Program pre gréckokatolíkov: koncelebrácia, biritualizmus a rešpektovanie obradov
Slovensko:Koncelebrácia, biritualizmus a rešpektovanie obradov
Eucharistia
je centrom kresťanského kultu. V teologickej i liturgickej terminológii kresťanského
východu sa slávenie Eucharistie označuje slovom Božská Liturgia, aj keď popri tomto
termíne sa používajú aj iné vyjadrenia, ako napríklad žertva, posvätenie, vďakyvzdanie
atď. Hoci tieto termíny pripomínajú skôr sviatosť Tela a Krvi nášho Pána, označujú
aj slávenie v jeho celistvosti. Bohatstvo Božskej Liturgie, obzvlášť prijímania,
ktoré ju korunuje, vyjadril grécky teológ Mikuláš Kabasilas takto: „Tak dokonalé je
toto tajomstvo, tak úžasne vyzdvihnuté nad všetky ostatné obrady, že vedie k vrcholu
všetkých dobier. Tu je konečný cieľ každej ľudskej túžby. V ňom dosahujeme samotného
Boha a Boh sa s nami spája v najdokonalejšej jednote. Veď nebolo možné, aby sme my
vystúpili do účasti na jeho dobrách – je to on, ktorý zostúpil až k nám a prežíva
naše postavenie, a tak úzko sa spája s touto prijatou pri-rodzenosťou, že keď nám
dáva telo a krv, ktorú od nás prijal, dáva nám seba samého. Takže, zatiaľ čo prijímame
ľudské telo a krv, prijímame do duše Boha, Božie telo nemenej ako ľudské telo, Božiu
krv a dušu, Božiu myseľ a vôľu nie menej ako ľudskú.“
Cirkev oddávna odporúča
spoločné slávenie Eucharistie, a to predovšetkým spolu s biskupom, ako hlavou eparchie
- partikulárnej cirkvi, ale aj spoluslúženie viacerých kňazov, aby sa vhodne prejavila
jednota kňazstva a obety. Aj posledný ekumenický koncil vyzdvihuje, že spoločné slávenie
Eucharistie je prejavom jednoty celej Cirkvi. V tejto súvislosti sa niekedy medzi
veriacimi, ale aj kňazmi na Slovensku vynára otázka: Ako je to so spoločným slúžením
kňazov rozličných cirkví sui iuris, majúc tu na mysli predovšetkým spoluslúženie rímskokatolíckych
a gréckokatolíckych kňazov.
Cirkevné právo ustanovuje presne spôsoby a podmienky
medziobradového slúženia. V prvom rade tu platí zásada, že nesmie dochádzať k liturgickému
synkretizmu, teda miešaniu častí liturgie podľa rôznych obradov. Každý kňaz si má
zachovať liturgický odev a insígnie vlastnej cirkvi sui iuris, pri slávení sa majú
dodržiavať liturgické predpisy tej cirkvi, v obrade ktorej sa slúži. Neraz sa v súvislosti
s medziobradovou koncelebráciou, zvlášť zo strany rímskokatolíckych veriacich, ba
aj kňazov, vyskytne aj takáto otázka: mohol by ženatý gréckokatolícky kňaz slúžiť
v západnom, latinskom obrade? Pri hľadaní odpovede je potrebné najprv si ozrejmiť
v čom konkrétne spočíva skutočný, alebo zdanlivý problém. Je totiž potrebné odlíšiť
či jadro otázky spočíva v možnosti biritualizmu, teda samostatného slúženia v inom
obrade, medziobradovej koncelebrácie, alebo skutočnosti, že v Gréckokatolíckej cirkvi
sa môžu stať kňazmi aj ženatí muži a z toho vplývajúceho domnienky že ich vzťah k
rímskokatolíckej liturgii je rozdielny ako u kňazov žijúcich v celibáte?
Pokúsime
sa odpovedať odkonca. a) Skutočnosť, že v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
sú vysviacaní za kňazov aj ženatí muži je v súlade s tradíciou a právom Katolíckej
cirkvi. Osobný stav gréckokatolíckeho kňaza (teda, či je slobodný, lebo ženatý) nemá
žiaden vplyv na možnosť, či oprávnenosť vysluhovania sviatostí, bez ohľadu na to,
či ich vysluhuje v jeho vlastnom liturgickom obrade, alebo či ich - v súlade s cirkevným
právom - vysluhuje v inom (napr. aj latinskom, teda rímskokatolíckom) obrade. Neexistuje
žiadna právna, liturgická, alebo iná norma, ktorá by zdôvodňovala rozdielny prístup
v tejto oblasti. V Rímskokatolíckej cirkvi je pre kňazov záväzný celibát - avšak z
toho nijakým spôsobom nevyplýva, že by liturgiu v tomto obrade mohol slúžiť len neženatý
kňaz. Eucharistia, ako sviatosť, je totiž len jedna a obrad v ktorom sa slávi je len
výsledkom historického a liturgického vývoja v jednotlivých cirkvách.
b) Medziobradová
koncelebrácia. Cirkevné právo, konkrétneKódex kánonov východných cirkví v
kán. 701, udáva presne podmienky, za ktorých môžu koncelebrovať, teda spoločne sláviť
Eucharistiu kňazi patriaci do rôznych cirkví /teda napríklad aj do cirkvi rímskokatolíckej/.
CCEO
k. 701 (neoficiálny vlastný preklad)Koncelebrácia medzi biskupmi a kňazmi rozličných
cirkví sui iuris sa môže s dovolením eparchiálneho biskupa uskutočniť zo spravodlivej
príčiny, najmä na podporu vzájomnej lásky a prejavenie jednoty medzi cirkvami, nasledujúc
pritom predpisy liturgických kníh hlavného celebranta, vyhýbajúc sa pritom akémukoľvek
liturgickému synkretizmu, pričom je vhodnejšie, aby si každý ponechal liturgické rúcha
a odznaky vlastnej cirkvi sui iuris.
Podmienky za ktorých môžu spoločne
koncelebrovať rímskokatolícki a grecko-katolícki kňazi (ženatí, či neženatí) v gréckokatolíckom,
alebo rímskokatolíckom obrade sú teda jasne vymedzené textom kánonu:
- súhlas
príslušného biskupa: myslí sa tu biskup toho obradu, v ktorom sa má slúžiť. - primeraná
príčina: takouto príčinou je práve potvrdenie a prehĺbenie jednoty cirkvi, alebo slávnostná
liturgia na ktorej, pre lepšie zvýraznenie jednoty, sa zúčastňujú kňazi oboch obradov
a podobne. - dodržiavanie liturgických predpisov podľa liturgických kníh hlavného
celebranta.
Čo sa týka možnosti biritualizmu, teda samostatného slúženia v
inom obrade, cirkevné predpisy v zásade vyžadujú, aby každý kňaz vykonával liturgické
obrady v tom liturgickom obrade, ktorý je vlastný cirkvi, do ktorej on sám patrí.
V niektorých prípadoch je však pastoračne potrebné, aby výnimočne, alebo aj pravidelne,
vykonával liturgické obrady v obrade inej cirkvi. Spomedzi rozličných dôvodov je to
predovšetkým pastoračná potreba služby pre veriacich inej obradovej cirkvi. V takomto
prípade si dotyčný kňaz musí vyžiadať od Svätej Stolice, konkrétne od Kongregácie
pre východné cirkvi osobitné dovolenie, tzv. indult biritualizmu.
Svätá Stolica
zváži podanú žiadosť, a v prípade, že to považuje za potrebné, pýta sa aj na mienku
príslušných miestnych biskupov (rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho). Ako tomu nasvedčuje
doterajšia prax Svätej Stolice, hlavným dôvodom, či kritériom podľa ktorého je toto
osobitné povolenie udeľované, je ohľad na duchovné dobro veriacich. Svätá Stolica
môže toto dovolenie udeliť v dočasnej, alebo trvalej forme.
Dokument II. Vatikánskeho
konciluSacrosanctum Concilium, ktorý bol publikovaný práve pred 40 rokmi, citujúc
slová sv. Ignáca Antiochijského uvádza, že „Cirkev sa zvlášť prejavuje v plnej a činnej
účasti všetkého svätého Božieho ľudu na tých istých liturgických slávnostiach, predovšetkým
na tej istej Eucharistii, v jednotnej modlitbe, pri jedinom prestole, na čele s biskupom
obklopeným svojimi kňazmi a svojimi pomocníkmi. To si vyžaduje, aby maximálnu starostlivosť,
aby liturgický život eparchie prebiehal okolo biskupa a v jednote s ním. Toto pravidlo
platí aj pre otázky spoločného slávenia liturgie kňazov viacerých obradov, alebo pre
situáciu, kedy kňaz jednej cirkvisui iurischce príležitostne, alebo trvalo
slúžiť v obrade inej Cirkvi – aj tu je schválenie biskupom zárukou tej jednoty, ktorá
má svoje najhlbšie vyjadrenie v Eucharistii.