Predošlú nedeľu sme ukončili týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Citlivosť k otázkam
rozdelenia a túžba po obnovení jednoty kresťanského sveta by však nemala byť obmedzená
na jeden týždeň v roku. Kristovo prianie vyslovené v modlitbe pri poslednej večeri
„aby všetci jedno boli“ je programom pre všetkých, ktorí sa hlásia ku Kristovmu menu.
Tohto roku si pripomenieme 950. výročie tragického rozdelenia medzi východným, byzantským
svetom a Rímom. Rok 1054 je dátumom symbolickým - vtedy totiž už len vyvrcholilo postupné
odcudzenie sa dvoch častí kresťanstva. Okrem tohto smutného dátumu, ktorý nám pripomína
„rozhádané kresťanstvo“, je dobré pripomenúť si, že napriek tomuto historickému rozdelenia
existujú mnohé miesta a skutočnosti, ktoré toto rozdelenie presahujú a svojim spôsobom
aj prekonávajú. Taliansky katolíckytýždenníkFamiglia cristianaprináša vo svojom
poslednom čísle reportáž z kláštora v Grottaferrate pri Ríme, venovanú tisícročnému
výročiu založenia miestneho kláštora. Na prvý pohľad by táto správa sama osebe nebola
ničím nezvyčajnou, keby tento kláštor nemal jednu osobitnú charakteristiku. Je to
grécky kláštor, dodnes nasledujúci byzantský brad v gréckom i talianskom jazyku. Jeho
predstavený archimandrita Emiliano Fabbricatore predstavujúc sa novinárovi definuje
stručne túto mníšsku komunitu slovami: „My sme tí, ktorí sme sa nikdy s nikým nepohádali.“
Grottaferrata
sa nachádza na úpätí albánskych vŕškov, ani 20 kilometrov na juhovýchod od Ríma. Na
tomto mieste, nazývanom Tuskulanum, si už v staroveku stavali vily zámožní Rimania,
pretože pekné prostredie, najmä v lete, poskytovalo úľavu pred vlhkým a dusným podnebím
Ríma. Pravdepodobne na mieste dnešného kláštora stála aj letná vila slávneho rímskeho
rečníka Cicera, z diela ktorého sa nám zachovali, okrem iného, aj jeho tzv. Tuskulské
hovory. Dnešný názov miesta - Grottaferrata - je starší ako kláštor a pochádza z latinského
označeniacrypta ferrata, zamrežovaná krypta. Miestni obyvatelia takto nazývali
malú modlitebňu postavenú pravdepodobne už vo 4. storočí Jánom z Kapadócie. Súčasný
kláštor je posledným pomníkom gréckeho mníšstva v Taliansku. Grécke kláštory, ktoré
bolo možno počítať na stovky, prekvitali v Taliansku najmä od 7. do 13. storočia a koncentrovali
sa predovšetkým v jeho južnej časti, najmä v Kalábrii a na Sicílii, teda na územiach,
ktoré boli v antike súčasťou tzv. Veľkého Grécka. Z kalábrijského mesta Rossano pochádzal
aj zakladateľ grottaferratského kláštora sv. Nilus. Prišiel sem aj zo svojimi spoločníkmi
z Kampánie, kde už predtým prebýval najprv v kláštore Valleluce, patriacemu benediktínskemu
kláštoru v Monte Cassino a neskôr v Serperi pri Gaete. Nilus sa tešil už za svojho
života značnej úcte, vďaka svojej povesti duchovného vodcu i vďaka svojej učenosti.
Už pred príchodom do Grottaferraty bol v kontakte s pápežmi ale aj so svetskými vladármi,
ako bol cisár Otto III, či moslimský emir Abu l´Quasim z Palerma na vtedy Arabmi ovládanej
Sicílii. Boli to práve časté nájazdy Arabov, či ako ich vtedy nazývali „Saracénov“
na miesta jeho predchádzajúcich kláštorov, ktoré ho pohli k tomu, aby hľadal pre
svoju komunitu útočište na bezpečnejšom severe. Po príchode do Tuskulana, v lete
roku 1004, vtedy už staručký Nilus prijal pozvanie miestneho kniežaťa Gregora, ktorý
mu ponúkol pozemok a základinu pre jeho budúci kláštor. Nilusovi duchovní synovia,
ktorí tam z kampánskeho Serperi čoskoro dorazili za svojim duchovným otcom, sa usídlili
v už spomí-nanom komplexe rozborených rímskych víl, okolo starej kresťanskej modlitebne.
Prv ako sa mohli pustiť do stavby nového kláštora však sv. Nilus, 26. septembra 1004
zomrel. Rozvoj kláštora a stavba dodnes zachovaného byzantského chrámu i časti kláštorného
komplexu je spojená s menom tretieho Nilusovho nástupcu, Sv. Bartolomeja. Jednou z prvých
stavieb, ktorú mnísi postavili, bolo tzv.xenodochium, teda útulok pre pútnikov.
Pohostinstvo pútnikom a útulok pre chorých boli totiž vždy jednou z prvých povinností
stredovekých kláštorov.
Kláštorný komplex bol v podstate dokončený v roku 1024,
kedy ho vysvätil pápež Ján XIX. Počas ďalších tridsiatich rokov,kedy bol igumenom
kláštora sv. Bartolomej sa kláštor, nasledujúci regulu sv. Bazila vo vlastnom typikone,
stal pre široké okolie uznávaným centrom duchovného života, byzantskej liturgie i apoštolátu,
miestom prepisovania a uchovávania vzácnych rukopisovale aj inšpirátorom urovnávania
politických nepokojov a napätí, ktoré v prvej polovici 11. storočia zmietali osudmi
pápežského dvora, cisárstva, miestnych i longobardských kniežat.
Už spomenuté
tragické rozdelenie kresťanstva v roku 1054 sa kláštora nijako nedotklo. Jeho život
bol aj naďalej odmeriavaný rytmom modlitby, štúdia, prepisovaním rukopisov i poľnohospodárskou
meliorizáciou okolitých bažinatých pozem-kov. V priebehu ďalších storočí sa kláštor
neraz ocitol aj vo víre politických bojov a zápasov najmä medzi jednotlivými feudálnymi
rodinami ovládajúcimi Rím a tuskulskými kniežatami. Kláštor, aj vďaka svojej strategickej
polohe, bol považovaný za východisko možných ťažení proti Rímu. Istú stabilitu mu
zabezpečil nový politický systém podľa ktorého bol od doku 1462 kláštor prideľovaný
ako tzv.commendaniektorému z kardinálov. Jeden z nich, Giuliano della Rovere,
neskorší pápež Július II., na konci 15. storočia kláštorný komplex opevnil. Systém
komendy trval až do roku 1824, kedy pápež Lev XII. podriadil kláštor priamo Sv. Stolici.
Keďže behom stáročí prenikli do mníšskej liturgie v Grottaferrate viaceré latinské
prvky, od 80-tych rokov 19. storočia prebehla v kláštore liturgická reforma, ktorá
si kládla za cieľ vrátiť liturgický život kláštora i formu rehoľných pravidiel do
ich pôvodnej čisto byzantskej formy.
Spomedzi mnohých činností kláštora je
hodno spomenúť známu tlačiareň. V nej boli vydávané aj liturgické knihy v cirkevnej
slovančine, ktoré sú dodnes považované za tzv.editio typicaaj pre gréckokatolíkov
na Slovensku. Kláštor sa preslávil ja osobitnou formou byzantskej liturgickej hudby,
tzv.melurgie. Grottareffatský kláštor je v živom kontakte s ďalšími dvoma
cirkevnoprávnymi jednotkami byzantského obradu v Taliansku s italo-albánskymi eparchiami
v Piana degli Albanesi na Sicílii a Lungro v Kalábrii. Práve v ňom sa konali aj dva
intereparchiálne synody, prostredníctvom ktorých sa koordinuje pastoračná aktivita
týchto cirkevnoprávnych jednotiek.
Grottaferratský baziliánsky kláštor – popri
všetkých cenných a zaujímavých aspektoch svojej existencie – je však predovšetkým
symbolom. Je totiž znakom nerozdelenej cirkvi. Tu na predmestí Ríma, sídla pápežov
– a v istom zmysle pod ich priamou ochranou – už tisíc rokov sa modlia a pracujú mnísi,
oslavujúci Pána v duchu byzantskej tradície. Ich prítomnosť v srdci latinského sveta
je znakom nádeje a dôkazom toho, ako sa disciplinárna, teologická a liturgická rôznorodosť
môžu stať obohatením jednoty a nie jej prekážkou.
Grottaferratský kláštor vstupuje
v tomto roku do druhého tisícročia svojej existencie. Aj dnes v ňom modlitbou a prácou
oslavujú Boha baziliánski mnísi, „tí, ktorí sa nikdy s nikým nepohádali.“ Pripojme
sa aj my svojim modlitbami k týmto mníchom, aby tak naše spoločné modlitby prispeli
k skorému zmiereniu dodnes tak nešťastne a zbytočne „rozhádaných“ kresťanských cirkví.