Príhovor biskupa Eduarda Kojnoka - privítanie Svätého Otca
Vrele milovaný Svätý Otče!
Naplnený radosťou v našich srdciach,
je mi veľkou cťou, privítať Vás v našej Rožňavskej diecéze. Slovensko už poznáte veľa
rokov, oveľa viac ako je štvrťstoročnica Vášho pontifikátu. Dnes ste zavítali k nám
do Rožňavy, nech je za to Nebeský Otec zvelebený. Naša diecéza vznikla z rozhodnutia
Vášho predchodcu, blahej pamäti pápeža Pia VI. bulou Apostolatus officii 13. marca
1776. Bolo to za panovania uhorskej kráľovnej Márie Terézie, ktorá vládla s úctou
voči Apoštolskej stolici.
Prakticky prvý biskup diecézy Anton Révay vybral
za hlavného patróna svätého Jána Nepomuckého, ktorý sa prihovára za nás u Pána Boha.
O pár rokov neskôr sa Rožňava stala centrom kultúrneho diania, keď tu roku 1793 vznikla
pobočka Slovenského učeného tovarišstva. To bola vtedy naša Akadémia vied. Diecéza
prežívala ťažké chvíle po roku 1938 a po druhej svetovej vojne. Vtedy pastierom diecézy
sa stal môj predchodca, biskup Róbert Pobožný. Bol kapitulným vikárom a neskôr Apoštolským
administrátorom. Menoval ho blahej pamäti pápež Ján XXIII. Vtedajší režim ho nedovolil
vymenovať za diecézneho biskupa.
V čase, keď roku 1950 väčšina slovenských
biskupov bola vo väzení alebo v izolácii, bol to biskup Róbert, ktorý pochopil vážnosť
situácie a tajne vysvätil mnohých kňazov. Boli to najmä rehoľníci, ktorých kláštory
vtedajší režim zatvoril v osudnú Barbarskú noc 14. apríla 1950. Po zostrení prenasledovania
Katolíckej cirkvi sa po dlhej modlitbe rozhodol odovzdať apoštolskú postupnosť a tajne
vysvätil tu v Rožňave na biskupa jezuitu Pavla Hnilicu, ktorý je tu prítomný. Pán
biskup Hnilica musel ujsť na Západ, pretože bol na neho vydaný zatykač. Predtým vysvätil
na biskupa Jána Chryzostoma Korca, ktorý po mnohých útrapách, prenasledovaniach a
väzení, stojí na čele Nitrianskej diecézy. Dnes mu zvlášť blahoželáme, pretože dnes
má meniny.
Vaša Svätosť, hlásime sa ku kresťanstvu a pri rôznych náboženských
podujatiach, napríklad na púťach, alebo ako je aj dnešná, vieme sa ukázať, že sme
veriaci, ale vo verejnom živote si počíname často, ako by sme veriacimi ani neboli.
Pominuteľné dobrá si vážime viac ako hodnoty duchovné. Usilujeme sa o obrodu, pracujeme
v malých skupinách, v čom nám pomáhajú modlitbami a apoštolátom rehoľné spoločenstvá
a inštitúty diecézneho práva. Božiu pomoc si vyprosujeme aj pred Eucharistiou. Večné
poklony máme na troch miestach.
Túžobne sme čakali na tento deň – mať pred
sebou zástupcu Krista Veľkňaza – Svätého Otca. To nás pohýňalo pripraviť sa aj duchovne
na toto stretnutie, aby Vaše slová, Svätý Otče, padli do úrodnej pôdy. Po celej diecéze
prebiehali rôzne náboženské podujatia, zamerané na dôstojné privítanie Vašej Svätosti.
Radostne sme spievali, spievame aj budeme spievať: “Živ Bože Otca svätého, námestníka
Kristovho.”