Generálna audiencia Jána Pavla II. v stredu 5. mája 2004
Vatikán:Na dnešnej generálnej audiencii na Námestí svätého Petra bolo prítomných
vyše 12 tisíc pútnikov z 15 krajín sveta. Témou pápežskej katechézy bol kristologický
hymnus z Listu Kolosanom, na Krista, hlavu všetkého,ktorý sakňazi modlia v stredu,
počas vešpier prvého týždňa.
„On nás vytrhol z moci tmy a preniesol
do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov. On
je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo
stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá
aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a
všetko v ňom spočíva. On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený
z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala
všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na
kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“.
Práve sme
si vypočuli nádherný kristologický hymnus z Listu Kolosanom. Liturgia vešpier ho ponúka
počas štyroch týždňov, v ktorých sa rozvíja a veriacim ponúka ako chválospev. Predstavuje
ho v podobe, ktorý text pravdepodobne mal už v čase svojho vzniku. Mnohí odborníci
zastávajú názor, že hymnus môže byť citáciou z chválospevu Cirkví Malej Ázie. Ten
Pavol vložil do listu, ktorý adresoval kresťanskej komunite v Kolosách, ktoré bolo
v tom čase veľkým a kvitnúcim mestom.
Apoštol však nikdy nenavštívil toto centrum
Frígie, v oblasti dnešného Turecka. Miestna cirkev bola založená jedným z jeho učeníkov,
ktorý pochádzal z tejto oblasti a volal sa Epafras. Ten sa uvádza v závere listu spoločne
s evanjelistom Lukášom „drahým lekárom“, ako ho volá svätý Pavol (4,14) a ďalšou osobou,
Marekom „bratrancom Barnabáša“, (4,10) čo je pravdepodobne menovec spoločníka Barnabáša
a Pavla (Sk 12,25; 13,5.13), ktorý sa neskôr stal evanjelistom.
Keďže budeme
mať možnosť viackrát na pokračovanie vrátiť sa k tomuto chválospevu, dnes sa spoločne
pozrieme a pripomenieme si duchovný komentár, vypracovaný slávnym cirkevným otcom,
svätým Jánom Chryzostomom (IV. stor. po K.) známym kazateľom a biskupom Konštantinopolu.
Vo chválospeve vystupuje veľkolepá postava Krista, Pána vesmíru. Ako Božia stvoriteľská
múdrosť, velebená Starým zákonom (napr. Pr 8, 22-31) „on je pred všetkými a všetko
v ňom spočíva“; ba dokonca „všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1, 16-17).
Takto
sa nám predstavuje nadprirodzený plán, ktorý Boh uskutočňuje prostredníctvom diela
Syna. Ohlasuje to aj prológ Jánovho evanjelia, keď potvrdzuje, že „všetko povstalo
skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1,3). Aj hmota so svojou
energiou, ako aj život a svetlo, nesú pečať Božieho Slova, „jeho milovaného Syna“
(Kol 1,13). Zjavenie Nového zákona vrhá nové svetlo na slová mudrca Starého zákona,
ktorý vyhlásil, že „lebo z veľkosti a krásy stvorenísa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“
(Múd 13,5).
Chválospev z Listu Kolosanom nám predstavuje ďalšiu Kristovu úlohu:On
je tiež Pánom histórie spásy, ktorá sa ukazuje v Cirkvi (Kol 1,18) a završuje sa v
„krvi jeho kríža“,(v.20) zdroji pokoja a harmónie pre celý ľudský osud.Nie je to teda
iba vonkajší horizont, ktorý nám označuje účinnú prítomnosť Krista, ale aj konkrétnejšia
realita ľudskej bytosti, čiže história. Ona sa nenachádzauprostred svojvôleslepých
a nelogických síl, ale aj keď v hriechu a zle, podopieraná a usmernená,Kristovým dielom,
smeruje k plnosti. A tak prostredníctvom Kristovho kríža celá realita je „zmierená“
s Otcom (v.20).
Chválospev týmto spôsobom načrtáva nádhernú maľbu vesmíru i
histórie a pozýva nás k dôvere. Nie sme zrnkom neužitočného prachu, stratenom v priestore
a čase bez zmyslu, ale sme časťou múdreho plánu, ktorývytryskol z Otcovej lásky.
Ako
som už oznámil, dáme teraz slovo svätému Jánovi Chryzostomovi, aby on zvŕšil túto
úvahu. Vo svojom Komentárik Listu Kolosanom sa naširoko zastavuje nad týmto chválospevom.
Na začiatku zdôrazňuje bezplatnosť Božieho daru „ktorý nás urobil súcimi mať účasť
na podiele svätých vo svetle“ (v.12). „Prečo ju nazýva podielom“? pýta sa Chryzostom
a odpovedá: „Aby ukázal, že nikto nemôže dosiahnuť Božie kráľovstvo vlastnými silami.
Aj tu, ako je tomu viac krát aj inde, má slovo „podiel“ zmysel „bohatstva“. Nikto
nekoná tak, aby si právom zasluhovalBožie kráľovstvo, ale všetko je Pánovým darom.
Kvôli tomu hovorí: „Keď ste urobili všetko, povedzte: Sme neužitoční sluhovia. Urobili
sme to, čo sme mali urobiť“ (PG 62, 312).
Táto bezplatnosť vystupuje aj ďalej,
keď čítame, že prostredníctvom Krista bolo stvorené všetko (Kol 1,16). „Od neho závisí
podstata všetkých vecí,-vysvetľuje biskup.-Nenecháva ich iba prejsť od nebytia k bytiu,
ale je to on, kto ich udržuje, takže,ak by boli odňaté jeho prozreteľnosťou, zahynuli
by a rozplynuli sa... Závisia od neho: stačí, aby boli k nemu naklonené a on ich udrží
a posilní“ (PG 62, 319).
A ešteväčšou pravdou je znamenie bezplatnej lásky,
ktoré Kristus vykonal pre Cirkev, ktorej je hlavou. Na tomto mieste, (v. 18) vysvetľuje
Chryzostom,-„potom, ako hovoril o dôstojnosti Krista, apoštol hovorí o svojej láske
k ľuďom: „On je hlavou svojho tela, ktoré je Cirkev“, aby tak ukázal svoje intímne
spojenie s ňou. Ten, ktorý je tak vysoko, a ktorý jeväčší od všetkých, sa zjednotil
s tými, ktorí sú nízko“ (PG 62, 320).