Generálna audiencia Jána Pavla II. v stredu 19. mája 2004
Vatikán:Na dnešnej generálnej audiencii bolo prítomných vyše 15 tisíc
pútnikov zo 17 krajín. Témou dnešnej katechézy bol 31. žalm, Blažený, komu Pán odpustil
neprávosť.
„Blažený človek, komu sa odpustila neprávosť a je oslobodený od
hriechu!“ Toto blahoslavenstvo, ktorým sa začína 31. žalm, čo sme si práve vypočuli,
nám hneď umožňuje pochopiť, prečo tento žalm prijala kresťanská tradícia do série
žalmov pokánia. Po dvojitom počiatočnom blahoslavenstve (por. vv. 1-2) tu nenachádzame
všeobecnú úvahu o hriechu a o odpustení, ale osobné svedectvo jedného obráteného človeka.
Osnova
žalmu je pomerne zložitá: po osobnom svedectve (por. vv. 3-5) nasledujú dva verše,
ktoré hovoria o nebezpečenstve, o modlitbe a o spáse (por. vv. 6-7) a po nich sa hovorí
o prísľube Božej rady (por. v. 9) a napokon je tam múdroslovný výrok a pozvanie radovať
sa v Pánovi.
Teraz sa budeme venovať iba niektorým častiam. Predovšetkým, modliaci
sa opisuje svoju nezávideniahodnú ťažkú situáciu svedomia, keď „mlčal“ (por. v. 3)
lebo urobil veľké chyby a nemal odvahu vyznať Bohu svoje hriechy. Bolo to hrozné trápenie
a opisuje ho silnými výrazmi. Jeho kosti chradli vo vysušujúcej horúčke a v letných
páľavách vysychala jeho sila a neprestajne sa triasol.
Hriešnik cítil, že ho
tlačí Božia ruka a bol si vedomý, že Boh vidí zlo, ktoré koná, lebo on je strážcom
spravodlivosti a pravdy.Nemohol však už viac zniesť tento stav a rozhodol sa vyznať
svoj hriech odvážnym vyhlásením, ktoré sa zdá akoby bolo predobrazom Ježišovho podobenstva
o márnotratnom synovi (por.Lk15,18). Z úprimného srdca totiž povedal: „Vyznám
Pánovi svoje hriechy.“ Je to iba niekoľko slov, ale zrodili sa vo svedomí a Boh okamžite
odpovedá veľkodušným odpustením (por.Ž31,5).
Prorok Jeremiáš sa na Pána
Boha obrátil touto výzvou: „Vráť sa, odpadlica Izrael, hovorí Pán, nebude sa mi na
vás mračiť tvár, veď som milosrdný, hovorí Pán. – Nebudem sa hnevať naveky. Len
uznaj svoj hriech, že si bola nevernou Pánovi, svojmu Bohu.“ (3, 12-13) Tak sa otvára
pre „každého veriaceho“, ktorý ľutuje, horizont istoty, dôvery, pokoja napriek všetkým
ťažkostiam života. (por.Ž31,6-7) Čas úzkosti môže ešte prísť, no strach už
nepreváži, lebo Pán privedie svojho verného na isté miesto: „Ty si moje útočište,
ochrániš ma pred súžením; zahrnieš ma radosťou zo spásy.“ (v. 7)
Na tomto mieste
prehovorí Pán a sľúbi, že bude viesť obráteného hriešnika. Nestačí sa totižočistiť,
ale treba potom kráčať po správnej ceste. Aj v Knihe proroka Izaiáša (por.Iz30,21)
Pán sľubuje: „Poučím ťa o ceste, ktorou máš kráčať.“ Ž 31, 8) a vyzýva k poslušnosti.
Výzva je naliehavá, možno s trochou irónie v živom prirovnaní so žrebcami či mulicami,
ktoré nemajú rozum. (por. v. 9)Opravdivá múdrosť vedie k obráteniu a zanecháva zlozvyky
a temnú príťažlivosť pokušenia, no osobitne vedie k radosti z toho pokoja, ktorý vychádza
z pocitu oslobodenia a odpustenia.
Svätý Pavol v Liste Rimanom sa výslovneodvoláva
na začiatok nášho žalmu aby oslávil oslobodzujúcu Kristovu milosť. (por. Rim 4,6-8)
My môžeme tento žalm aplikovať na sviatosť zmierenia. V nej sa v jeho svetle prežíva
vedomie hriechu, ktoré je dnes často zahmlené, spolu s radosťou odpustenia. Dvojicu
„zločin a trest“ nahrádza „zločin – odpustenie“, lebo Pán je Boh, „ktorý odpúšťa neprávosť,
zločiny a hriech“ (Ex 34,7).
Svätý Cyril Jeruzalemský (IV. stor.) použil tento
žalm, keď učil katechumenov o hlbokej obnove v krste, ktorý je radikálnym očistením
od každého hriechu. (Procatechesin. 15). Aj on skrze slová žalmistu vyzdvihol
Božie milosrdenstvo. A jeho slovami zakončíme dnešnú katechézu: „Boh je milosrdný
a nešetrí svojím odpustením... Množstvo tvojich hriechoch nemôže prevýšiť veľkosť
jeho milosrdenstva. Vážnosť tvojich rán nebude nad sily najlepšieho Lekára, stačí,
že sa na neho s dôverou obrátiš.
Zdôver sa a ukáž Lekárovi svoju chorobu a
príhovor sa k nemu slovami Dávida: „Hľa, vyznám Pánovi svoju neprávosť, ktorú mám
stále pred očami“. Tak dosiahneš, že sa splnia aj ďalšie slová: Ty si mi odpustil
zlobu môjho srdca.“ (Le catechesi, Roma 1993, pp. 52-53).