Aj pacienti vo vegetatívnom štádiu majú svoju ľudskú dôstojnosť

Vatikán:Ján Pavol II. sa vKlementínskejsále stretol s účastníkmi medzinárodného kongresu o starostlivosti pacientov vo vegetatívnom štádiu. Stretnutie zorganizovala medzinárodná federácia združujúca katolíckych lekárov v spolupráci s Pápežskou akadémiou pre život.

Ján Pavol II. vo svojom príhovore uviedol, že „Cirkev so živým záujmom, úctou a úprimnou nádejou povzbudzuje úsilie ľudí vedy, ktorí denne, často s mnohými obeťami, venujú svoje úsilie výskumu aby zlepšili možnosti diagnostiky, liečby i rehabilitácie pacientov, ktorí sú plne odkázaní na starostlivosť a opateru druhých.Totiž, človek vo vegetatívnom stave života, ako vieme, neprejavuje nijaký viditeľný prejav uvedomovania si prostredia a zdá sa, že je neschopná reagovať na akékoľvek podnety. Nemálo z takýchto ľudí sa však z bezvedomia prebralo, no iné zostávajú v takomto stave dlhý čas a ani nepotrebujú pomoc mimoriadnych prístrojov.

Pre tých, čo v tomto tzv. vegetatívnom stave sú viac ako rok, bol zavedený termín „trvalý vegetatívny stav“. V skutočnosti však tento termín neoznačuje inú diagnózu, ale iba vyjadruje presvedčenie, že prebratie sa, štatisticky hovoriac, je málo pravdepodobné.

Akokoľvek, nesmieme zabudnúť, či podceniť, že existujú dobre dokumentované prípady, keď aj po rokoch sa takýto človek prebral, a teda lekárska veda ani dnes nie je v stave povedať s istotou, ktorý s takýchto pacientov sa preberie a ktorý nie.

V takýchto situáciách sú aj ľudia, ktorí pochybujú, či tu ide ešte o ľudský život, ktorý má svoju hodnotu a dôstojnosť. Voči týmto tendenciám mám povinnosť zdôrazniť, že hodnota a dôstojnosť každej ľudskej bytosti sa nemení, nech je jej konkrétny stav života akýkoľvek. Človek, aj keď je ťažko chorý a nemôže nič robiť, nemôže hovoriť, nevníma a nereaguje, je vždy človekom a nikdy sa nestane rastlinou ani zvieraťom. Teda naši bratia a sestry, čo sa nachádzajú v klinických podmienkach vegetatívneho života majú svoju ľudskú dôstojnosť a zdravotnícky i iný personál ako aj celá spoločnosť i Cirkev majú morálnu povinnosť rešpektovať ich, a tejto povinnosti nie je možné sa zbaviť.

Ján Pavol II. v príhovore upozornil aj na dokument Kongregácie pre náuku vieryIura e bona, ako aj svoju encyklikuEvangelium vitae, kde sa o týchto povinnostiach hovorí podrobnejšie. Svätý Otec v závere vyzval k podpore rodín, ktoré majú uprostred seba takéto ťažké prípady a pripomenul prítomným slová Pána Ježiša: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt25,40).