Generálna audiencia Jána Pavla II. v stredu 10. decembra 2003

Vatikán:Na dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala v Aule Pavla VI. vo Vatikáne, bolo prítomných 6 tisíc pútnikov z 10 krajín. Témou katechézy Jána Pavla II. bol chválospev z knihy Zjavenia svätého Jána o Baránkovej svadbe, z druhých vešpier nedele prvého týždňa. (Zj 19,1-7)

Pokračujúc v sérii Žalmov a chválospevov, ktoré tvoria cirkevnú modlitbu vešpier, sa ocitáme pred hymnickým úryvkom, záverom 19. kapitoly Zjavenia svätého Jána, ktorý je zložený zo sekvencieallelujaa zvolania súhlasu. Za týmito radostnými zvolaniami sa nachádza dramatické nariekanie, ktoré sa začína už v predchádzajúcej kapitole zo strany kráľov, obchodníkov a plavčíkov, pri pohľade na pád Babylonskej ríše, mesta zla a útlaku, ktoré je symbolom besného prenasledovania Cirkvi.

V protiklade s týmto zvolaním, ktoré vystupuje zo zeme, na nebi sa ozýva radostný chór liturgického charakteru, ktorý okremallelujaopakuje tiežamen. Rozličné radostné zvolania,aklamácie, podobné antifónam, ktoré modlitba vešpier spája v jeden jediný chválospev, sú v knihe Zjavenia svätého Jána vložené do úst rozličných osobností. Nachádzame tu predovšetkým „nesmierny zástup“, zložený z anjelov a svätých. Potom tu možno rozlíšiť hlas „dvadsiatich štyroch starcov“ a „štyroch živých bytostí“, symbolické postavy, ktoré tu ako keby zosobňovali kňazov tejto nebeskej liturgie chvály a vďaky vzdávania. Nakoniec sa ozýva hlas sólistu, ktorý svojím spôsobom zaťahuje do spevu „nesmierny zástup“, s ktorým sa všetko začalo.

V budúcich zastaveniach týchto našich katechéz budeme mať príležitosť vysvetliť si jednotlivé antifóny tohto veľkolepého a slávnostného viachlasného hymnu chvály. Teraz sa uspokojíme s dvoma poznámkami. Prvá sa vzťahuje na zvolanie na začiatku, ktoré znie takto: „Spása, sláva a moc nášmu Bohu, lebo sú správne a spravodlivé jeho súdy.“ (vv 1-2)

V srdci tohto radostného zvolania je sprítomnenie rozhodujúceho Božieho zásahu v dejinách: Pánovi nie je ľahostajný osud ľudí, nie je ako nejaký nevšímavý a osamotený cisár. Ako hovorí Žalmista: „Pán tróni na nebesiach. Jeho oči hľadia na úbožiaka, jeho zrak skúma každého človeka.“ (Ž 11,4) Ba dokonca, jeho pohľad je prameňom činnosti, pretože On zasahuje a rúca panovačné a utláčajúce cisárstva, - pokoruje pyšných, ktorí ho provokujú, - súdi tých, čo konajú zlo. Je to práve žalmista, ktorý malebnými obrazmi opisuje tento zákrok Boha do dejín, ktorý autor knihy Zjavenia uvádza v predchádzajúcej 18. (v.1-24) kapitole – totiž hrôzostrašný zákrok boží voči Babylónii, ktorý vytrhol mesto i s jeho koreňmi a vrhol ho do mora. O tomto zákroku sa zmieňuje aj náš hymnus v časti, ktorá sa pri modlitbe vešpier neuvádza (Zj 19,2-3) Naša modlitba teda musí predovšetkým vzývať a chváliť Boží zákrok, účinnú spravodlivosť Pána, jeho slávu, ktorú získal víťazstvom nad zlom. Boh prítomný v dejinách sa vždy stavia na stranu spravodlivých a obetí, tak ako to vyhlasuje krátke ale podstatné zvolanie Apokalypsy a ako sa to často opakuje v chválospeve Žalmov. (145, 6-9)

Teraz by som chcel zdôrazniť druhú tému nášho chválospevu. Rozvíja sa od zvolania na konci a je prevládajúcim motívom samotnej knihy Zjavenia: „Radujme sa a plesajme, vzdávajme mu slávu, lebo nadišla Baránkova svadba a jeho Nevesta sa pripravila.“ (19,7)Kristus a Cirkev, Baránok a nevesta, sú v hlbokom spoločenstve lásky. Budeme sa usilovať nechať zažiariť mystický manželský zväzok prostredníctvom poetického svedectva veľkého sýrskeho cirkevného otca, svätého Efréma, ktorý žil vo štvrtom storočí. Využijúc symboliku svadby v Káne (Jn 2,1-11) začína zosobnením samotného mesta, ktoré chváli Krista za veľký prijatý dar:

„Spoločne s mojimi hosťami sa poďakujem zato, že ma pokladal za hodnú, aby som ho pozvala: - On, ktorý je nebeským Ženíchom, ktorý zostúpil a všetkých nás pozval, - a pozval aj mňa, aby som zúčastnila na slávnostnej svadbe. – Priznám sa k nemu pred národmi ako ku Ženíchovi – Nik nie je taký, ako On – Jeho manželská izba je pripravená od večnosti – jeho manželská izba je plná bohatstva a nič v nej nechýba – Nie je to ako na svadbe v Káne, kde On musel doplniť to, čo chýbalo.“ (Inni sulla verginitá, 33,3)

V inom hymne, v ktorom tiež spieva o svadbe v Káne, svätý Efrém podčiarkuje ako Kristus, pozvaný na svadbu blížnych, chcel osláviť sviatok vlastnej svadby: svadbu so svojou vlastnou nevestou, ktorou je každá veriaca duša.„Ježišu, ty si bol pozvaný na svadbu blížnych, manželov z Kány. Tu je však aj tvoj, čistý a krásny sviatok. Naplň radosťou naše dni, lebo aj tvoji hostia, Pane, potrebujú tvoj spev. Daj, aby tvoja harfa vyplnila všetko! Duša je tvoja nevesta. Telo je tvojou manželskou izbou, kým tvojimi pozvanými hosťami sú zmysly a myšlienky. A ak už jediné telo je pre teba sviatkom, svadbou, tak celá Cirkev je svadobnou hostinou.“ (Inni sulla fede, 14, 4-5)