Príhovor Jána Pavla II. na stredajšej generálnej audiencii, 4. augusta 2004

Vatikán:Na dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala v letnom pápežskom sídle v Castel Gandolfo, bolo prítomných 3500 pútnikov z 12 krajín. Témou dnešnej katechézy bol chválospev z Listu svätého Pavla Filipanom.

Kristus Ježiš hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježišzohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.

Na našom putovaní žalmami a chválospevmi, ktoré tvoria liturgiu hodín, sa dnes stretávame s chválospevom z listu svätého Pavla Filipanom, ktorý znie počas prvých vešpier všetkých nedelí.

Je tu už po druhýkrát, čo o ňom meditujeme a tak pokračujme v prenikaní do jeho teologického bohatstva. V týchto veršoch žiari viera prvých kresťanov. Jej stredobodom je Ježiš, ktorý je uznaný nielen ako človek, náš brat, ale aj ako Pán celého vesmíru. Ide teda o skutočné a reálne vyznanie kristologickej viery, ktorá odráža Pavlovo myslenie, no znie v nej aj ozvena židovsko-kresťanskej komunity staršej ako Pavol.

Chválospev vychádza z božskosti, ktorá je vlastná Ježišovi Kristovi. Jemu v skutočnosti patrí „prirodzenosť“ a Boží charakter, grécky termín jemorphé,teda tá istá vnútorná a nadprirodzená Božia vlastnosť (por. v. 6) Akokoľvek, Ježiš nepovažuje túto svoju najvyššiu a slávnu identitu za privilégium, na ktoré treba byť pyšným, a ktoré treba ukazovať ako znamenie moci a nadradenosti. Hymnus smeruje jasne zhora nadol, teda smerom k ľudskosti. „Zrieknutie sa“ tu prakticky znamená „odmietnutie“ tej slávy, a prijatie stavu a podmienok sluhu. Totiž, cez tento vstup večné Slovo vchádza do ľudských dejín. Stáva sa podobným ľuďom (por. v. 7.) a prichádza až k hraničnému limitu a koncu, ktorým je smrť. Toto je najväčšie poníženie, lebo smrť je smrť na kríži, smrť,akou umierali zločinci. (por. v. 8)

Kristus sa zriekol slávy a vybral si smrť na kríži: Totoje prvý smer, ktorým sa uberá spomínaný chválospev. Ešte sa k tomu vrátime a poukážeme na niektoré podrobnosti. Druhý pohyb ide opačným smerom. Zdola nahor, z poníženia do povýšenia. Je tu Boh Otec, ktorý oslavuje Syna a vyslobodzuje ho zo smrti. Usádza ho na trón ako kráľa vesmíru. ( por. v. 9) Aj sv. Peter v reči na Turíce vyhlasuje, „že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom.“ (Sk 2, 36) Pascha je teda slávnostné zjavenie Boha a božskej prirodzenosti Krista, ktorá bola dovtedy zahalená jeho smrteľným telom a životom sluhu.

Pred veľkou postavou osláveného Krista, ktorý sa posadil na trón, sa všetci sklonia a klaňajú sa. Nielen ľudia, ktorí žili počas celých ľudských dejín, ale aj nebo a podsvetie (porov. Fil 2,10) sa dvíha k mohutnému vyznaniu viery, že „Ježiš Kristus je Pán“ (v. 11). „Vidíme, že ten, ktorý bol stvorený len o niečo menší od anjelov, Ježiš, bol ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých.“ (Hebr 2, 9)

Tento náš stručný komentár ku chválospevu z listu Filipanom, ku ktorému sa ešte vrátime, dnes zakončíme slovami svätého Augustína, ktorý vo svojom Komentári k Jánovmu evanjeliu odkazuje na Pavlov hymnus, aby tak osláviloživujúcu moc Krista, ktorý je prameňom nášho vzkriesenia a vyslobodil nás z moci smrti. Tu sú slová tohto veľkého cirkevného Otca:

„Kristus, aj keď mal božskú prirodzenosť, nepožadoval pre seba žiarlivo svoju rovnosť s Bohom. Čo by bolo bývalo s nami, ktorí sme boli dole v hlbinách, slabí a spojení so zemou a preto neschopní dosiahnuť Boha?

Mohli by sme ostať sami, opustení a ponechaní na seba? Absolútne nie. On zničil sám seba tým, že vzal na seba prirodzenosť služobníka, no nevzdal sa Božej prirodzenosti. Ten, ktorý bol Bohom sa stal človekom, vzal na seba to, čím nebol a nestratil to, čím bol. Takto sa Boh stal človekom. Na jednej strane tu nachádzaš pomoc vo svojej slabosti, a na druhej strane to, čo potrebuješ, aby si dosiahol svätosť. Kristus ťa dvíha v sile svojho človečenstva, a silou svojho ľudského božstva, ťa vedie ku svojmu božstvu. Drahí bratia, všetko kresťanské kázanie, a plán spásy zameraný na Krista, je zhrnutý v tomto a v ničom inom: vo vzkriesení duší a vo vzkriesení tiel. Oboje boli mŕtve: telá pre svoju slabosť, duše pre svoj hriech; obe boli mŕtve a bolo potrebné aby spoločne povstali. Z koho moci povstane duša, ak nie z moci a sily Krista Boha?

Z moci koho povstane telo, ak nie z moci Krista človeka? ... Nech teda tvoja duša vstane z hriechu v sile svojej božskosti a nech pozdvihne tvoje telo z porušenia vďaka moci Kristovho človečenstva“ (Commeto al vangelo di San Giovanni,23,6, Roma 1968, p. 541).