Generálna audiencia Jána Pavla II. v stredu 12. mája 2004

Vatikán:Na dnešnej generálnej audiencii bolo prítomných vyše 15 tisíc pútnikov zo 17 krajín. Témou dnešnej19. katechézy o žalmoch z vešpier bol 29. žalm Vďakyvzdávanie za oslobodenie od smrti.

Modliaci sačlovek, po prežití smrteľného nebezpečia intenzívne a z celého srdca vzdáva Bohu vďaky. Toto je pocit, vychádzajúci zo slov 29. žalmu, ktoré zazneli práve nielen v našich ušiach, ale nepochybne aj v našich srdciach.Tento hymnus vďaky má značnú literárnu jemnosť a je postavený na sérii kontrastov, ktoré vyjadrujú symbolickým spôsobom oslobodenie ako Pánov dar. Tak voči „zostúpeniu do hrobu“ stojí vystúpenie z „ríše zosnulých“, (v. 4) voči „chvíli Božieho hnevu, jeho dobrota po celý život“(v. 6), voči „večernému plaču,radosť rána“ (ibid.). Nárek sa obracia na tanec a kajúcne rúcho sa vymieňa za slávnostné. (v. 12)

Keď odchádza noc smrti, prichádza svit nového dňa. Kresťanská tradícia číta tento žalm ako veľkonočný spev. Potvrdzuje to aj citát svätého Jána Kassiodora, veľkého mníšskeho autora zo 4. storočia, ktorý je uvedený v liturgii hodín vešpier: Kristus po slávnom vzkriesení vzdáva vďaky Otcovi.

Modliaci sa opätovne obracia na Pána nie menej ako 8 krát, aby mu oznámil, že ho bude chváliť, ako aj že k nemu bude volať v čase skúšky (por. vv. 3 a 9) či žiadať o jeho zásah. (por. vv. 2.3.4.8.12)Atiež aj prosiť o jeho milosrdenstvo. Na inom mieste modliaci sa pozýva veriacich, aby spievali Pánovi hymny a tak mu ďakovali. (por. v. 5)

Jeho pocity sa neustále pohybujú medzi hroznými spomienkami na prežité nebezpečenstvo a radosťou z oslobodenia. Iste, nebezpečenstvo je ešte živé a stále sa vynára a straší v spomienkach, slzy plaču v očiach len nedávno uschli, no úsvit radosti nového dňa je už tu. Smrť je premožená životom, ktorý pokračuje.

Žalm nás učí, že nesmieme nikdy upadnúť do zúfalstva, aj keď sa zdá, že všetko je stratené. Iste netreba upadnúť do ilúzií, že sa môžeme spasiť sami svojimi vlastnými možnosťami. Aj žalmista je pokúšaný pýchou, že si stačí sám: „Keď som bol v bezpečí, povedal som si: „Už nikdy sa nezakolíšem.“ (v. 7) Aj cirkevní otcovia sa pozastavili pri tomto pokušení, ktoré prichádza v čase blahobytu a v čase skúšky videli Božie napomenutie k poníženosti. Tak napríklad, Fulgencius, biskup z Ruspe 467-532) vo svojej Tretej epištole adresovanej rehoľnici Probe, komentuje slová žalmu takto: „Žalmista vyznával, že niekedy sa cítil pyšný na svoje zdravie, akoby to bola jeho čnosť, a v tom cítil nebezpečenstvo vážnej choroby. Vyjadril sa takto: „Keď som bol v bezpečí, povedal som si: „Už nikdy sa nezakolíšem.“ (v. 7)

A pretože toto vyslovil, stratil podporu Božej milosti a padol. Potom hovorí: „Pane, vo svojej priazni si ma obdaril mocou a cťou. Keď si však odo mňa odvrátil svoju tvár, hneď sa ma zmocnil strach.“ (v. 8) Aby ukázal, že o pomoc Božej milosti treba neustále ponížene prosiť, ďalej hovorí: „Čuj, Pane a zmiluj sa nado mnou, Pane, buď mi na pomoci.“ Nikto neprednáša modlitby a žiadosti a nemyslí si, že si môže zachovať čo dosiahol iba vlastnými silami.“ (Fulgenzio di Ruspe, Le lettere, Roma 1999, p. 113).

Potom, čo žalmista vyznal svoju pýchu v časoch hojnosti, spomína si na skúšku, ktorá ho potom zastihla: „Keď si odo mňa odvrátil svoju tvár, hneď sa ma zmocnil strach.“ (v. 8)Modliaci sa pripomína ako sa modlil k Pánovi (por. vv. 9-11): Kričal, žiadal o pomoc, prosil, aby bol uchránený od smrti a zdôvodňoval to, že smrť pred Bohom nie je nijakou výhodou, lebo mŕtvi už nemôžu chváliť Boha a nemajú nijaký dôvod ohlasovať svoju vernosť Bohu, lebo ich opustil.Tieisté argumenty nachádzame v žalme 87, kde modliaci sa, keď umiera, hovorí: „Či v hrobe bude dakto rozprávať o tvojej dobrote a na mieste zániku o tvojej vernosti?“ (Ž 87,12) Podobne aj kráľ Ezechiáš, ťažko chorý a potom uzdravený, hovorieval Bohu: „Veď nie podsvetie ťa bude velebiť, nie smrť ťa bude chváliť,ale živý, živý ťa velebí.“ (Iz 38,18-19)

Tak Starý zákon vyjadroval intenzívnu ľudskú túžbu po Božom víťazstve nadsmrťou a hovoril o mnohých prípadoch takéhoto víťazstva: Ľudia, ktorým hrozila smrť hladom na púšti, väzni, čo ušli trestu smrti,chorí, ktorí boli uzdravení, námorníci, čo nezahynuli vo vodách (por. Ž 106,4-32) Nejde tu však o definitívne víťazstvo. Skôr alebo neskôr smrť príde. Túžba po víťazstve nad ňou je však koniec koncov nádejou na zmŕtvychvstanie a jej naplnením sa stalo Kristovo zmŕtvychvstanie, za ktoré nikdy Bohu nedokážeme Bohu dostatočne ďakovať.

Ani na dnešnej audiencii nechýbali slovenskí pútnici. Ján Pavol II. ich takto pozdravil:

S láskou pozdravujem pútnikov z Moravského Lieskového. Bratia a sestry, v tomto mariánskom mesiaci vás pozývam do školy Panny z Nazareta. Učte sa od nej milovať Boha a blížnych a byť vždy ochotní plniť Božiu vôľu. Rád žehnám vás i vašich drahých. Pochválený buď Ježiš Kristus!