, tých prepustili. Ostatní sme museli nastúpiť
a viedli nás na stanicu. Tam stál dlhý vlak s nákladnými vozňami, do ktorých nás naložili.
Ženy
netušili nič dobré a s plačom a zalomenými rukami obstáli staničný priestor, nikto
sa však nesmel priblížiť k vozňom. Medzitým sa chýlilo k poludniu a vlak sa pohol
smerom na Hornú Štubňu. Boli sme ešte pevne presvedčení, že ideme na nejaké zemné
práce a že sa večer vrátime.
Vlak zastal pri strážnom domčeku, pri lese, ktorý
sa nazýval Ebener Wald, a my sme cez malé okienka nákladného vozňa mohli pozorovať,
ako z niektorých vozňov vybrali dvanásť či pätnásť mladých silných chlapov a mládencov.
Tých vyzbrojili rýľmi a lopatami a viedli ich na pokraj lesa, kde začali kopať na
okraji železničného násypu vedľajšej koľaje. Nás ostatných odviezol vlak o niekoľko
sto metrov ďalej, takže sme na nich nedovideli. Nálada vo vozni s asi štyridsiatimi
piatimi chlapmi bola veľmi stiesnená. Jeden z mužov povedal: „Teraz nás postrieľajú.
Ešte dobre, že je farár s nami, môže nás požehnať a potom v Božom mene.“ Vtom sa otvorili
dvere a my sme museli všetci vystúpiť. Otvorili aj druhý vozeň. Zbadal som svojho
otca a usiloval som sa dostať k nemu.
Museli sme nastúpiť do trojstupov a vrátiť
sa k miestu, kde tí prví kopali. Tu sme zbadali, že náš masový hrob je už pripravený.
Chlapi, čo kopali boli v jame, dlhej asi osem metrov, poldruha metra širokej a asi
päťdesiat- šesťdesiat centimetrov hlbokej, a my asi deväťdesiati sme museli tiež do
nej skočiť. Okolo jamy vo vzdialenosti šesť-osem metrov boli na nás namierené ťažké
guľomety. Vedeli sme, že udrela naša posledná hodina. V prvom ľaku sme boli ako omráčení.
Chlapi začali prosiť a nariekať, ale nič nepomohlo. Ruský komisár, v koženom obleku,
dal rozkaz k streľbe.
Pri prvom výstrele som padol do jamy a čoskoro ma zavalili
mŕtvia zranení. Počul som však všetko, čo sa hovorilo. Hrôzu týchto okamihov neviem
popísať, chýbajú mi slová. Myslím si, že peklo nemôže byť horšie.
Keď všetci
boli mŕtvi alebo ťažko zranení, guľomety stíchli a tých, čo prejavovali ešte známky
života, dobíjali ručnými granátmi alebo dávkami zo samopalov. Mňa zasiahla črepina
z ručného granátu a cítil som, ako mi krv tečie po tele. Pri mne musel ešte niekto
žiť a hýbať sa, lebo som počul: ”Tam sa ešte niekto hýbe!” Zasa padol výstrel, bol
určený asi mne, ale šiel mi tesne pri hlave do ľavého ramena. Ako som už povedal,
neviem popísať myšlienky a pocity týchto chvíľ. Ešte som požehnal všetkých, vzbudil
som si sám ľútosť a čakal som na smrť. Nevedel som poriadne ani len Otčenáš odrecitovať.
Po
strele do môjho ramena nastalo ticho. Teraz išli po cennostiach, po peniazoch a cigaretách.
Hľadali predovšetkým mňa, lebo vedeli, že som bol i ja medzi ostatnými. Jeden z nich
povedal: „Tento to bude, lebo má lepší kabát.“ A naozaj ma ťahali za okraj kabáta
z jamy, a zobrali mi všetko, čo som mal pri sebe, hodinky a peniaze i doklady, tie
potom hodili späť do jamy. Keď už nevedeli nič nájsť, kopol ma jeden z ich do ľavého
boku a do krížov a kričal: „Ty farárisko, už ani ten švábsky Kristus ti nepomôže!“
Potom začali obete zahrabávať.
Bol som celkom ticho, a rozmýšľal som, ako by
som sa zachránil. V tom som počul ruský rozkaz, ktorému som však nerozumel a zdalo
sa, že partizáni odchádzajú. Bál som sa, či nepostavili stráže. Ale stavil som všetko
na jednu kartu, bolo mi už všetko jedno, vyhrabal som sa z hliny, aby som utiekol,
ale zbadal som za sebou istého slovenského železničiara, ktorý prišiel takisto zbierať
cennosti postrieľaných. Keď sa potom stratil, vstal som a ešte rýchlo som vyhľadal
otca. Našiel som ho asi na dva metre od seba s prestrelenou hlavou, nemohol som mu
pomôcť.
Utekal som krížom cez lúky k potoku, k Turcu, tam som sa skryl na niekoľko
minút v kroví, aby som si oddýchol. Ďalej som utekal po potoku, aby som nezanechal
po sebe krvavé stopy. Cestou som stretol istú ženu, čo kosila na lúkach otavu, a poprosil
som ju, aby utekala na faru, a nahovorila moju matku a sestry na útek, lebo pri masovom
hrobe som počul, že „chlapov už máme, teraz sú na rade ženy a deti“.
Začul
som streľbu, ktorá skosila druhú stovku chlapov. Utekal som ďalej, stretol som známeho
muža, Jozefa Kappla. Odrezal mi rukáv z košele a obviazal mi ranu na ramene. Po určitom
čase prišli moji príbuzní na dohovorené miesto a spolu sme sa vydali na cestu krížom
cez lesy smerom na západ. Večer, keďsa už stmievalo, narazili sme však na partizánov,
ktorí nás zaistili. Ženy zavreli do horárne a mňa hnali pred sebou so šestnásťročným
Ottom Antonim, ktorý býval u mňa. Pochodovali sme celú noc cez Chrenovec, Ráztočno
do Kunešova, cez Kozí chrbát do Kremnice, kde nás predviedli pred partizánskeho veliteľa,
vyššieho českého dôstojníka. Keď sa ma spýtali, odkiaľ pochádza moje zranenie, odpovedal
som, že od partizánov, dostal som poriadnu bitku, až som sa po zemi váľal.
Po
krátkom vypočúvaní nás naložili do nákladného auta a odviezli do Banskej Bystrice.
Tam nás vláčili z miesta na miesto, až k večeru sme sa dostali na GPU, ktorá už úradovala.
Tam začali strašlivé vypočúvania. Vždy boli prítomní štyria muži. Jeden diktoval,
druhý písal, jeden, čo stále pritláčal pištoľ na šiju a druhý, čo šermoval s obuškom.
Kládli mi za vinu, že som vyzýval na odpor proti nim, že som mal vo veži tajnú vysielačku
a že v sakristii farského kostola a pod oltárom našli zbrane.
Na druhý deň,
bola to sobota 23. septembra, nás naložili na otvorené nákladné auto a viedli na východ.
Vyložili nás v zámku v Slovenskej Ľupči. Tam zriadili partizáni koncentračný tábor,
keď chovancov polepšovne ako aj ich vychovávateľov, školských bratov, prepustili.
Stretol som sa tam s viacerými známymi zosusedných dedín svojej farnosti. V ten večer
prišla ešte skupina asi dvadsiatich chlapov z môjho rodiska, z Handlovej. Telocvičňa
bola ozaj plná. Bolo nás asi stoosemdesiat chlapov, ležali sme na holej zemi. Medzi
nami boli aj ťažko chorí.
Tri razy sme dostávali denne jesť, riedku osolenú
polievku a tenučký krajec chleba, raz denne nás vyháňali na dvor. Každý deň ma o štvrtej
hodine odviedli a bili. V tom čase bolo v celom zámku asi päťsto-šesťsto ľudí, medzi
nimi aj starí chlapi, ženy, ba i dojčatá.Najhoršie sme znášali neistotu, čo bude ďalej.
Kolovali rozličné chýry, no boli málo potešujúce. Koncom októbra bolo badať nepokoj
medzi dozorcami, a bolo počuť aj streľbu. Čo bude s nami?
Dňa 25. októbra pred
večerou naši dozorcovia odišli, a nás nechali zatvorených v zámku. Dvere sme teda
vylomili a rozbehli sme sa. Každý sa zachraňoval ako vedel. Utekajúc dole zámockým
vrchom, začuli sme guľometnú paľbu, a hľadali sme úkryt. Otto a ja sme sa skryli pri
dedinskom dome za kopou hnoja a keď paľba utíchla, usilovali sme sa dostať do niektorého
senníka, aby sme sa v ňom skryli. Istá slovenská žena nás však prezradila partizánom
a tí nás zajali a postavili na náprotivnej strane k záhradnému múru. Teraz sa naozaj
zdalo, že prišla naša posledná hodina, lebo sme počuli ”ihneď odstreliť”. No i v tejto
najväčšej núdzi prišla nám nečakaná pomoc v osobe slovenského dôstojníka, ktorý nás
vyslobodil z rúk partizánov. Na noc nás zavrel do hostinca, a keď zistil, že naše
výpovede o situácii na zámku boli pravdivé, nechal nás odísť. Čo teraz? V Slovenskej
Ľupči sa len tak tmolili partizáni a vojaci. Vlakové spojenie na západ bolo prerušené,
lebo od Zvolena sa už blížili Nemci. Našli sme našťastie veľmi dobrú slovenskú rodinu,
ktorá nás ešte na dva dni prichýlila, dala nám dobre jesť a na cestu nás vystrojila
ešte aj čistou bielizňou.
Dňa 29. októbra – na sviatok Krista Kráľa – som sa,
zlomený na tele a duši, dostal na svoju faru. Bola veľmi poškodená. Zdalo sa mi to
ako zázrak, že žijem.Moja farnosť stratila v týchto strašlivých dňoch asi dvesto mužov.
Nebolo rodiny, kde by neboli za niekým smútili.“
Otec Jozef Pöss, ktorý vydal
toto svedectvo, sa narodil 19. augusta 1916 v Handlovej. Za kňaza bol vysvätený 18.
mája 1940 v Banskej Bystrici biskupom Mariánom Blahom. Pôsobil v Handlovej, Veľkom
Poli a v Sklenom. Po dramatických udalostiach, ktoré sme práve počuli, sa mu podarilo
dostať do Rakúska a potom do Nemecka, kde od roku 1946 pôsobil ako duchovný pre Karpatských
Nemcov. Zomrel v obci Ehningen 21. februára 1973.
Svedectvo kňaza Jozefa Pössa
priniesol slovenský časopis Kultúra, ktorý ho prebral z nemeckej knihy Adalberta Hudáka
a Izidora Lassloba, Cesta utrpenia Karpatských Nemcov v rokoch 1944 až 1946.
(Adalberg
Hudak, Isidor Lasslob: Der Leidensweg der Karpatendeutschen 1944 –1946. Stuttgart
1983. Kultúra 14.- 15./2001 František Sýkora)