Generálna audiencia Jána Pavla II.v stredu 14. januára 2004

Vatikán:Na generálnej audiencii bolo prítomných vyše 4 tisíc pútnikov z 10 krajín. Témou katechézy bol chválospev z 1. listu svätého Petra apoštola,Dobrovoľné utrpenie Krista, Božieho služobníka.

Po prestávke cez Vianočné sviatky, sa dnes vraciame k našim meditáciám o liturgii vešpier. Chválospev, ktorý sme si práve vypočuli, z 1. Petrovho listu, hovorí o vykupiteľskom utrpení Krista, ktoré bolo ohlásené už pri krste v Jordáne.Ako sme počuli minulú nedeľu, Pán Ježiš sa od počiatku svojho verejného účinkovania zjavuje ako milovaný syn, v ktorom má otec svoje zaľúbenie (por. Lk 3,22), ako ten, ktorý oslobodzuje človeka a ako pravý Služobník Jahveho (por. Iz 42, 1), ktorý oslobodzuje človeka skrze svoje utrpenie a smrť na kríži.

V spomínanom liste svätého Petra, kde galilejský rybár sa označuje za „svedka Kristovho utrpenia“ (5,1) sa spomienka na umučenie vyskytuje veľmi často. Pán Ježiš je nepoškvrnený obetný baránok, ktorého predrahá krv bola vyliata za naše vykúpenie. (por. 1,18-19). On je živý kameň, ktorý ľudia odmietli, no ktorý si Boh vybral ako základný kameň, na ktorom stojí duchovný dom, teda Cirkev. (por. 2,6-8). On je ten spravodlivý, ktorý sa obetuje za nespravodlivých, aby ich tak priviedol k Bohu. (por. 3,18-22)

Naša pozornosť sa teraz obracia na Kristovu osobu, ako ju znázorňuje chválospev, ktorý sme si práve vypočuli. Javí sa nám ako vzor, ktorý máme kontemplovať a nasledovať, „program“, ako to hovorí aj pôvodný grécky text. (por. 2, 21) Je to program, ktorý treba naplniť a príklad, ktorý treba nasledovať. Toto grécke slovo sa tu používa práve vo význame nasledovať, byť učeníkom, ísť po stopách Ježiša. A kroky Božského Majstra vedú po tvrdej a namáhavej ceste, ako to aj čítame v evanjeliu: „Ak chce niekto ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nech mňa nasleduje.“ (Mk 8,34).

Na tomto mieste Petrov hymnus naznačuje nádhernú syntézu Kristovho umučenia naznačenú v Izaiášových slovách a obrazoch hovoriacich o osobe trpiaceho služobníka (por. Iz 53) a interpretovaných vo svetle mesiášskeho poslania podľa starodávnej kresťanskej tradície.Toto hymnické vyjadrenie Pánovho utrpenia je formulované v štyroch negatívnych a v troch pozitívnych vyhláseniach (por. 1 Pt 2,22-23a; por. 2,23b-24), kde je podaný opis Ježišovho správania sa v tejto horibilnej a veľkolepej situácii.

Hymnus začína dvojitým potvrdením absolútnej nevinnosti slovami proroka Izaiáša (53,9):„On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach.“ (1 Pt 2,22). Nasledujú ďalej dve úvahy o jeho príkladnom, skromnom a poníženom správaní: „Keď mu zlorečili on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa.“ (2,23) Pánovo trpezlivé mlčanie nebolo len skutkom odvahy a veľkodušnosti. Bolo to aj gesto dôvery k Bohu Otcovi, ako to naznačuje aj prvé z pozitívnych tvrdení: „Súd postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.“ (ibidem) Kristova dôvera v Božiu spravodlivosť, ktorá vedie dejiny smerom k víťazstvu nevinného, je totálna a dokonalá.

Prišli sme teda napokon k vrcholu rozprávania o utrpení, ktoré zdôrazňuje spásonosný význam najvyššieho skutku darovania sa Krista:„Onvyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť.“ (2, 24) Toto druhé pozitívne konštatovanie vyjadrené výrazmi Izaiášovho proroctva (por. 53, 12) spresňuje, že Kristus vyniesol vo svojom tele na drevo, teda na kríž, naše hriechy, aby ich mohol zničiť.

Preto, aj my, oslobodení od starého človeka a jeho biedy a zla, môžeme žiť v spravodlivosť a svätosti. Toto vyjadrenie zodpovedá, inými slovami, Pavlovmu učeniu o krste, ktorý nás obnovuje ako nové stvorenia a ponára nás do tajomstva Kristovho utrpenia. (por. im 6,3-11) Posledná veta –Jeho rany vás uzdravili (1 Pt 2,25) zdôrazňuje spásonosnú hodnotu Kristovho utrpenia, rovnako vyjadrenú slovami Izaiáša, aby zdôraznila spásonosnú plodnosť bolestí, ktoré vytrpel Pánov služobník. (por. IZ 53,5)

Keď svätý Ambróz rozjímal o Kristových ranách, vďaka ktorým sme boli spasení, napísal: „Neurobil som nič, čím by som sa mohol chváliť, nemám nič, čím by som sa mohol vystatovať a preto sa chválim iba v Kristovi. Nechválim sa, žeby som bol spravodlivý, ale preto, lebo som bol vykúpený. Nechválim sa preto, žeby som bol bez hriechov, ale preto, že mi boli odpustené. Nechválim sa, že by som niekomu bol pomohol, alebo, že niekto pomohol mne, ale preto, lebo Kristus je mojim obhajcom pred Bohom Otcom a preto, že vylial za mňa svoju krv. Moja vina sa stala pre mňa prostriedkom vykúpenia, skrze ktorú Kristus prišiel ku mne. Pre mňa Kristus podstúpil smrť. Vina nevinnosti je účinnejšia. Nevinnosť ma urobila namysleným, vina však poníženým.“ (Giacobbe e la vita beata, I,6,21: Saemo, III, Milano-Roma 1982, pp. 251.253).