Recenzia knihy Hansa Künga: Cirkevné dejiny

Slovensko: Od spoločenskej zmeny v roku 1989 vyšlo na Slovensku viacero kníh na tému cirkevných dejín. Poslednou z nich je kniha
Hansa Künga:Katolícka cirkev – stručné dejiny. Recenziu o knihe pripravil Ján Košiar.

POLEMICKÝ POHĽAD NA DEJINY KATOLÍCKEJ CIRKVI

Pred nedávnom sa na slovenskom knižnom trhu objavilo dielo známeho švajčiarskeho teológa Hansa Künga Katolícka cirkev – stručné dejiny. Je pozoruhodné, že za posledných 12 rokov vyšlo na Slovensku niekoľko pôvodných prác, prekladov a reedícií s témou cirkevných dejín, ale ani jednu z nich si sekulárna tlač nevšimla. Küngova monografia sa však stala stredom pozornosti denníka SME, ktorý veľmi zriedka prejavuje úctu a pochopenie pre tradičné katolícke hodnoty. Küngova kniha je však viac polemikou než históriou. Hneď v úvode sa autor predstavuje, ako človek, ktorý skúsil, „aký nemilosrdný vie byť rímsky systém“ a katolíckych čitateľov knihy varuje, že „budú niekedy šokovaní, do akej miery udalosti
ovplyvňovali ľudia a do akej miery sú mnohé inštitúcie a konštitúcie – a najmä ústredná inštitúcia pápežstva – ľudským výtvorom“.

V tomto duchu a v tomto tóne sa nesie celé dielo. Hneď v prvej kapitole autor odvážne tvrdí, že „Ježiš za svojho života Cirkev nezaložil“ (s. 27-28). Pri čítaní týchto riadkov každý veriaci kresťan sa inštinktívne ohradí: „Ale, ale, pán profesor! Veď v evanjeliu podľa Matúša jednoznačne stojí, že Ježiš povedal Petrovi: Ty si Peter (Skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev (Mt 16,18). Autor má však na to pripravenú svoju odpoveď: „To nie sú slová jestvujúceho Ježiša, ale slová, ktoré vložilo
Ježišovi do úst po Veľkej noci palestínske spoločenstvo, alebo neskôr Matúšovo spoločenstvo.“ (s. 34). Nuž to je odpoveď, ktorá uspokojí len málo ľudí, a presvedčí ešte menej. Za posledných 2000 rokov Cirkev spravovalo vyše 260 pápežov, ale pred súdom prof. Künga obstoja z nich iba štyria: Ján XXIII., Gregor I. Veľký a s určitými výhradami aj Lev I. a Inocent III. Ostatní si buď nezasluhujú zmienky, alebo majú neodpustiteľné chyby. V očiach prof. Künga je inkvizícia ten najväčší priestupok proti ľudskosti a proti duchu evanjelia. Takto pozerá na ňu nielen on, ale každý triezvo zmýšľajúci človek. Veď kto by mohol dnes schvaľovať pálenie ľudí len preto, že majú iný názor (kacíri), alebo
sú podozriví, že spolupracujú s diablom (bosorky). Ale aby obraz bol úplný, treba dodať, že prenasledovanie heretikov a disidentov a pálenie bosoriek sa dialo aj v nekatolíckych krajinách, kde nemali inkvizíciu a aj naša moderná doba je vinná z krutého a neľudského zaobchádzania so spoluobčanmi iného názoru, ideológie alebo rasy.

Martin Luther je popri Jánovi XXIII. najsvetlejšou postavou Küngových dejín Katolíckej cirkvi. Ani Františkovi z Assisi nevenoval toľko pozornosti a ohľaduplnosti. Pripisuje mu vlastnosti starozákonného proroka, ktorému sa zo strany katolíckych historikov nezaslúžene krivdí. Podľa Künga Luther „nebol nekatolícky rebel“ (s. 145), ale zapálený reformátor, ktorý „vyzýval Cirkev, aby sa vrátila k evanjeliu Ježiša Krista“ (s. 146) a usiloval sa o „obnovu kresťanského života vo všetkých oblastiach“ (147). Rím to nevedel, alebo nechcel pochopiť, a tak došlo k rozdeleniu kresťanskej Európy na dva nepriateľské tábory. Zodpovednosť za rozkol Küng jednoznačne a výlučne pripisuje na konto pápeža a Ríma, ktorý nemal „najmenšiu ochotu sa reformovať“. Autor sa len letmo dotkol Lutherovho postoja k novým a novovznikajúcim protestantským cirkvám (napr. anabaptisti), k sedliackym vzburám a už vôbec sa nezmieňuje o jeho postoji k Židom. Zatiaľ čo Piovi XII. vyčíta, že sa neozval na obranu
Židov (s. 199-202), nad Lutherovým agresívnym antisemitizmom (ako sa prejavuje napr. v jeho pamflete Von Juden und ihren Lügen) sa prenáša mlčaním.

V knihe sú aj ďalšie nedostatky, ku ktorým sa môžeme tu vyjadriť iba v krátkosti, no sú skutočne dôkazom povrchnej znalosti vecí. Na strane 143 napríklad píše: „Skorumpovaný Sixtus IV. (1471-1484), patrón dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie... šiestich svojich príbuzných povýšil na kardinálov, medziiným aj svojho bratanca Pietra Riaria.” Sixtus IV. síce zaviedol sviatok Nepoškvrneného počatia, ale nemohol byť “patrónom” dogmy o Nepoškvrnenom počatí, lebo táto dogma bola
vyhlásená Piom IX. 8.12.1854; a Pietro Riario nebol jeho bratanec, ale synovec. A takých miest by v jeho knihe sú desiatky. Na stane 169 sa napríklad spomína „dekan Mikuláš Koperník“ – Koperník nebol dekanom, ale kanonikom katedrálnej kapituly vo Fromberku v dnešnom Poľsku. A na strane 177 zas, že „Pápež Pius VI. bol zosadený...“ – Pápežov mohli zosadiť cisári Svätej rímskej ríše, alebo koncil, v stredoveku, ale nie na konci 18. storočia. Pius VI. bol síce násilne odvlečený do Francúzska, ale nebol zosadený a pápežom ostal až do svojej smrti. Na strane 211 uvádza: „Ján Pavol I. vládol 31 dní.“ – Ján Pavol I. bol zvolený za pápeža 26. 8. a zomrel 28. 9. 1978, čo je trošku dlhšie než 31 dní. Zatiaľ čo Hans Küng venuje neúmerne veľa pozornosti niektorým pápežom a koncilom, prakticky nič nepíše napríklad o misiách a misijnej činnosti Cirkvi v Amerike, Afrike, Ázii a Oceánii; o reholiach a ich vplyve na vnútorný i vonkajší život Cirkvi a ďalších pozitívnych stránkach dvetisícročnej existencie Cirkvi na svete. Jeho dejiny Cirkvi nielenže obsahujú veľa nepresností, ale majú aj príliš polemický tón a príliš sa sústreďujú na negatíva. Sú viac obžalobou pápežstva než serióznou históriou. V angličtine jestvuje niekoľko vynikajúcich jednozväzkových diel, ktoré majú širší záber a triezvejší pohľad na cirkevné dejiny, než je kniha prof. Künga, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade. Spolu s vami, milí poslucháči, sa pýtame: komu záležalo na tom, aby sa práve táto kniha preložila a ponúkala slovenskej čitateľskej obci?